Isaac Asimov - Okruhliak na obzore

Pozrel na svoju ženu. „Poznáš predsa základnú doktrínu Bratstva strážcov tradícií, že kedysi Zem bola jedinou planétou obývanou ľuďmi, že je vlastne vyvolenou planétou celej rasy, povolanou byť reprezentantkou ľudstva?“

„Ale veď nám to predvčerom rozprával aj Arvardan.“ V takýchto prípadoch bolo najlepšie nechať, nech sa vyrozpráva.

„Áno, rozprával,“ prisvedčil Ennius zachmúrene, „lenže on hovoril iba o minulosti. A Bratstvo má na mysli aj budúcnosť. Vravia, že sa Zem znova stane stredom celej civilizácie. Dokonca tvrdia, že mytologické Druhé kraľovanie Zeme sa už blíži, varujú, že Impérium zničí jediná veľká katastrofa a triumfujúca Zem opäť zažiari v celej svojej niekdajšej sláve,“ hlas sa mu zatriasol, „tento zaostalý, barbarský, spálený svet! Tieto nezmyselné teórie už tri razy vyvolali vzburu, no porážky vonkoncom neotriasli ich hlúpou vierou.“

„Veď títo pozemšťania sú vlastne úbožiaci,“ povedala Flóra. „Čo im zostáva okrem ich viery? Sú ukrátení o všetko ostatné — o trochu znesiteľný svet, o znesiteľný život. Dokonca sú ukrátení aj o to, aby ich ostatná galaxia pokladala za seberovných. Tak útechu hľadajú v snoch. Môžeš im to zazlievať?“

„Áno, môžem.“ vykríkol Ennius rozhorčene. „Nech už konečne prestanú snívať a pokúsia sa prispôsobiť. Nepopierajú, že sú iní. Sú len jednoducho presvedčení, že sú lepší, a nie horší ako my, a to im predsa nikto v galaxii neuverí. Nech už raz prestanú so svojimi večnými politickými zápasmi a zrušia tie svoje zastarané a škodlivé Nariadenia. Nech sú už raz konečne ľuďmi a všetci ich budú uznávať. Nech sú jednoducho pozemšťanmi a všetci ich budú tak brať.

Ale o to teraz ani nejde. Napríklad neviem, čo zamýšľajú so synapsifikátorom. A to mi nedá spať.“ Ennius sa zamračene pozrel na tmavý oblak, čo na východe tienil hviezdnatú oblohu.

„Synapsifikátor?… Nie je to ten prístroj, o ktorom rozprával doktor Arvardan pri večeri? Bol si sa naň v Chicu pozrieť?“

Ennius prikývol.

„A čo si zistil?“

„Nuž, vlastne nič. Poznám Shekta, ba myslím, že ho poznám dobre. Rozoznám, kedy je vo svojej koži a kedy nie. Poviem ti iba toľko, Flóra, že počas nášho rozhovoru sa navidomoči niečoho veľmi bál. A keď som sa zdvihol na odchod, nesmierne sa mu uľavilo. A to mi vŕta v hlave, Flóra.“

„A bude ten prístroj fungovať?“

„Neviem, nie som neurofyzik. Shekt tvrdí, že nefunguje. Teraz mi volal, že dobrovoľník takmer prišiel o život. Ale neverím mu. Bol veľmi rozrušený, ba čo viac, akoby triumfoval. Dobrovoľník to prežil a experiment sa skončil úspešne, to by som nesmel vedieť, ako sa správa spokojný človek… Ale čo povieš, prečo ma klamal? Myslíš, že synapsifikátor je už schopný prevádzky? Že pomocou neho získavajú novú rasu géniov?“

„Ale prečo to taja?“

„Prečo? To ti nie je jasné? A prečo bola Zem zakaždým, keď povstala, porazená? Lebo boli strašne zaostalí. A teraz si predstav, že sa priemerná inteligencia pozemšťanov zvýši dvojnásobne. Alebo trojnásobne. Kto bude potom v nevýhode?“

„Ach, Ennius.“

„Môžeme sa dostať do postavenia opíc, útočiacich na ľudí. Čo nám pomôže početná prevaha?“

„Myslím, že sa zbytočne obávaš. Také niečo sa neutají. Môžeš predsa požiadať Ministerstvo vonkajších provincií, nech sem pošlú niekoľkých psychológov, aby otestovali zopár náhodne vybraných pozemšťanov. Každé mimoriadne zvýšenie IQ iste hneď zistia.“

„Áno, máš pravdu… Ale možno to bude celkom inak. Nie som si istý ničím, Flóra, len tým, že ďalšia vzbura je na obzore. Možno niečo podobné povstaniu zo sedemstopäťdesiateho roku, ibaže oveľa horšie.“

„A sme na to pripravení? Chcem povedať, že ak si o tom presvedčený…“

„Pripravení?“ Enniusov smiech znel ako zaštekanie. „Ja áno. Posádky sú v pohotovosti a dobre vyzbrojené. Urobil som všetko, čo sa dalo urobiť s jestvujúcimi silami a materiálom. Lenže ja tu nechcem mať vzburu, Flóra. Nechcem, aby obdobie môjho tunajšieho účinkovania vošlo do dejín ako obdobie vzbúr. Nechcem, aby sa moje meno spájalo s vraždením a smrťou. Najprv by ma za to vyznamenali, ale o sto rokov by ma v učebniciach nazývali krvavým despotom. Ako to bolo s vicekráľom na Santanni v šiestom storočí? Mohol urobiť niečo inšie, ako mu kázala povinnosť, aj keď zahynuli celé milióny? Vtedy ho za to vyznamenali, ale kto dnes nájde preňho slovko uznania? Chcel by som radšej zostať v pamäti ako ten, čo zabránil vzbure a zachránil bezcenné životy dvadsiatich miliónov bláznov.“ Z hlasu mu však zaznievala skôr beznádej.

„A prečo myslíš, Ennius, že sa ti to nepodarí?“ Sadla si k nemu a zľahka mu prešla končekmi prstov po brade.

Pevne jej zovrel prsty do dlane. „Pochybujem. Všetko sa sprisahalo proti mne. Ministerstvo samo nahráva týmto pozemským fanatikom, že sem poslalo toho archeológa Arvardana.“

„Ale, drahý, nechápem, ako by tu archeológ mohol narobiť nejaké škody. Priznávam, že jeho reči vyznievajú trochu rojčivo, ale to azda nie je až taká chyba.“

„Akože, ty si ho nepochopila? Chce, aby sme mu dovolili dokázať, že Zem je kolískou všetkého ľudstva. Túto podvratnú teóriu chce vedecky podložiť.“

„Tak mu to prekaz.“

„Nemôžem. Pozri, nie je to také jednoduché. Vraví sa, že guvernéri môžu všetko, ale nie je tomu celkom tak. Ten Arvardan má písomné povolenie od Ministerstva vonkajších provincií. Potvrdil ho sám imperátor. To mi celkom zväzuje ruky. Nemôžem nič podniknúť, najprv by som sa musel odvolať na Ústredný parlament, a to by trvalo dlhé mesiace… A aké argumenty by som uviedol? Keby som mu v tom zabránil násilím, kvalifikovali by to ako svojvôľu, a sama vieš, ako pohotovo Ústredný parlament odvolá každého vysokého úradníka, o ktorom sa nazdáva, že prekročil svoju právomoc; toto sa začalo hneď po Občianskej vojne v osemdesiatych rokoch. A čo by bolo ďalej? Nahradili by ma niekým, kto sa v situácii vôbec nevyzná, a Arvardan by si aj tak nerušene robil, čo chce.

A ani to ešte nie je najhoršie, Flóra. Vieš, ako chce dokázať starobylosť Zeme? Hádaj.“

Flóra sa pobavene zasmiala. „Žartuješ, Ennius. Ako to mám uhádnuť, nie som predsa archeologická. Povedala by som, že sa najskôr pokúsi vykopať nejaké staré sochy alebo kosti a určiť ich vek rádioizotopickou metódou, alebo niečo také.“

„Bodaj by si mala pravdu. Včera mi však povedal, že chce robiť vykopávky na rádioaktívnych územiach Zeme. Dúfa, že tam nájde rozličné artefakty a dokáže, že existovali ešte predtým, ako sa stal povrch Zeme rádioaktívny — je totiž pevne presvedčený, že túto rádioaktivitu spôsobil človek — a že sa mu podarí určiť aj ich vek.“

„Ale veď ja som ti povedala v podstate to isté.“

„Vieš, čo znamená vstúpiť na rádioaktívne územie? To je zakázané. Je to jedno z najprísnejších Nariadení platných pre pozemšťanov. Nikto nesmie vstúpiť na zakázané územie a všetky rádioaktívne územia sú zakázané.“

„Ale potom je všetko v najlepšom poriadku. Arvardanovi v tom zabránia sami pozemšťania.“

„Máš pravdu, prekazí mu to premiér! Lenže ako ho potom presvedčíme, že celú Arvardanovu misiu nenaplánovala vláda a že Impérium nemá v úmysle podporovať takúto svätokrádež?“

„Premiér predsa nebude taký nedotklivý!“

„Že nie?“ Ennius sa zaklonil a pozrel na ženu. Už sa brieždilo, a videl ju teda trochu zreteľnejšie. „Tvoja naivita ma priam dojíma. Určite bude taký nedotklivý. Vieš, čo sa tu stalo pred takými päťdesiatimi rokmi? Vyrozprávam ti to, aby si to mohla posúdiť.