Isaac Asimov - Okruhliak na obzore

„Veľkú cestu?“

„Veď viete, okolo sveta.“

Starší muž, zrumenený od radosti, prítomným podrobne opisoval všetky svoje zážitky a dojmy. Manželka mu chvíľami skákala do reči a opravovala ho v úplne bezvýznamných maličkostiach, čo im však nijako nekazilo dobrú náladu. Všetci ich pozorne počúvali, takže Arvardan si pomyslel, že pozemšťania sú práve takí prívetiví a srdeční ako hociktorí iní obyvatelia galaxie.

Potom sa ktosi spýtal: „A kedy vás čaká Šesťdesiatka?“

„O mesiac,“ zaznela pohotová, veselá odpoveď. „Šestnásteho novembra.“

„Aha,“ povedal muž, ktorý sa spytoval, „verím, že budete mať pekné počasie. V deň, keď sa otec dožil Šesťdesiatky, lialo ako z krhly. Odvtedy som taký dážď nezažil. Odprevádzal som ho — chápete, v takú chvíľu potrebujete niekoho pri sebe — a on po celý čas šomral na počasie. Išli sme totiž v otvorenom bimote a premokli sme do kože. “Počuj,“ povedal som mu “čo sa ty sťažuješ, otec? Ja budem moknúť ešte aj na spiatočnej ceste.““

Všetci, aj dvojica oslávencov, sa hlasno rozosmiali. Arvardana sa zmocnila hrôza, lebo v ňom vzklíčilo strašné podozrenie.

Obrátil sa na svojho suseda: „Tá Šesťdesiatka, o ktorej sa tu hovorí — predpokladám, že ide o eutanáziu. Mám tomu rozumieť tak, že keď sa dožijete šesťdesiatky, odstránia vás?“

Arvardanovi sa pri posledných slovách trochu zachvel hlas, lebo jeho sused sa odrazu prestal smiať a uprel naňho prenikavý, podozrievavý pohľad. Napokon odvetil: „No a vy si to ako vysvetľujete?“

Arvardan neurčito mávol rukou a hlúpo sa usmial. Vedel o tejto zvyklosti, ale iba teoreticky ako o niečom, o čom sa možno dočítať v knihách. O niečom, čo je predmetom polemiky v odborných časopisoch. Teraz však pochopil, že to naozaj postihuje živé bytosti, že okolosediaci muži a ženy môžu podľa tohto Nariadenia žiť iba šesťdesiat rokov.

Sused z neho nespúšťal pohľad. „Počujte, priateľke, a odkiaľ ste vlastne? U vás ste ešte nepočuli o Šesťdesiatke?“

„Počuli, ale u nás ju voláme Čas,“ odvetil Arvardan neisto. „Ja som stamodtiaľ.“ Ukázal prstom kamsi ponad plece a po nekonečných sekundách odvrátil sused od neho tvrdý, skúmavý pohľad.

Arvardanovi sa zachveli pery. Naozaj sú podozrievaví. Aspoň túto vlastnosť, z ktorej sa tak často vysmievali karikaturisti, skutočne nemožno odškriepiť.

Starší muž mal opäť slovo. „Pôjde so mnou aj ona,“ povedal a ukázal na usmievavú manželku. „Na rade je síce až o tri mesiace, ale povedala si, že nemá význam bezo mňa ďalej žiť, a tak odídeme spoločne. Pravda, bacuľka?“

„Pravdaže,“ prisvedčila a zasmiala sa. „Všetky deti už majú rodiny a vlastné starosti. Bola by som im len na ťarchu. A okrem toho bez môjho starkého by ma ani žiť netešilo, tak radšej odídeme naraz.“

Nato začali všetci cestujúci napäto vyratúvať, koľko času im zostáva, premieňali roky a mesiace na dni a niekoľko manželských dvojíc začalo o tejto otázke zanietene debatovať.

Šťúply chlapík v priliehavých šatách s neústupčivým výrazom na tvári ohnivo povedal: „Zostáva mi presne dvanásť rokov, tri mesiace a štyri dni. Dvanásť rokov, tri mesiace a štyri dni. Ani o deň viacej či menej.“

Ktosi rozvážne poznamenal: „Pravda, ak sa toho dožijete.“

„Nezmysel,“ okamžite odpovedal. „Nechystám sa zomrieť skôr. Vyzerám azda na to, že by som mal zomrieť predčasne? Budem žiť ešte dvanásť rokov, tri mesiace a štyri dni, a nech sa mi to niekto odváži vyvrátiť.“ A zatváril sa veľmi výhražné.

Štíhly mladý muž si potiahol z dlhej, fičúrskej cigarety a zachmúrene povedal: „Dobre takým, ktorí si to môžu vyrátať na deň. Ale je plno ľudí, čo žijú aj nad svoj čas.“

„Veru tak,“ prisvedčil mu ďalší a ostatní súhlasne prikyvovali a vznikla akási podráždená nálada.

„Nie že by som niečo namietal,“ pokračoval mládenec, pričom si podchvíľou poťahoval z cigarety a nonšalantne trúsil popol, „ak si niekto chce predĺžiť svoj čas až po najbližšie zasadnutie Rady, najmä ak má dokončiť nejakú prácu. Ide mi skôr o tých potmehúdov a parazitov, ktorí by nedbali žiť aj do ďalšieho sčítania a ujedajú pritom chlieb nasledujúcim generáciám…“ Vyzeral, že ho táto predstava naozaj znepokojuje.

Arvardan sa nenápadne zamiešal do debaty. „Vari nie je vek každého presne zaregistrovaný? Tak sa potom nedá veľmi klamať.“

Nastalo všeobecné ticho, v ktorom bolo priam hmatateľne cítiť pohŕdanie takýmto naivným idealizmom. Napokon ktosi diplomaticky poznamenal, akoby už chcel uzavrieť debatu na túto tému: „Nuž, myslím, že život po Šesťdesiatke aj tak nie je ktovieaká slasť.“

„Najmä keď ide o farmára,“ doložil ktosi zlostne. „Keď niekto pol storočia hrdlačí na poli, bol by blázon, keby nechcel dobrovoľne odísť. Ale čo tí kadejakí úradníci a obchodníci?“

Napokon sa vyslovil aj starší muž, ktorého štyridsiate výročie svadby celú debatu vlastne podnietilo. Možno ho trochu posmeľovala skutočnosť, že ako najbližšia obeť Šesťdesiatky sa už nemá čoho báť.

„Záleží aj na tom, aké máte známosti,“ a významne zažmurkal. „Raz som poznal muža, ktorý sa dožil Šesťdesiatky rok po sčítaní roku osemsto desať a prišli na to až pri sčítaní roku osemsto dvadsať. Odišiel ako šesťdesiatdeväťročný. Šesťdesiatdeväť! Len si predstavte!“

„Ako sa mu to podarilo?“

„Mal nejaké peniaze a jeho brat bol členom Bratstva. A za takých okolností nieje nič nemožné.“

Všetci súhlasne zamrmlali.

„Niečo vám poviem,“ začal mládenec s cigaretou. „Mal som strýka, ktorý žil rok navyše — iba jediný rok. Viete, bol to jeden z tých sebcov, čo sa im nechce odísť. A na ostatných kašle… Chápete, ja som o tom nevedel, inak by som ho bol, namojdušu, ohlásil sám, lebo keď nadíde čas, každý má ísť. Vzhľadom na nasledujúce generácie je to namieste. No napokon ho odhalili a ja som sa o celom prípade dozvedel, až keď z Bratstva prišli za mnou a za bratom, vraj prečo sme ho neoznámili. Povedal som im, došľaka, že ani ja, ani nikto z našej rodiny o ničom nevedel. Veď sme ho už desať rokov nevideli. A otec to potvrdil. Ale aj tak nám naparili pokutu päťsto kreditov. Tak to vyzerá, keď nemáte konexie.“

Arvardanovo znepokojenie vzrastalo. Sú to vari šialenci, že prijímajú smrť s takou samozrejmosťou, ba dokonca znenávidia svojich priateľov a príbuzných, keď jej chcú uniknúť? Dostal sa azda omylom na lietadlo, čo odváža novú várku pomätencov do blázinca — alebo na likvidáciu? Alebo sú to celkom normálni pozemšťania?

Sused si ho opäť zamračene premeriaval a jeho hlas pretrhol Arvardanove myšlienky.

„Počujte, priateľke, a kde je vlastne to “stamodtiaľ“?“ začal sa vypytovať.

„Prosím?“

„Pýtam sa, odkiaľ ste? Povedali ste, že “stamodtiaľ“. Kde to je? Há?“

Všetky pohľady sa teraz upierali na Arvardana a všetky oči odrazu podozrievavo zaiskrili. Vari ho pokladajú za člena toho ich Bratstva? Pôsobí so svojimi naivnými otázkami ako agent provoca-teur?

V náhlom návale úprimnosti odpovedal: „Nie som zo Zeme. Som Bel Arvardan z Baronnu v sektore Sírius. A vy sa ako voláte?“ a podával mu ruku.

Jeho slová zaúčinkovali podobne, akoby bol doprostred kabíny hodil granát.

Na tvárach okolosediacich sa zjavil strach, vzápätí ho vystriedal výraz hlbokej, zatrpknutej nenávisti. Jeho sused okamžite strnulo vstal a presadol si na iné sedadlo, kde sa dvaja cestujúci potisli, aby mu uvoľnili miesto.