Isaac Asimov - Okruhliak na obzore

Arbin namáhavo preglgol a Shekt vážne prikývol.

Arbin pokračoval. „Je veľmi usilovný a dobrý pracovník… viete, mali sme syna, ale ten zomrel… a potrebovali sme s mojou dobrou ženou pomoc… je chorľavá… a bez neho by sme si ťažko poradili.“ Cítil, že týmto vysvetľovaním všetko ešte väčšmi zamotáva.

Vychudnutý vedec však pokojne prikývol. „A chcete, aby sa váš príbuzný dal na tento experiment?“

„Veď som vám to už povedal… prepáčte, som z toho trochu nesvoj. Viete, ide o to, že ten chudák to nemá — hm, nemá to v hlave celkom v poriadku.“ A náhlivo pokračoval: „Chápete, nie že by bol duševne chorý. Nie je až taký chorý, aby ho bolo treba odstrániť. Je len trochu ťažkopádny. Viete, ani nerozpráva.“

„Nevie rozprávať?“ znepokojil sa Shekt.

„Ale — ale vie. Ibaže nerád rozpráva. Nerozpráva totiž celkom dobre.“

Fyzik sa pochybovačné zatváril. „A vy by ste chceli, aby sy-napsifikátor zlepšil jeho duševné schopnosti, však?“

Arbin pomaly prikývol. „Viete, keby bol trochu bystrejší, mohol by všeličo porobiť namiesto mojej ženy, lebo ona už tak nevládze.“

„Ale môže sa stať, že zomrie. Uvedomujete si to?“

Arbin naňho bezmocne hľadel a zúfalo si mädlil prsty.

„Potrebujem jeho súhlas,“ vyhlásil Shekt.

Farmár pomaly, zaťato pokrútil hlavou. „Neporozumie vám.“ Potom naliehavo pokračoval: „Pozrite, pane, som si istý, že ma pochopíte. Nevyzeráte, že by ste nevedeli pochopiť ťažký život. Ten muž je už starší. Šesťdesiatku síce ešte neprekročil, ale pri najbližšom sčítaní by si mohli povedať, že je poloblázon, a odstrániť ho. Nechceme ho stratiť, a preto som vám ho aj priviedol.

A trochu to tajím, lebo…“ Arbinov úzkostlivý pohľad preletel po stenách miestnosti, akoby chcel odhaliť zvedavé uši za nimi, „lebo Bratstvu by sa azda nepáčilo, že chcem zachrániť toho chudáka. Posudzovali by to možno ako porušenie Nariadení, ale život nie je ľahký, pane… A pre vás by to bolo výhodné. Veď predsa hľadáte dobrovoľníkov.“

„Tak je. Kde máte toho svojho príbuzného?“

Arbin využil príležitosť. „Vonku, v mojom bimote, pane, ak si ho medzitým niekto nevšimol. Sám by si ťažko poradil…“

„Dúfajme, že je v poriadku. Pôjdeme teraz von a dovezieme bimot do našej garáže v suteréne. Postarám sa, aby sa okrem mojich spolupracovníkov nikto nedozvedel, že je tu. A ubezpečujem vás, že Bratstvo vám nebude robiť ťažkosti.“

Priateľsky potľapkal Arbina po pleci a ten sa vyľakane zaškeril. Mal pocit, akoby mu z hrdla sňali slučku.

Shekt sa zahľadel na tučného plešivejúceho muža, ktorý ležal na pohovke. Pacient bol v bezvedomí, ale dýchal zhlboka a pravidelne. Rozprával nezrozumiteľne a nechápal ani slovo. Nijaké fyziologické príznaky slabomyseľnosti však uňho neobjavili. Reflexy mal primerané staršiemu veku.

Starý. Hmm.

Pozrel na Arbina, ktorý všetko veľmi pozorne sledoval.

„Nechcete, aby sme mu urobili analýzu kostného tkaniva?“

„Nie,“ vykríkol Arbin. Potom pokojnejšie dodal: „Nechcem nič, čo by mohlo prispieť k identifikácii.“

„Ale možno by nám pomohlo — boli by sme bezpečnejší, rozumiete — keby sme presne vedeli, koľko má rokov,“ presviedčal ho Shekt.

„Má päťdesiat,“ povedal Arbin rázne.

Fyzik pokrčil plecami. Napokon, na tom nezáleží. Opäť pozrel na spiaceho. Keď ho doviedli dnu, pacient bol alebo aspoň vyzeral skľúčený, vystrašený a apatický. Ani hypnotiká v ňom nevyvolali podozrenie. Keď mu ich ponúkli, letmo a nervózne sa usmial a prehltol ich.

Technik práve doviezol poslednú časť synapsiŕikátora. Po stlačení gombíka sa molekuly v polarizovaných sklách okien preskupili a do operačnej miestnosti už nevnikalo nijaké svetlo. Iba prenikavý biely jas lámp dopadal na pacienta, ktorý sa teraz vznášal nad operačným stolom v niekoľkostokilowattovom diamagnetickom poli.

Arbin sedel bokom v šere a nič nechápal: bol však pevne rozhodnutý aspoň svojou prítomnosťou prekaziť ich zákerné zámery, lebo na ne nestačil vedomosťami.

Fyzici si ho nevšímali. Pacientovi pripevnili na hlavu elektródy. Bola to zdĺhavá práca. Najprv bolo treba pozorne preskúmať U-llsterovou metódou štruktúru lebky, pričom na nej objavili pokrútené, zbiehajúce sa švy. Shekt sa neveselo pousmial. Lebečné švy síce ktovieako spoľahlivo neurčujú vek, ale v tomto prípade celkom postačia. Muž mal iste viac ako predpokladaných päťdesiat.

Ale po chvíli sa prestal usmievať a zamračil sa. S tými švami nebolo niečo v poriadku. Vyzerali čudne, akoby nie celkom…

Na okamih bol skalopevné presvedčený, že štruktúra lebky je celkom primitívna, dajaký anachronizmus, ale… Napokon, ten chlap je aj duševne zaostalý, tak prečo nie?

Odrazu prekvapene skríkol: „Čo to vidím? Veď ten muž zarastá!“ Obrátil sa k Arbinovi: „Vždy mu rástla brada?“

„Brada?“

„No chlpy na tvári! Poďte sem! Vari ich nevidíte?“

„Áno, pane.“ Arbin horúčkovito uvažoval. Ráno si to naozaj všimol, ale neskôr na to zabudol. „On sa už takto narodil,“ povedal a chytro doložil, „aspoň si myslím.“

„Nič to, odstránime mu ich. Nechcete predsa, aby nám tu behal chlpatý ako dajaká šelma, však nie?“

„Nie, pane.“

Technik v gumových rukaviciach starostlivo potrel mužovi tvár depilačným roztokom a chlpy ľahko zišli.

„Pán doktor, aj na hrudi je zarastený,“ povedal technik.

„Pri veľkej galaxii,“ vykríkol Shekt. „Naozaj, ten chlap je zarastený ako opica. Ale pod košeľou chlpy nevidieť, tak mu ich nechajte, a radšej pripojte elektródy. Dajte ich sem, sem a sem.“ Do kože zapichli tenké platinové kontakty. „A sem a sem.“

Cez kožu k lebečným švom preniklo dvanásť veľmi tenkých elektród, ktoré zachycovali aj tie najslabšie bioprúdy, čo prebiehali medzi jednotlivými mozgovými bunkami.

Ručičky citlivých mikroampérmetrov sa chveli a poskakovali a ihly zapisovacieho prístroja zanechávali na registračnom papieri jemnú pavučinu nepravidelných kriviek.

Registračný papier vybrali a položili na prehliadači pult. Zhŕkli sa okolo neho a čosi si šepkali.

Arbin zachytil útržkovité poznámky:,…. pozoruhodne pravidelné… pozrite na ten hrot… myslím, že by sme to mali analyzovať… jasne viditeľné aj púhym okom…“

A potom nasledovala zdanlivo dlhá a náročná príprava samotného synapsifikátora. Zapínali a vypínali rozličné spínače, sledovali stupnice a registračné záznamy, znova a znova kontrolovali jednotlivé prístroje a nanovo nastavovali rozsahy.

Napokon sa Shekt usmial na Arbina a povedal: „O chvíľu sme hotoví.“

Veľký prístrojový agregát sa ako nejaká ťarbavá a hladná príšera pomaly prisunul nad spiaceho. Na končatiny pripevnili mužovi dlhé káble a zozadu pod šiju mu upevnili o plecia čiernu gumovú podušku. Napokon, ako tykadlá obrovského chrobáka, mu k bledej okrúhlej tvári priložili z každej strany elektródu, ktorá sa opierala o sluchu.

Shekt nespúšťal oči zo stopiek a ruku mal položenú na hlavnom vypínači. Zrazu pootočil rukou, ale zdanlivo sa nič nestalo, dokonca ani Arbin nič nepostrehol, hoci všetko úzkostlivo sledoval. Shekt znova pootočil vypínačom o necelé tri minúty, ktoré sa zdali nekonečné dlhé.

Jeho asistent sa náhlivo sklonil nad spiaceho Schwartza a s triumfálnym výrazom sa narovnal. „Žije!“

Snímanie rozličných kontrolných záznamov, ktoré trvalo niekoľko hodín, prebehlo v ovzduší potláčaného vzrušenia. Až neskoro po polnoci pichli spiacemu injekciu a očné viečka sa mu zachveli.