Kir Bulyčov - Zakon pre draka

— Skleník? Maličký fliačik pôdy, privezený zo Zeme.

— Profesor žartuje, — zamiešala sa Marianna, ktorá všetko počula. — Máme pozoruhodný skleník. Najlepší zo všetkých asteroidov. Lietali k nám aj z Marsu. Podmienky majú oveľa lepšie, no aj tak nedosiahli nič podobné…

— Marianna, — prísne ju prerušil profesor. — Už ani slovo.

— A pestujete zeleninu?

— Akúže zeleninu! Veď nemôžem nakŕmiť, ako sa patrí, ani mojich ľudí. Keby ste nám však pomohli získať ešte jednu loď s černozemou…

Prosebne sa zadíval na Pavlyša.

— Ale ja…

— Možno máte priateľov v prepravnej službe. Tak často k nám prichádzajú po rudu prázdne lode. No čo by ich to stálo, keby ich zaťažili pôdou namiesto balastu?

— Vy ste biológ? — opatrne vyzvedal Pavlyš.

— Biológ? — Nie sa trpko zachechtal. Smiech sa mu dral z hrdla, ako keď štartuje motocykel. — Som literárny historik.

— Je to geniálny biológ, — povedala Marianna. — A geniálny literárny historik.

— Naskutku odtiaľto odídem! — nahneval sa Nic. — Ako si to predstavuješ, Marianna, privádzať ma do nepríjemnej situácie pred cudzím človekom?

— Prepáčte, profesor, — povedala Marianna uvzato, naznačujúc tak, že nie je ochotná odvolať, čo povedala.

Nic hodil rukou.

— Všetci tu zveličujú, keď je reč o mne. Za nejaké tie úspechy, ktoré som dosiahol v záhradke, vďačím len svojej vytrvalosti. Žiaľ, nemám ani talent, ani školu, ani ozajstné vedomosti.

— Profesor! — prosebne zatiahla Marianna.

— Tak dosť! — povedal Nic a zdvihol sa. — Odchádzam.

Obrátil sa na Pavlyša.

— Ak si chcete pozrieť moju zeleninu…

Tu sa mu hlas zlomil a Nic znehybnel s otvorenými ústami. Hľadel na knihy, ktoré si Pavlyš kúpil v stánku kozmodrómu.

— Nové vydanie, — povedal, akoby očakával, že mu to Pavlyš vyvráti.

— Áno, — povedal Pavlyš. — Kompletné. Od školských čias som si nenašiel čas prečítať ho. Ešte na Zemi som počul, že vychádza celé vydanie Mŕtvych duší, ale prepásol som ho.

— To ste tu kúpili?

— A kde inde?

— A ja som si to nevšimol! Utekajme, možno ešte majú!

— Obávam sa, že to bol posledný kus, — povedal Pavlyš. — Ale ak to tak veľmi potrebujete, vezmite si ho.

Pavlyš vzal z divána zväzok Gogoľa a podal ho záhradníkovi.

— Je váš.

— Nuž čože, — povedal Nic. — Ďakujem.

Otvoril knihu a ukázal Pavlyšovi titulnú stranu. Bolo tam napísané: „Na vydanie pripravil, komentár a doslov napísal profesor Gurij Nic.“

Nic schytil Pavlyša za ruku a vliekol ho k východu. Až keď boli v sále, pošepkal mu do ucha:

— Nemusia to vedieť. Bude mi to veľmi trápne, ak sa to dozvedia. Myslia si, že som sem pricestoval ako záhradník. Ale sú to vynikajúci ľudia, a keď ma zo žartu nazývajú profesor, nehnevám sa na nich.

Pavlyš si pomyslel, že profesor podceňuje bystrosť svojich susedov, ale nehádal sa. Už pochopil, že profesor nie je z tých, čo sa s nimi ľahko a prijemne diskutuje.

— Poďme, oblečieme si skafandre a zavediem vás do skleníka, — povedal Nic. — Tu nás môžu počuť. Skoro odletíte?

— Mám ešte niekoľko hodín času.

— Výborne. Ani si neviete predstaviť, aký som odtrhnutý od života na Zemi.

Skleník bol skutočne obrovský a veľkolepý. Dlhé hriadky zeleniny, jabloňové sadenice, záhony kvetov — všetko to sa rozprestieralo na vyše hektárovej ploche. Silné lampy pomáhali vzdialenému Slnku zohrievať a osvetľovať rastliny. Roboty pomaly jazdili pomedzi hriadky, pretrhávali mrkvu a reďkovku. V skleníku sa vznášala teplá vlhká vôňa zeme a listov. Bzučali tu včely.

— Keď som prišiel, nič z toho tu nebolo, — rozhovoril sa Nic. — Odložte si. Je tu horúco. Spočiatku ma nikto nebral vážne. A teraz je skleník pýchou Deny. Každý by mi rád pomáhal. Sú tu fantastickí ľudia. Keby som nemal na Zemi povinnosti, ostal by som tu navždy. Ale mám tam kadejaké účty.

V Nicovom hlase zazvonilo kovom, a Pavlyšovi sa dokonca zazdalo, že záhradník podrástol.

— No dobre, — pokračoval už celkom iným tónom. — Ako sa vám páči môj doslov? Nemá význam, aby som pred vami niečo zatajoval. Dúfam, že si nikto viac na Dene nekúpil túto knižku a moje tajomstvo ostane pred nimi navždy ukryté.

— Nestihol som ju prečítať, — priznal sa Pavlyš.

— A ja som vám knihu vzal. To je smola. Ale veď si ju ešte kúpite. Mali mi poslať autorský výtlačok. Zatiaľ neposlali. To je nehoráznosť.

Nic zaviedol Pavlyša do neveľkej izby na konci skleníka, kde mal pracovňu. Jednu stenu zaberali police s knihami a mikrofilmami. Pavlyšovi stačil jediný pohľad, aby pochopil, že všetky knihy majú nejaký vzťah k botanike alebo k histórii prvej polovice devätnásteho storočia. Akoby sa majiteľ knižnice doslova zmietal medzi týmito dvoma vášňami.

— Počkajte ma tu, — povedal Nic. — Hneď vás pohostím…

A zmizol, no cestou ešte zhodil nádobu so sadenicami.

Pavlyš ju zdvihol a podišiel k policiam. Na tretej polici zhora bolo osem exemplárov Mŕtvych duší — presne toho istého vydania, aké si Nic vypýtal od Pavlyša. Záhradník klamal. A klamal dosť nešikovne, veď koniec koncov ho nikto nenútil, aby jeho — Pavlyša — zaviedol do pracovne. Aby nepriviedol domáceho pána do trápnej situácie, odstúpil od políc a usadil sa v kresle chrbtom ku knihám. Roztvoril Mŕtve duše a začal v nich listovať, aby našiel miesto, kde sa začína Nicov doslov. Tu je to. Hneď za slovami „Koniec druhej časti“ sa začínal Nicov článok.

„Významná udalosť v histórii ruskej literatúry…“ — prečítal Pavlyš, ale tu sa zjavil záhradník s podnosom plným marhúľ a jabĺk.

— Jedzte, — ponúkol ho. — Sú sladké.

— Ďakujem.

— Ako vidím, čítate. Chvályhodné! Celkove ste na mňa urobili veľmi dobrý dojem. Dokonca mám chuť rozpovedať vám niektoré okolnosti zo svojho života. Ten, kto pozná to hlavné, má právo vedieť aj menej dôležité detaily.

— Veľmi ma to zaujíma, — povedal Pavlyš.

— Chápem, ste zvedavý. Čo tu robí profesor Nic? Už ste o mne počuli?

— Žiaľ, nie.

— Nič zvláštne. Necítim sa dotknutý. Ale musím vám povedať, že keď som sa pred odchodom zúčastnil na svetovom kongrese literárnych historikov, privítali ma v sále ováciami. Áno, ováciami. A odcestoval som sem. Mal som na výber. Ponúkali mi profesúru literatúry na Marťanskej univerzite. Pozývali ma viesť literárne kurzy na Ďalekých základniach. No ja som si vybral osud záhradníka. Nech len moji kolegovia krčia plecami. Rastliny vždy boli mojou láskou. Predovšetkým spravodlivosť. A potom rastliny. Chápete?

— Takmer, — povedal Pavlyš.

— Úplne ma nemôžu pochopiť ani tí najbližší ľudia. A my sa poznáme sotva hodinu.

— Takže vy ste sa vzdali literatúry? — spýtal sa Pavlyš.

— Áno. Odišiel som sem. Všetky ponuky Akadémie vied boli výrazom nespravodlivosti. Ja som sa rozhodol prekvapiť ich.

Profesor sa uchechtol. Potom sa spýtal:

— A čo hovoríte na Tentetnikova?

— Na koho?

— Tentetnikova. Predpokladáte na základe všetkého, čo nám je známe, že Uliňka pôjde za ním na Sibír?

— Tentetnikov? — zopakoval Pavlyš s pocitom, že chvíľami profesorovi vonkoncom nerozumie.

— Tak čítali ste Mŕtve duše, alebo nečítali?

— A… Tentetnikov? Akože, akože… — Pavlyš horúčkovito listoval v pamäti, kto je Tentetnikov. Sobakeviča si pamätal. Manilova si pamätal. Čičikova samozrejme takisto. Aj Korobočku s Pľuškinom. Ale Tentetnikova…