Kir Bulyčov - Zakon pre draka

A vtom, keď rozhovor už-už ústil do škriepky, vošiel Dubov. Opäť s nákupnou taškou, plnou balíčkov a fliaš. Začal nešikovne a hlučne bozkávať Rževského, no vtom si spomenul, že priniesol maškrty, a vysypal z tašky všetko na stôl. Začal triediť — čo domov Ľuseňke a čo chorému Vaňkovi.

— To je ale šťastie, — húdol jednostaj, — že sa Vaňa rozhodol stať archeológom. Aj Ľusa súhlasí, chápeš? Ani čo by uchopil štafetu, ktorá vypadla z tvojej zoslabnutej ruky. Škoda, že ja nemám takého syna!

— Ako to, že archeológom?! — zvolal Rževskij.

Ninočka vrazila do izby, strpia na prahu, vyľakanými prštekmi stískajúc balíček jahôd — na papieri sa zjavili tmavočervené fľaky.

— Odchádzam na expedíciu. O dva týždne, — povedal Ivan. — Vrátim sa na jeseň.

— Zbláznil si sa? Kto ťa pustí?

— Profesor Volodin nie je proti. Dokonca sa tomu potešil. Tvrdí, že svieži vzduch a prach vykopávok je ten najlepší liek pre nás homunkulov, — povedal Ivan. Teraz bol oveľa silnejší ako otec, nuž to využil.

— Mohol si mi to povedať skôr, — povedal Rževskij.

— Máme ešte dva týždne. Zajtra mi dones nové časopisy. Ešte som sa nerozhodol. Nechcem sa zmýliť.

— Dobre, — povedal otec, — idem.

Obrátil sa k Dubovovi.

— Paš, — povedal, — zájdi potom ku mne, ako chceš, domov či do ústavu.

— Dobre, — povedal Dubov. — Máme na čo spomínať… Ak chceš, pôjdem teraz s tebou. Odprevadím ťa.

— Otec, — zavolal Ivan. — Kaťa nechcela prísť?

— A prečo by mala? — Teraz Rževskij vychutnával odplatu.

— Len tak som si myslel…

— Poslal som jej telegram, — povedal Rževskij. — Ak bude súhlasiť s presťahovaním do Moskvy…

— Chod', — povedal Ivan. — Choď a prečítaj si Lizine listy. A ty, Nina, polož to vrecúško na stôl, zamažeš si blúzku.

(prel. Z. Borovská)

Pavlyš ostal trčať na Dene a sám si bol na vine. Keď mu povedali, že voľné miesta nie sú a ani nebudú, bol by ešte stihol zabehnúť do dispečingu, ale spolu s ním čakala staršia žena, ktorá sa súrne potrebovala dostať na Fobos ešte pred odletom Expedície, a Pavlyš nemal práve najpríjemnejší pocit pri myšlienke, že ak si zoženie miesto, ona uvidí, ako ide k lodi.

A tak sa pobral do bufetu s rozhodnutím, že tých desať hodín, čo tu musí čakať na odlet nákladnej rakety na Zem-14, strávi pohodlným čítaním, hoci si uvedomoval, že by tento čas oveľa radšej strávil pokojným čítaním v kabíne vesmírnej lode.

Za pol hodiny kozmodróm spustol. V podstate vôbec nie je veľký. Dena je planétka pracovná — nikto tu nebude žiť pre vlastnú rozkoš — veď čo je to za radosť, prechádzať sa po večeroch v skafandri s mimoriadnou odolnosťou? Pravda, príťažlivosť je tu 0,3, a preto sa všetci pohybujú rytmicky a zoširoka.

Marianna — Pavlyš sa s ňou už stihol zoznámiť a dozvedel sa, že geológovia majú služby v bare raz za mesiac — venovala sa svojej práci: priťahovala si k perám diktafón a mrmlala čosi o intrúziách a pegmatite. Smutný mechanik chlipkal za stolíkom limonádu a s hnusom hľadel na konzervované párky; dvojica, čo sedela chrbtom k Pavlyšovi, si vášnivo vymieňala názory a Pavlyš si pomyslel, že bufet na kozmodróme je najosamelejším miestom na celej planétke, kde sa všetci navzájom dokonale poznajú.

… Do bufetu vletel človek, ani čo by skákal do diaľky. Najprv sa ukázali topánky zamazané od hliny, hoci nijakej hliny na Dene niet, potom topánky vtiahli za sebou chudé neforemné telo zohnuté v drieku. Človek sa nevládal zastaviť a preniesol sa — ak tak možno označiť tento fantastický pohyb — až k pultu. Prievanom, čo spôsobil, sa zvlnili závesy s neodmysliteľnými briežkami, za ktorými nebolo okien. Na poličke zazvonili poháre. Barmanke vypadol diktafón, pri páde sa prepol na reprodukciu a začal mrmlať jej hlasom o intrúziách a pegmatitoch. Milenci zmĺkli. Mechanik schytil tanier s konzervovanými párkami a zdvihol ho.

— Ja to nestrpím! — vykríkol človek, vraziac do pultu. Hlas mal rozochvený a prenikavý. — Nepriviezli hnojivá!

Konečne sa mu podarilo zachytiť o kraj pultu a nadobudnúť vertikálnu polohu, pričom ešte zhodil na podlahu pohár. Ukázalo sa, že má úzku, výraznú tvár s ostrým nosom, sivé, blízko seba posadené oči a čelo tak silno stiahnuté preliačinami na spánkoch, že vystupovalo dopredu ako u šteňaťa poľovníckeho psa.

— No? — opýtal sa stroho. — Čo robiť? Kde sa mám sťažovať?

Pavlyš očakával prudkú reakciu geologicky za pultom, posmešky alebo smiech od ostatných, no správanie sa dievčiny bolo celkom nečakané. V úplnom, dokonca akoby úctivom tichu povedala:

— To je naozaj nehoráznosť, profesor.

— Koľkokrát som ti, Marianna, prikázal, aby si ma nenazývala profesorom!

— Prepáčte, záhradník.

— A vy, súdruh, ste odkiaľ? — obrátil sa k Pavlyšovi.

Vtom však zbadal dakoho za Pavlyšovým chrbtom a vrhol sa vpred, k dverám takou rýchlosťou, že sa mu obe nohy v ťažkých topánkach odlepili od dlážky. Zmizol. Len jeho vysoký hlas sa ešte rozliehal v čakárni.

Pavlyš pokrčil plecami a poobzeral sa vôkol seba. Všetci boli ticho, ani čo by iba takto záhradníci na Dene navštevovali miestny kozmodróm. Mechanik s odporom žul párky a barmanka opravovala diktafón. Zaľúbenci si šepkali. Zaujímavé, pomyslel si Pavlyš, čo tu robí záhradník? A kde má sady?

Podišiel k baru.

— Prepáčte, Marianna, — povedal. — Zdá sa, že nie všetko som pochopil.

— Aha, — povedalo dievča a zdvihlo pohľad na Pavlyša. — Ste tu nový.

— Áno. Čakám spoj.

— Dáte si kávu?

— Nie. Oslovili ste ho profesor…

— Veď on aj je profesor, — dievča stíšilo hlas. — Celkom ozajstný profesor. Je tu u nás vo vyhnanstve.

— Čože? — zhíkol Pavlyš začudovane.

— Vo vyhnanstve, — zopakovala Marianna a vychutnávala dosiahnutý efekt.

— Presne tak, — povedal mechanik, odstrkujúc párky. — Teraz utekal k dispečerom. Vynadať im. Bojovný chlapík.

— Prepáčte, — Pavlyša to zaujalo. — Predpokladal som, že vyhnanstvo je pojem historický.

— Presne tak, doktor, — súhlasil mechanik, ktorý si všimol jeho označenie hodnosti.

— Nežartuje, — ozval sa mladý muž, ktorý si dovtedy šepkal so svojou milou. — Záhradník je najpopulárnejší človek na Dene. Naša pamätihodnosť.

— Spáchal zločin, — vysvetlila barmanka Marianna.

— Daj sem diktafón, — povedal mladý muž. — Hneď ti ho opravíme.

— Vari existujú zločiny, za ktoré… — Pavlyš nedopovedal.

Za dvermi sa ozval hrmot, rinčanie skla a do bufetu opäť vnikli podošvy letiaceho záhradníka.

Tentoraz bol Pavlyš v strehu, preto sa vrhol k záhradníkovi a zachytil ho skôr, ako by bol stihol niečo rozbiť.

Záhradník zaprotestoval:

— Tak ma už konečne pustite. Nikam neutečiem.

Pavlyš ho pustil na dlážku a záhradník, pripravený vytrhnúť sa mu z rúk vlastnými silami, stratil v tej chvíli pôsobením malej príťažlivosti rovnováhu. Pavlyš ho zasa musel chytať.

— Ďakujem, — povedal záhradník. — Nie ste vy náhodou z prepravnej služby?

— Som z kozmickej rozviedky, — odvetil Pavlyš. — Lekár.

— Teší ma. Gurij Nic. Záhradník.

Hľadel na Pavlyša, akoby ho odhadoval: A aký je z teba úžitok? Čím nám môžeš poslúžiť?

— Máte tu skleník? — spýtal sa Pavlyš, aby nadviazal rozhovor.