Isaac Asimov - Okruhliak na obzore

Okamih! Spomenul si, že útržkovité čosi ešte vnímal… Nakláňali sa nad ním ľudia… Niekto mu pritískal na hruď chladný stetos-kop… Akési dievča ho kŕmilo.

Blyslo mu hlavou, že ho akiste operovali, a pochytila ho panika; náhlivo odhrnul prikrývku a sadol si.

Vtom bolo pri ňom akési dievča a usilovalo sa ho uložiť späť na vankúš. Čosi chlácholivo rozprávalo, ale nerozumel jej ani slovo. Márne sa vzpieral jej útlym rukám. Bol veľmi slabý.

Zahľadel sa na svoje ruky. Vyzerali normálne. Pohýbal nohami a počul, ako prikrývka zašuchotala. Teda mu ich neamputovali.

Obrátil sa k dievčaťu a s malou nádejou sa jej spýtal: „Rozumiete vy mne? Viete, kto som?“ Ledva si spoznával svoj hlas.

Dievča sa pousmialo a odrazu naňho vychrlilo záplavu nezrozumiteľných slov. Schwartz zastenal. Vzápätí vošiel starší muž a dával mu tabletky. Muž s dievčaťom sa chvíľu rozprávali, potom sa dievča obrátilo ku Schwartzovi, ukázalo mu na pery a povzbudivo naňho kývlo.

„Čože?“ spýtal sa.

Nadšene prikývla; jej pekná tvár žiarila a Schwartz, hoci mal zlú náladu, hľadel na ňu s potešením.

„Chcete, aby som rozprával?“ spýtal sa.

Muž si sadol k nemu na posteľ a posunkami naznačil, nech otvorí ústa. Povedal „A-h-h“ a Schwartz zopakoval „A-h-h,“ pričom mu muž prstami masíroval ohryzok.

„Čo tu so mnou vyvádzate?“ zašomral Schwartz nevrlo, keď mu muž dal konečne pokoj. „Vari vás prekvapilo, že viem rozprávať? Za koho ma máte?“

Dni plynuli a Schwartz sa už čo-to naučil. Muž sa volal doktor Shekt; bol to prvý človek, ktorého poznal podľa mena od chvíle, čo prekročil handrovú bábiku. Dievča bola jeho dcéra Póla. Schwartz zistil, že sa už nepotrebuje holiť. Prestal zarastať. To ho vyľakalo. Bude ešte vôbec niekedy zarastať?

Sila sa mu chytro vracala. Dovolili mu, aby sa sám obliekal a prechádzal, a kŕmili ho aj hutnejšími jedlami, nielen kasičkou.

Trpí vari na amnéziu? Preto ho tu držia? Je tento svet x okolo neho normálny a prirodzený, kým svet, na aký si pamätá, je iba výplodom jeho chorého mozgu?

Nikdy mu nedovolia opustiť izbu a nepustia ho ani na chodbu. Žeby bol väzňom? Spáchal azda nejaký zločin?

Nikto sa necíti taký stratený ako ten, čo zablúdil v nekonečných, spletitých chodbách vlastnej opustenej mysle, kde ho nikto nenájde a nezachráni. Nikto nie je bezmocnejší ako ten, čo stratil pamäť.

Póla ho s potešením učila jednotlivé slová. Neprekvapovalo ho, ako ľahko ich chápe a pamätá si ich. Spomínal si, že aj v minulosti mal dobrú pamäť; zdá sa, že aspoň tá mu zostala. O dva dni už rozumel jednotlivým vetám. Na tretí deň sa sám vedel vyjadriť tak, aby mu rozumeli.

Na tretí deň však prekvapil aj sám seba. Shekt ho učil rátať a dával mu príklady. Schwartz mu odpovedal a Shekt pozeral na hodinky a značil si, ako rýchlo odpovedá. Potom mu Shekt vysvetlil pojem dekadického logaritmu a chcel, aby mu povedal logaritmus dvoch.

Schwartz starostlivo vyberal slová. Slovná zásoba mu ešte vždy nepostačovala, pomáhal si gestami. „Ja-nie-povedať. Odpoveď — nie — číslo.“

Shekt vzrušene prikývol: „Nie číslo. Ani jedno, ani druhé; časť toho, časť toho.“

Schwartz pochopil, že Shekt súhlasí s jeho odpoveďou, že nejde o celé číslo, a odpovedal: „Nula, čiarka, tri, nula, jeden, nula — a mnoho čísiel.“

„Stačí!“

V tej chvíli bol Schwartz ohromený. Ako to, že správne odpovedal? Bol si istý, že nikdy predtým o logaritmoch nepočul, a predsa sa mu v mozgu zrodila správna odpoveď, len čo doznela otázka. Nemal potuchy, ako na to prišiel. Zdalo sa mu, akoby mu myseľ pracovala celkom samostatne a on vystupoval iba ako jej tlmočník.

Alebo bol v tých dávnych časoch, ešte pred amnéziou, matematikom?

Pobyt v izbe znášal čoraz horšie. Dni plynuli a on pociťoval stále naliehavejšie, že sa musí dostať von a nájsť odpoveď na otázky, ktoré ho trápili. Nikdy sa ich nedozvie v tejto väzenskej cele, kde (zrazu mu to zišlo na um) je vlastne iba pokusným králikom.

Príležitosť sa naskytla na šiesty deň. Už mu priveľmi dôverovali a Shekt raz pri odchode zabudol za sebou zamknúť. Dvere zvyčajne tak priliehali, že nebolo vidieť ani tú najmenšiu škáru, no teraz zostali asi na centimeter odchýlené.

Chvíľu počkal, či sa Shekt znenazdajky nevráti, a potom sa pomaly dotkol tlmeného svetielka pri dverách, ako to často vídal. Dvere sa hladko a potichu odsunuli. Chodba bola prázdna.

GUVERNÉROV PALÁC VYZERAL V NOCI AKO z rozprávky. Girlandy nočných kvetov (všetky mimozemského pôvodu) otvorili svoje bohaté biele kalichy a steny boli nasiaknuté ich jemnou vôňou. Kremičitanové vlákna, dômyselne upevnené na nosnú konštrukciu paláca z hliníkovej zliatiny, žiarili v polarizovanom mesačnom svetle jemnou fialovou farbou, ktorá sa odrážala od kovového lesku paláca.

Ennius sa díval na hviezdy. Mali v sebe niečo prekrásne, veď boli časťou Impéria.

Zemská obloha bola prechodom medzi dvoma extrémami. Nežiarila intenzívne ako oblohy planét Centrálnej časti, tak nahusto posiate hviezdami, že nočná temnota mizla v záplave ich žiarivého svitu. Takisto nemala ani osamelú dôstojnosť oblohy planét dakde na Periférii, kde nepreniknuteľnú čerň iba chvíľami rozjasňovalo matné svetielkovanie osamotenej hviezdy, a celá galaxia vyzerá len ako svetlejšia škvrna a jednotlivé hviezdy sa strácajú ako v diamantovom prachu.

Zo Zeme bolo naraz vidieť dvetisíc hviezd. Ennius sa zahľadel na Sírius, okolo ktorého krúžila jedna z desiatich najznámejších planét celého Impéria. Bol tam aj Arcturus, hlavné mesto sektora, kde sa narodil. Slnko Trantora, sídelného mesta celého Impéria, sa strácalo kdesi v Mliečnej ceste. Ani cez teleskop nebola jeho žiara intenzívnejšia.

Keď na pleci pocítil dotyk mäkkej ruky, prikryl ju svojou.

„To si ty, Flóra?“ zašepkal.

„Čakáš azda niekoho iného?“ začul pobavený hlas svojej ženy. „Vieš ty vôbec, že si od návratu z Chica ešte nespal? Vieš, že už bude svitať?… Nemám ti sem poslať raňajky?“

„Prečo nie?“ Nežne sa na ňu usmial a potom nahmatal hnedú kučierku vlasov na jej sluche. Poťahal ju za ňu. „A prečo si hore aj ty? Chceš, aby boli tiene pod najkrajšími očami v celej galaxii?“

Odtiahla hlavu a potichu mu odpovedala: „Tuším mi chceš tie tiene spôsobiť ty svojimi rečami, ale ja už dobre viem, kedy máš akú náladu. Čo ťa trápi, drahý?“

„Nuž, stále to isté, že som ťa tu doslova zahrabal a ty si zatiaľ mohla byť ozdobou ktoréhokoľvek vicekráľovského dvora v galaxii.“

„Ale choď, Ennius, to mi nenahovoríš.“

Ennius v tme pokrútil hlavou a povedal: „Vlastne ani neviem. Znepokojuje ma viacero maličkostí, čo sa zrazu nakopili. Napríklad ten Shekt a jeho synapsifikátor. A ten archeológ Arvardan so svojimi teóriami. A ešte všeličo iné. Načo som vlastne tu, Flóra, veď som ešte nič užitočné nevykonal.“

„Včasné ráno nie je tá pravá chvíľa, kedy sa máme zamýšľať nad sebou.“

Ennius však pokračoval so zaťatými zubami. „Títo pozemšťania! Ako dokáže taká hŕstka niktošov narobiť starosti samotnému Impériu? Pamätáš sa, Flóra, keď ma po prvý raz vymenovali za tunajšieho guvernéra, ako ma môj predchodca starý Faroul varoval pred nastávajúcimi ťažkosťami?… A mal pravdu. Azda iba že ma nevaroval dosť dôrazne. A ja som sa mu vtedy smial a v duchu som si myslel, že si to zavinil sám svojou neschopnosťou a senilitou. Bol som vtedy mladý, plný energie a odhodlania. Myslel som si, že to zvládnem oveľa lepšie…“ Zmĺkol, pohrúžený do seba, a potom zdanlivo nesúvislo pokračoval: „Nezávisle od seba jestvujú mnohé náznaky signalizujúce, že pozemšťanov zasa začína chytať ošiaľ rebélie.“