Vladimír Babula - Signály z vesmíru

„Vítam námietky akademika Watsona,“ usmial sa Navrátil. „Uľahčujú mi výklad. Teda — po prvé: nič nebráni tomu, aby dosiahlo lietadlo v medzihviezdnom priestore postupne polovičnú rýchlosť svetla. Podarilo sa nám totiž skonštruovať nový typ pohonného reaktora, ktorý usmerňuje a vymršťuje priamo do priestoru čiastočky štiepených atómov.

Postup zrýchľovania letu som v návrhu presne vypočítal. Raketové motory pochopiteľne budú fungovať iba do toho času, kým lietadlo dosiahne potrebnú rýchlosť, to sú približne asi dva mesiace. Hlavnú časť cesty vykoná letúň zotrvačnosťou bez ďalšej spotreby energie. Motory zapneme zasa až dva mesiace pred pristátím. A po druhé: celý let do slnečnej sústavy Centauri sme vypočítali približne na osem rokov. Zásobovanie si zabezpečíme na tento čas umelými potravinami, ktoré sa najlepšie uskladňujú.

Akiste sa ma teraz chcete spýtať, ako strávi posádka týchto osem rokov. O tom vám najlepšie podá zprávu náčrt:

Väčšiu časť lietadla zaberajú sklady pohonnej hmoty, potravín, kyslíka, raketový pohon a atómová elektráreň. Vo valcovitom trupe je umiestená aj klubovňa pre oddych a zábavu vo voľných chvíľkach. Nad ňou sú kabíny posádky — spojené hlavnou chodbou. Hlavu lietadla — veľkú guľu — vyplňujú laboratóriá, pozorovateľne a vysielače. Na samom vrcholku je centrálna kabína, odkiaľ sa bude usmerňovať celé lietadlo. K hlavnému trupu sú pripojené štyri pomocné menšie lietadlá, ktoré sa môžu od kolosa kedykoľvek odpojiť a letieť samostatne.

Pri projektovaní lietadla počítalo sa s pätnásťčlennou posádkou odvážnych vedcov — dobyvateľov vesmíru…

Ako som už povedal, podrobný návrh podložený presnými výpočtami predložil som prezídiu. Očakávam, že ho na zajtrajšom zasadnutí kriticky zhodnotím. Potom bude záležať na vás, ako rozhodnete…“

Akademik Navrátil sa uklonil a zostúpil z tribúny. Keď si sadol do kresla, chveli sa mu ruky. Alena mu tuho stisla pravicu.

„Vyhráme,“ zašepkala.

Prezident akadémie oznámil desaťminútovú prestávku. Nikto však ani len nepomyslel na občerstvenie, ktoré bolo pripravené vo vedľajšej sále. Účastníci vytvorili skupinky, v ktorých sa živo diskutovalo.

Sála hučala ako rojaci sa úľ.

„Aká zvláštna žena,“ pomyslel si Severson pri pohľade na Alenu, ktorá sa práve pre čosi škriepila s Watsonom. „Preletela obrovskú vzdialenosť na Mesiac a späť, a teraz sa odvažuje ešte ďalej, do nekonečného priestoru…“

Alena pozrela na Seversona, akoby cítila, že si ju prezerá. Ospravedlnila sa a opäť si sadla k nemu.

„Hneváte sa na mňa, že som zlá spoločnica, však? Som naozaj nevychovaná, keď vás tu nechám sedieť samotného. No neviem sa zdržať — ten Watson so svojimi spiatočníckymi názormi ma tak rozčuľuje…“

„Keby ste len vedeli, ako vám závidím,“ usmial sa neisto Severson.

„Závidíte? A komu?“ začudovala sa.

„Vám všetkým. Žijete v úžasnej dobe, plnej rozprávkových možností…“

Alena sa podívala na neho s výrazom netajeného údivu, „A vy vari nežijete v tejto dobe? Veď žijete s nami…“

„Nehnevajte sa na mňa, no zdá sa mi, že nežijem — že sa len dívam…“

„Prečo máte tento čudný dojem? Ubližujeme vám azda, alebo sa správame voči vám ako k cudziemu?“ povedala vyčítavo.

„Nie — nie, tak som to nemyslel, zle ste mi rozumeli. Chcel som vám povedať, že som medzi vami vždy iba hosťom, no radšej by som…“

Zaváhal.

„Pracoval s nami?“ spýtala sa Alena a pozrela mu priamo do očí.

„Áno, už ste mi porozumeli. Lenže ja — ja — ja v skutočnosti ničomu nerozumiem…“

„Večer sa o tom porozprávame…“ zašepkala Alena, lebo šum v sále opäť utíchol.

Za rečníckym stolíkom stál Watson.

„Nemyslite si, vážení priatelia, že budem hovoriť z dákej nenávisti voči akademikovi Navrátilovi. Alebo že azda zo zásady budem v opozícii. Proste — ako vedec som povinný obraňovať pravdu, o ktorej som presvedčený.

Predovšetkým k cieľu navrhovanej cesty, k domnelým ľuďom na planéte X:

Nepochybujem o tom, že aj v slnečnej sústave Proxima Centauri existuje život v najrôznejších formách. Našli sme ho napokon aj na planétach našej sústavy, ako napríklad na Venuši a na Marse. Nie je však náhoda, že ani na jednej z nich nevyvíjal sa život rovnako ako na Zemi. Stručne povedané — nikde sme nenašli tvorov na takom vysokom vývojovom stupni, ako sú ľudia. A to je vskutku zákonité. Len si uvedomte, od koľkých najrozličnejších činiteľov závisí zložitý život na našej Zemi! Od zloženia atmosféry, od vzdialenosti planéty od Slnka, od jej veľkosti a sklonu zemskej osi, od štruktúry horných vrstiev, od kolobehu vody — a tak ďalej — a tak ďalej. Zmeňte jediného činiteľa, napríklad zloženie atmosféry — a život na Zemi buď zahynie, buď sa vráti do primitívnych foriem. Aby mohol vzniknúť taký mnohotvárny a bohatý život, ako je na našej planéte, musel by mať presne tie isté podmienky. Spočítajme to obrovské množstvo činiteľov a pripočítajme k tomu ešte skúsenosti z ostatných planét našej slnečnej sústavy — a pokúsme Sa na základe počtu pravdepodobnosti určiť, koľko planét podobných našej Zemi môžeme nájsť v okruhu pätnástich svetelných rokov. Zistíme, že žiadnu, alebo v najlepšom prípade jednu desatinu planéty.

Nechcem tvrdiť, že nikde vo vesmíre neexistujú mysliaci tvorovia, podobní nám. Ale neverím, že ich nájdeme hneď v susednej slnečnej sústave. Logika to proste nepripúšťa.

Nie som však biológ a nemôžem túto otázku definitívne rozhodnúť.

Oveľa vážnejšie námietky mám z hľadiska fyziky, ktorá je mojím hlavným odborom. Akademik Navrátil predpokladá, že lietadlo môže dosiahnuť v medzihviezdnom priestore polovičnú rýchlosť svetla — čiže stopäťdesiattisíc kilometrov za sekundu. Zdôraznil som slovo predpokladá, pretože pre túto domnienku nemá nijaké vedecké podklady. Je vôbec otázkou, či znesie hmota takúto rýchlosť — a či ju znesie človek.

Právom sa domnievam, že hmota pri rýchlejšom pohybe ako stotisíc kilometrov za sekundu stratí svoju súdržnosť a rozpadne sa na atómy. Proste vybuchne. Len si všimnite, že nikde vo vesmíre nenájdete teleso, ktoré by sa pohybovalo takou šialenou rýchlosťou. Dokonca som presvedčený, že hmota sa takou rýchlosťou ani nemôže pohybovať.

Ak poletí lietadlo rýchlosťou osemdesiattisíc kilometrov za sekundu, môžeme byť spokojní. Prečo by cesta nemohla trvať dlhšie? Ľudský život je dnes oveľa dlhší ako prv — nebude to teda nikomu prekážať…

Ďalšou otázkou je, ako chce akademik Navrátil pristáť s takým kolosom niekde na planéte. A ako potom odštartovať, pretože rozumne predpokladáme, že na Proxime nechce ostať naveky.

Nezabúdajme ani na Dopplerov princíp, ktorý nám hovorí, že pri polovičnej rýchlosti svetla posádka lietadla neuvidí hviezdy ani pred sebou, ani za sebou, pretože čiary spektier sa posunú tak, že svetlo akejkoľvek farby stane sa pre ľudské oko neviditeľným.

Ešte som podrobný návrh akademika Navrátila nepreštudoval, ale nedostatky, na ktoré upozorňujem, bijú do očí už na prvý pohľad. Nepochybujem o tom, že aj v podrobnom návrhu nájdem veľa vážnych chýb, a na ich základe vám napokon dokážem, že Navrátilov návrh je nerealizovateľný…“

O slovo sa prihlásil akademik Chotenkov, vedúci výskumného ústavu pre medziplanetárne lety.

„Určite si tu všetci uvedomujeme, že v diskusii, ktorá sa tu rozvinula o návrhu akademika Navrátila, ide o viac ako o spor dvoch vedcov. Ide tu o to, aby sme sa rozhodli, či sa odvážime prekonať vzdialenosť medzi dvoma hviezdami a či túto myšlienku vopred vyhlásime za beznádejnú.