Vladimír Babula - Signály z vesmíru

„Chcem sa učiť — chcel by som začať hneď. No čím a kde začať? Celá dnešná veda a technika je pre mňa španielskou dedinou. Mám dojem, že by som prepadol aj v škole pre najmenších žiakov…“

„Len sa nepodceňujte, také zlé to s vami nie je. Študovali ste predsa techniku v Londýne — a tá vám iste dala slušné vzdelanie. Na tomto základe môžete dobre stavať. Veď dnešná veda a technika je taká istá, aká bola, keď ste boli mladý. Základy sú celkom rovnaké, iba sa viac rozvinula do hĺbky a šírky.“

Lekár vstal a otvoril dvere do vedľajšej miestnosti.

„Pozrite. Všetky tieto knihy máte kedykoľvek k dispozícii. Rád vám pri ich štúdiu pomôžem, nakoľko len budete moju pomoc potrebovať.“

Severson sa díval na veľkú knižnicu dychtivým zrakom. Zdalo sa mu, že sa pred ním otvorilo čosi ako rozprávkový poklad na Veľký piatok.

„Môžem si knižnicu poprezerať?“ zašepkal.

„Nech sa páči, môžete si vziať hociktorú knihu. Zatiaľ pripravím s manželkou večeru. Ospravedlňte ma, prosím, na chvíľočku…“

Hosť prečítal najprv zlaté nápisy na chrbtoch kníh. Potom sa osmelil a jednu z nich vytiahol z regála. Bola to rozprava o anabióze čiže oživovaní živočíchov. Severson si prezrel kresby a dal sa do čítania. Ktovie, ako dlho by bol čítal, keby sa v miestnosti zrazu nebol ozval hlas:

„Vidím, že máte pravdu, súdruh Hallström. Náš drahý priateľ sa vskutku pustil do štúdia hneď…“

Severson rýchlo zdvihol hlavu. Vo dverách stála pri lekárovi Nataša…

„Nie je tu už dávno?“ vzišlo mu na myseľ. „Nepovolila mi cestu pešo len preto, aby ma predbehla a Hallstrôma a celý Jarlsberg pripravila na moju návštevu?“

Usmieva sa akosi potmehúdsky.

Nataša sa ma druhý deň ráno rozlúčila a vrátila sa do Moskvy.

Severson sa stal u Hallströmov denným hosťom. Na radu lekára začal študovať systematicky podľa starostlivo vypracovaného plánu. Získané vedomosti si denne overoval v rozhovoroch.

Pravidelne navštevoval aj kultúrny dom a výrobné stredisko. Čoskoro si získal medzi obyvateľmi Jarlsbergu mnohých dobrých priateľov. Každý večer vracal sa do svojho rodného domu na stráni.

Teraz sa staral oň sám, no aj starček mu ostal verný. Nebolo dňa, aby sa tu cestou zo svojej líščej farmy nezastavil.

Raz ho zaviedol aj do textilného závodu. S rozkošou sa kochal pohľadom na hosťa z minulosti, ktorý nevychádzal z údivu. Obrovské dielne, vedené jediným človekom, ohromovali ho svojou čistotou a dômyselnosťou automatických strojov, ktoré pracovali presnejšie, pozornejšie, ako by to dokázal najzručnejší človek.

Dni sa míňali v usilovnej práci. Severson si už osvojil základy atómovej fyziky a mičurinstva, vnikol do podstaty mnohých moderných strojov a rozširoval svoje znalosti z matematiky.

Raz týždenne písal listy svojim známym v Moskve — a Alene Svozilovej do Prahy. A raz týždenne mu prichádzali aj odpovede…

Až prišiel onen nečakaný osudný list… Na obálke bola vytlačená hlavička:

Svetová akadémia vied, Prezídium, Přerov.

Severson sa najprv domnieval, že ide o omyl. Akadémii nepísal a rozhodne ani nečakal, že by ho mohla akadémia o niečo požiadať. No adresa hovorila celkom jasne, že list patrí naozaj Seversonovi. Potvrdil to aj jeho obsah:

„Vážený súdruh Severson, dovoľujeme si Vás pozvať na pravidelné zasadnutie historickej sekcie Svetovej akadémie vied, na ktorom sa budú hodnotiť študijné práce o začiatku dvadsiateho storočia. Dúfame, že nám ako znalec tohto historického obdobia pomôžete overiť a doplniť niektoré fakty, pre ktoré nemáme priamy dokumentačný materiál.

Na zasadnutí Vás očakávame v utorok tridsiateho septembra. Použite, prosím, raketové spojenie Oslo — Praha. Oznámte nám vopred hodinu príletu, aby Vás mohol čakať náš zástupca, ktorý bude Vaším spoločníkom na ceste do Přerova.

Dvanáste poschodie rozľahlej budovy fyzikálneho ústavu v Prahe je už vyše mesiaca noc čo noc osvetlené až do rána. Po celý ten čas akademik Navrátil neopustil svoju pracovňu. Spával denne iba niekoľko hodín na gauči, ukrytom za záclonou v rohu miestnosti.

Okrem členov Navrátilovho kolektívu málokto vedel, na čom akademik tak intenzívne pracuje.

Keď Alena Svozilová vstúpila do pracovne s veľkým lepenkovým puzdrom na výkresy v pravej ruke, sedel akademik práve pri dokonalom počítacom stroji typu „Sloboda“.

Alena trpezlivo vyčkala, kým stroj dopočítal a podal konečný výsledok. Navrátil vzal rýchlo ústrižok pásky a porovnával ho so svojimi poznámkami v notese.

Iba teraz spozoroval príchod dievčiny. Usmial sa na ňu — a zavrel oči. Alenu to nijako neprekvapilo. Dobre poznala akademikov zvyk — premýšľať so zatvorenými očami. Robieval to aj pri rozhovoroch, keď pozorne načúval.

„Čan-suova pripomienka je správna,“ povedal bez toho, že by otvoril oči. „Viac hláv, viac rozumu. Bude treba pozmeniť dráhu podľa jeho návrhu… Čo dobrého mi prinášate?“ pozrel opäť na dievčinu.

„Zajcev dodržal slovo,“ odpovedala s úsmevom a položila puzdro na stôl. „Som dobrý diplomat, však?“

„Otvorte puzdro radšej vy,“ povedal namiesto odpovede.

Alena prerezala poistnú pásku na vrchnáku a sňala ho. Trasúcou rukou opatrne vytiahla svitok výkresov a husto popísané hárky papiera. Rozložila ich po stole a aby sa neskrúcali, položila na ne niekoľko predmetov, ktoré mala po ruke.

Akademik prebehol nervóznymi očami po náčrtoch a po stĺpcoch čísel. Jeho zrak utkvel na posledných riadkoch pripojeného listu:

a z toho teda vyplýva, že Váš návrh je uskutočniteľný. Projekt atómovej elektrárne, ktorý Vám posielam, je overený skúškami v našich laboratóriách. Rád by som sa zúčastnil na konečných skúškach na Mesiaci; nezabudnite ma pozvať. Počítajte so mnou aj pri realizácii svojho odvážneho a pritom takého skvelého návrhu.

Do boja za ďalšie víťazstvo vedy — za ďalší triumf ľudstva!

Váš Peter Ivanovič Z a j c e v.

Navrátil sa rýchlo sklonil nad veľkým, starostlivo narysovaným výkresom.

„Posledné najdôležitejšie ohnivko reťaze je pevné,“ zvolal po chvíli. „Pozrite, Alenka, ako krásne doplní náš „Lúč“.“

Ani pri prezeraní ďalších výkresov a výpočtov nevychádzal akademik z nadšenia.

„Zlatý Peter Ivanovič!“ zvolala zrazu dievčina a podala Navrátilovi hárok papiera. „Dáva nám k dispozícii svoj najnovší objav…“

Akademik pozorne prečítal listinu a zavrel oči.

„Využitie energie atómových jadier na sedemdesiatdeväť percent,“ zašepkal… „Ako v tej rozprávke: do batoha sme dali hríby — a priniesli sme domov zlato…“

Do pracovne preniklo už belasé ranné svetlo. Štyridsaťročný muž bez fúzov a počerná dievčina ešte vždy študovali materiál z Moskvy…

„Čo je dnes?“ spýtal sa nečakane Navrátil.

Dievčina neporozumela otázke.

„Myslím, ktorý deň je dnes. Štvrtok?“

Alena sa srdečne zasmiala.

„Vidieť, že nežijete s časom, ani s priestorom. Veď je už sobota! Sobota dvadsiateho ôsmeho septembra…“ zdôraznila.

„Do pondelka máme teda ešte dva dni. čo myslíte, spracujeme za tie dva dni všetok materiál a vypracujeme definitívny návrh?“