Vladimír Babula - Signály z vesmíru

V požičovni lodiek Alena si požičala motorový čln a ujala sa jeho vedenia.

Zamierili na juh, proti prúdu rieky. Prešli popri niekoľkých ostrovoch premenených na Park kultúry — a o krátku chvíľu opustili mesto.

Z jasne belasej bezoblačnej oblohy usmievalo sa slnko a hrialo tak milo a príjemne, akoby bolo zabudlo, že je už jeseň…

„Ako krásne je u vás v Čechách! Cítim sa tu ako doma. Tie skaly — a lesy,“ ukázal Severson na romantický breh.

Na ceste stretávali parníky s výletníkmi, pestré motorové člny a pokojné plachetnice.

„Ahoj,“ volali niektorí vodáci na pozdrav — a Seserson tak isto nadšene odpovedal.

Čln sa priblížil k vysokej priehrade, zdobenej sochami a reliéfmi. Alena zmiernila rýchlosť a radostne zvolala:

„Letíme ako šíp! Vítame vás, milé Slapy!“

„Priehrada je krásna,“ povedal Severson s uznaním. „Ale vaši lodičkári ju asi nemajú veľmi radi, pretože sa cez ňu nedostanú.“

„Mýlite sa, priateľ môj. Len trochu trpezlivosti — o chvíľu budeme hore…“ Otočila čln a zamierila do bočného ramena.

„Ach tak, tu máte rovnaký výťah pre lode, ako som videl na kanáli pri Přerove…“

„Áno, majú ich všetky priehrady Vltavskej kaskády. Splnil sa dávny sen našich predkov: Vltava je dnes splavná až za Budějovice.“

„Vypláca sa vám lodná doprava? Máte predsa dostatok lietadiel a vrtuľníkov — a tie sú rozhodne rýchlejšie…“

„Máte pravdu, sú rýchlejšie, ale zato lode sú úspornejšie. Ani dnes, pri veľkom rozvoji techniky a pri dostatku energie, nesmieme zbytočne plytvať silami. Nesmiete zabúdať, že nie sme na svete sami. V Afrike a v Ázii je ešte dosť národov, ktoré vinou kapitalizmu vo vývoji zaostali. Teraz budujú ešte len ťažký priemysel, stavajú železnice a nové obydlia, ktoré sú dôstojnejšie slobodného človeka. A my im v tom pomáhame.

Koľko biedy bolo kedysi na svete! Kapitalizmus a imperializmus nám zanechali neblahé dedičstvo. Keď sa vrátime, môžeme si zájsť do Paláca kultúry na Petříne a požiadať o premietnutie historických filmov Hanzelku a Zikmunda. Boli to cestovatelia, ktorí s československým vozom Tatra ešte za vlády kapitalizmu precestovali celý svet. Keď uvidíte na vlastné oči tú prehliadku utrpenia, poníženia a úbohosti, pochopíte, koľko úsilia museli vynaložiť národy, aby napravili všetky krivdy minulosti…“

Čln vyplával z nádrže výťahu na veľké jazero nad priehradou. Na obidvoch brehoch stáli vilky a chaty, ktoré si tu postavili pracujúci pre chvíľku oddychu. Tu i tam nepohnute stáli člny a rybári, ktorí si liečili nervy trpezlivým čakaním na okamih, keď „zaberie“.

Na stráni nad jazerom usmievala sa typická česká dedinka s pestro pomaľovanými domčekmi. Na jej okraji v zeleni stromov schovávalo sa moderné poľnohospodárske výrobné stredisko s dlhými kravínmi, teplárňou a silážnymi vežami.

Naši výletníci opustili Slapské jazero a motorový čln rýchlejšie poskočil vpred. O chvíľočku vošiel pod obrovský širokoramenný oblúk železobetónového mosta.

„Smelé riešenie,“ obdivoval stavbu Severson.

„Je to najširší betónový oblúk v Európe,“ podotkla pyšne Alena. Na most práve prišiel vlak s aerodynamický formovaným rušnom. Kým si ho mohol Severson pozrieť, zmizol z dohľadu.

„Nevykoľají? Veď ide šialenou rýchlosťou…“

„Nie, na koľajniciach sa pridŕža elektromagneticky,“ vysvetľovala dievčina. „A má veľa ďalších zariadení, ktoré vlaky za vašich čias nemali. Pri každej stanici napríklad je vmontovaný do koľajníc automat, ktorý hlási vlakvedúcemu meno stanice. Aj všetky bezpečnostné zariadenia sú zautomatizované. Prirodzene, vlak poháňa atómová energia…“

„Pre ňu je všetko samozrejmé — čert aby tomu rozumel,“ pomyslel si Severson, ale mlčal.

O chvíľku prišli výletníci k ďalšej priehrade. Bola vyššia ako Slapská priehrada,

Slnko sa už dotýkalo pílovitého hrebeňa smrekového lesa, trčiaceho k oblohe nad skalnatým hrebeňom.

V podlhovastých oknách hydrocentrály zažiarili svetlá. Alena sa podívala na hodinky.

„Musíme sa vrátiť, aby sme sa dostali domov za svetla…“

Pred Prahou odbočili do neveľkého prieplavu, ktorý spájal Vltavu s umelo vytvoreným jazerom neďaleko Štechovíc. Rozsvietila reflektory, pretože slnko medzitým už zapadlo. Hladina sa rozkmitala tisícami reflexov, ktoré vymaľovali svetlá lodiek a svetlá na pobreží. Ľahký vetrík prinášal z protiľahlého brehu ťahavé tóny večerného koncertu.

„Chvíľu tu ostaňme, je tu vskutku krásne,“ tíško požiadal Severson.

Alena vypla motor. Čln ešte niekoľkokrát poskočil po hladine a zastavil sa.

Nad korunami stromov pobrežnej aleje vyskočil mesiac. Koldokola celá krajina zjasnela v jeho studenom svetle. Severson zaletel zrakom k striebornému kotúču a zatajil dych.

„Aký je teraz iný — zvláštny. Dnes to naozaj nie je strieborný tanier na oblohe, ktorý svietil na cestu pútnikom v Arktíde. Dnes je to obrovská guľa, plávajúca v temných priestoroch okolo Zeme… Chvíľami sa zdá, že má ľudskú tvár. Tie dve škvrny hore — to sú predsa oči — a dolu usmievajú sa ústa…

Teda zajtra — už zajtra vstúpim na pôdu tohto záhadného sveta…“

Alena otvorila aktovku, vytiahla ďalekohľad a bez slova ho padala spoločníkovi.

Severson si ho priložil k očiam a zamieril na Mesiac. Zrak mu utkvel na ostro osvetlených kráteroch, ktoré vystupovali na prechode medzi ožiarenou a temnou pologuľou nášho spolupútnika.

„Žijú tam ľudia?“ spýtal sa zadumane.

„Áno, žijú. Astronómovia, astronautici, pracovníci atómových elektrární a oceliarní, geológovia…“

„Čítal som kedysi úvahu od hvezdára Hansena. Tvrdil, že na mesačnej pologuli, ktorá je od nás neustále odvrátená, jestvuje atmosféra a umožňuje život na Mesiaci. Ba mal som v rukách aj román, ktorý opisoval pôvodných obyvateľov Mesiaca. Vraj sa nazývajú Lunania. Žijú vraj ustavične na opačnej pologuli a ani netušia, že neďaleko od nich je zaľudnená Zem. Je na tom dačo pravdy? Jestvuje na Mesiaci vôbec nejaký život?“

„Musím vám odpovedať?“ usmiala sa Alena. „Nebolo by lepšie, keby ste sa o tom presvedčili na vlastné oči? Rozhodne vás potom prehliadka Mesiaca bude viac zaujímať…“

Voľné predpoludnie v Moskve Severson využil na návštevy. Pozdravil Tarabkina, Natašu Orlovovú, navštívil aj Zajcevovcov. Miťa ho odprevadil až na letisko a trpezlivo čakal, kým medziplanetárne lietadlo neodletí.

„Prosím, cestujúci na Mesiac môžu nastupovať. Lietadlo je pripravené na odlet,“ ozvalo sa konečne z ampliónov v čakárni. Každý cestujúci dostal kaučukový skafander so sklenou kuklou — na ochranu hlavy — a gumovú ochrannú helmu na čas pobytu v lietadle.

Seversonovi a Alene pridelili kabínu číslo tri. Pri okrúhlom okne boli pripevnené dve sklápacie kreslá. Podušky na kreslách boli plnené vzduchom. Naproti kreslám bol umiestený televízor.

„Pripnite sa, prosím, o minútu štartujeme,“ usmiala sa do kabíny dievčina z obrazovky televízora.

„Sklopte kreslo a pripútajte sa po ležiačky,“ radila Seversonovi Alena. „Takto lepšie znesiete prvé zrýchlenie.“

V zadnej časti lietadla ozval sa praskot, ktorý sa o chvíľu premenil na pravidelný šum.