Vladimír Babula - Signály z vesmíru

Niet sporu o tom, že ide o čin veľmi odvážny. Nuž a či nebolo treba odvahy na to, aby si človek po prvý raz sadol do rakety a pustil sa temným priestorom k Mesiacu? Alebo aby sa vydal na prvú nebezpečnú cestu k Venuši? Vtedy síce človek už vládol nevyčerpateľnou atómovou energiou, ale ešte nepoznal nebezpečenstvo, ktoré na neho striehne v medziplanetárnom priestore. Proste nemal ani najmenšie skúsenosti, musel sa spoľahnúť jedine na vedecké výpočty.

A napriek tomu človek rozbil mreže, ktoré ho držali pri zemi, a smelo vstúpil do vesmíru. My všetci najlepšie vieme, aký obrovský vedecký význam mali tieto prvé priekopnícke cesty do vesmíru. Až po odpútaní od Zeme poznali sme ďalšie zákony hmoty a atómovej energie…

Nemožno teda pochybovať o tom, že návrh akademika Navrátila celkom vyjadruje túžbu a úsilie ľudstva pokračovať na svojej ceste za poznaním. Hovorím teda určite menom väčšiny z vás, keď tvrdím, že tento návrh vrele vítame. Predbežne som ho preštudoval iba zhruba, pre konečné rozhodnutie bude potrebné dôkladnejšie štúdium a skúšky — ale aj tak môžem smelo vyhlásiť, že návrh je vedecky starostlivo zdôvodnený a podložený a že je takmer do detailov dôkladne premyslený. S námietkami akademika Watsona preto nesúhlasím — a nesúhlasím ani s jeho názormi na existenciu ľudstva.

Jeho domnienka, že v okruhu pätnástich svetelných rokov má iba naša Zem podmienky pre vývin mysliacich tvorov, je celkom nevedecká. Natoľko nevedecká, že veľmi pripomína tvrdenie cirkvi v stredoveku, ktorá hlásala, že Zem je stredom vesmíru a všetko sa okolo nej točí.

Je síce pravda, že život na našej Zemi je podmienený mnohými činiteľmi, ale to ešte neznamená, že rovnako zložitý život sa nemôže vyvinúť aj v iných podmienkach.

Vedecké práce akademika Watsona v odbore fyziky si síce vážime, no jeho tvrdenie o ojedinelosti človeka vo vesmíre musíme čo najrozhodnejšie odmietnuť ako nepokrokové, ba spiatočnícke. Nemožno predsa zatvárať oči pred skutočnosťou. Doteraz sme preskúmali iba našu slnečnú sústavu. Čo nás teda oprávňuje tvrdiť, že na žiadnom z tisíc svetov v okruhu pätnásť svetelných rokov nie je život podobný životu tu na Zemi?

Nechápem ani, prečo akademik Watson schováva hlavu do piesku aj pred dokázaným vedeckým faktom, že zo súhvezdia Centauri prichádzajú k nám na vlnách éteru hlasy a tóny, svedčiace o vyššej inteligencii.

A tak isto nesúhlasím ani s názorom, že hmota sa nemôže pohybovať polovičnou rýchlosťou svetla. Je predsa všeobecne známe, že hmotné čiastočky kozmického žiarenia letia medziplanetárnym priestorom takmer rovnakou rýchlosťou.

Najviac ma však prekvapili pochybnosti, či človek vydrží takúto rýchlosť. To mi pripomína začiatky železníc, keď mnohí „vedci“ tvrdili, že človek neznesie rýchlosť vyššiu ako štyridsať kilometrov za hodinu. Pritom zabúdali, že v tom istom okamihu uháňajú vesmírom spoločne so zemeguľou rýchlosťou tridsať kilometrov za sekundu.“

Sálou sa ozval smiech.

„Nesmieme zabúdať, že od prvého vstupu človeka do vesmíru stal sa jeho let bleskurýchlym.

Na Navrátilovom návrhu bude treba možno ešte mnohé opraviť a zdokonaliť, ale je isté, a som o tom celkom presvedčený, že návrh bude skôr či neskôr realizovaný.

A myslím, že čas, keď sa človek môže odvážiť za hranice našej slnečnej sústavy, už dozrel.“

„Výborne, výborne,“ nezdržala sa Alena a vykríkla. Jej hlas však zanikol v ohlušujúcom potlesku.

Navrátil sa znova prihlásil o slovo. Čakal, až sa sála utíši.

„Rád by som odpovedal na niektoré námietky akademika Watsona,“ povedal chvejúcim sa hlasom. „Musím sa priznať, že pri príprave návrhu aj my sme si kládli tieto námietky. Dlho sme si lámali hlavu nad problémom pristátia obrovskej rakety na planéte. Dnes sa tomu musím usmiať, pretože riešenie, ktoré navrhla doktorka Svozilová, je také samozrejmé a jednoduché, že až prekvapuje. Veľké raketové lietadlo totiž vôbec nepristane…“

Sála zašumela.

„Na planéte pristanú iba menšie pomocné lietadlá, ktoré budú pripevnené na trup kolosa,“ pokračoval po krátkej prestávke.

„Veľké, povedzme, materské lietadlo, premení sa na umelý mesiac, ktorý bude krúžiť okolo planéty zotrvačnosťou bez použitia ďalšej energie. Uľahčí nám ďalšie spojenie so Zemou — a ľahko sa zasa premení na medziplanetárne lietadlo, pripravené pre dlhú púť vesmírom. Pravda, spojenie so Zemou bude počas letu obťažné a stavia sa mu do cesty hneď niekoľko prekážok odrazu. Predovšetkým — ako nám už ukázali skúsenosti z medziplanetárnych letov — rýchlosť, ktorou sa šíria rádiové vlny, je pre veľké vzdialenosti vo vesmíre príliš pomalá. Ak poletíme polovičnou rýchlosťou svetla, naše zprávy sa budú vždy viac oneskorovať, až nakoniec poletia k Zemi štyri roky. Pochopiteľne, na Zemi ich zachytíme značne skreslené — vplyvom Dopplerovho princípu, ktorý tu už pripomenul akademik Watson. Preto v návrhu počítame s tým, že sa zhotovia demodulátory, ktoré odstránia závady a umožnia normálny neskreslený príjem. Podobnými prístrojmi bude možné odstrániť aj vplyv posunu čiar v spektre, aby sa umožnila viditeľnosť.

Nakoniec by som sa chcel ešte raz vrátiť k problému rýchlostí medzihviezdneho lietadla. Navrhujem, aby sme z Mesiaca vystrelili pokusnú raketu bez ľudí, vybavenú iba kontrolnými prístrojmi a automatickou vysielačkou. Ak bude mať atómový pohon s maximálnym využitím energie, ako navrhol Zajcev, nepochybujem o tom, že predpokladanú rýchlosť dosiahne…“.

Nadišiel večer.

Zasadnutie prerušili a odročili na budúci deň.

Akademik Navrátil, Alena a Severson večerali na terase hlavného paláca, rozlúčili sa s priateľmi a na návrh Aleny Svozilovej vyšli na prechádzku mestom.

„Iste vás bude zaujímať, ako vyzerá pristav na umelej rieke,“ obrátil sa Navrátil na Seversona. „Nie je taký obrovský ako prístav na mori, no stojí za to, aby sa naň človek podíval.“

Niekoľko sto metrov za akademickým mestom spájali sa dva široké prieplavy v jeden a vytvárali tak veľké písmeno Y. Po hladine, zdvihnutej vysoko nad úroveň rovinnej krajiny, plavili sa lode najrozličnejších druhov a tvarov — motorové člny, výletné parníky a nákladné lode s niekoľkými plne naloženými vlečniakmi.

Naši výletníci vystúpili po schodoch na hrádzu a pokračovali v ceste po peknom, kvetinami lemovanom chodníku. Zanedlho prišli k veľkej oceľovej konštrukcii, pri ktorej hlboko dolu krčila sa budova so širokými oknami.

Tesne pri konštrukcii hrádze sa končili. Voda prieplavu vtekala do širokej nádrže, do ktorej sa práve plavili lode. Len čo zakotvili, prieplav uzavreli mohutné oceľové vráta a nádrž s loďami spúšťala sa pomedzi ramená konštrukcie dolu, kde prieplav pokračoval.

„Kanál musí prekonať veľké výškové rozdiely,“ vysvetľoval Navrátil. „Preto miestami preteká vo výkopoch a miestami medzi hrádzami. Aby stupne nehatili lodnú dopravu, majú tieto výťahy. Kanál má veľký hospodársky význam nielen pre dopravu — spája našu krajinu s troma morami — no aj pre poľnohospodárstvo, pretože súčasne napája zavlažovacie zariadenie v úrodných rovinách Moravy.“