Kir Bulyčov - Zakon pre draka

— Prečo vaša mama… umrela?

— Náhoda. Prechádzala cez cestu a nákladiak ju zrazil. Šofér bol opitý, skrútilo ho v zákrute — no a narazil.

— A mne povedali, že sa hodila pod vlak… aj otec si to myslí. Hľadal vás…

— No asi ma tak veľmi nehľadal. Vy ste ma našli. Nehnevajte sa. Mama celý rok čakala. Aj Viktor Semionovič vedel adresu. Vypisoval mame listy. A potom mu teta napísala o maminej smrti. Poznáte Viktora Semionoviča? Je to najlepší priateľ vášho otca.

— A listy Viktora Semionoviča ste tiež odložili?

— Napísal iba dva razy. Prvý raz len tak, korešpondenčnú kartu, druhý raz dlhý list. Mame napísal, že ju ľúbi a že sa s ňou chce oženiť. No mama ho vzápätí veľmi rázne a ostro odmietla. A on pochopil… Mama tatu Seriožu milovala.

A zrazu sa Kaťa rozplakala — zo sivých vypuklých očí sa po bledých lícach skotúľali slzy. Vyskočila, vybehla do kúpeľne. Vrátila sa až o chvíľu, priniesla z izby škatuľku.

Boli v nej pohľadnice, akési lístky, potvrdenky a listy. Zväzok listov v bielych obálkach bez adries bol previazaný stužtičkou.

— Toto je mamina korešpondencia, — povedala Kaťa, — všetko Sergejovi Andrejevičovi. Nemyslite si, nič mu nevyčítala, iba seba obviňovala, že mu stála v ceste.

Zo spodu škatuľky Kaťa vybrala ešte jeden list.

Písmo na obálke bolo známe. Drobné, akoby ženské, okrúhle Viktorovo písmo sa za tridsať rokov vôbec nezmenilo.

„Drahá Lizočka!

Pri našom poslednom rozhovore si rozhodne odmietla sa so mnou stretnúť. Správne si sa rozhodla? Ja to nemôžem posúdiť. Neviem si rady s mojou láskou k tebe, o ktorej som vždy mlčal, lebo je trápne vyznávať lásku žene, s ktorou žije môj kamarát. A pre mňa to bolo dvojnásobne trýznivé vidieť, ako sa vaše spolužitie rúti z kopca, ako je odsúdené na zánik. On ťa vôbec neľúbil, vari si to nepochopila? Potreboval ťa iba pre pohodlie, nehnevaj sa, no je to pravda. Nemienil spojiť svoj osud s tvojím. Bola si slepá, no teraz sa ti oči akiste otvorili. A tá historka, že ho nevezmú na ašpirantúru — ňou sa pokúšaš ho ospravedlniť — prisahám na Katino zdravie, že nemal nijaké nepríjemnosti v robote, iba jednoducho využil vhodnú chvíľu na to, aby sa od teba oslobodil. Prečo sú niekedy ženy také naivné, dokonca aj také múdre, ako si ty… Posledné mesiace mal Serioža búrlivý románik s Elzou, vedel som o tom a veľmi som trpel pre tvoju česť, no všetko som pred tebou tajil…“

Ivan pochopil, že nemôže list čítať do konca. Možnože ho otec dočíta. A možno ho ani nebude chcieť vidieť. Aké je to len smutné a podlé…

— Vieš, — povedal, zložiac pedantne Viktorov list, — že sa potom oženil s Elzou?

— To on chcel, aby mama opustila tatu Seriožu?

— Keby nie on, časom by sa bolo všetko napravilo…

— Nie, nebolo by sa napravilo, — povedala Kaťa. — Neboli by spolu žili. Pravda, mal ju rád, no nie až tak vrúcne. Svoju prácu mal radšej. A mama to chápala. Azda aj preto sa naňho nehnevala. Vieš, na všetko spomínala v dobrom — ako boli spolu v Leningrade, ako chodili do kina. Kúpil jej Veresajevovu knihu o Puškinovi. Čítal si ju? Chceš, ukážem ti ju. Opatrovala ju ako bibliu.

Kaťa Ivanovi ustlala v kuchyni na rozkladacej posteli. Dlho nemohol zaspať. No Kaťa hneď zaspala, v byte bolo ticho, a tak počul jej pravidelné a tiché dýchanie. Potom sa malá Liza zavrtela, v spánku zaplakala. Ivan si pomyslel, že ju ráno uvidí.

A zrazu ním začalo hrozne lomcovať. Aj zuby mu drkotali. Prehadzoval sa, chcel sa ovládať, aby nezobudil Kaťu, no potom upadol do bezvedomia a jeho ston zrejme Kaťu zobudil. Ivan blúznil. Kaťa sa zľakla, vybehla na ulicu — z búdky zavolala prvú pomoc a Ivana odviezli do nemocnice.

Kaťa odniesla Lizočku do škôlky, potom prišla za ním do nemocnice. Keď sa Ivan prebral, videl blízko sivé Katine oči, natiahol neposlušnú ruku a dotkol sa konca jej vrkoča.

— Vitaj, — povedal. — Ďakujem.

— Za čo?

Ivan jej chcel vysvetliť, no nemohol, jazyk ho neposlúchal. Vedel, že jej všetko rozpovie potom. Ale teraz nesmie zabudnúť na jednu dôležitú vec. Poprosil ju, aby rýchlo zavolala do Moskvy Rževskému.

Ešte v ten istý deň priletel za Ivanom Sergej Andrejevič a profesor Volodin. Rževskij vošiel do izby. Ivan mal horúčku, no spoznal otca a povedal.

— Zoznámte sa.

— Sergej Andrejevič, — Rževskij podal Kati ruku.

Zvláštne, že ju nespoznal, veď sa tak strašne podobá na Lizu. No Rževskij teraz myslel len na Ivana. Dokonca aj keď Ivan povedal: „Kaťa Maximovová“, hneď sa nedovtípil.

— Kaťa Maximovová, — zopakovala Kaťa.

Až teraz jednotlivé kamienky mozaiky zapadli do seba.

— Kaťa, — povedal ticho.

— Listy, — povedal Ivan. — Nezabudnite dať tie listy otcovi. Veľmi ich potrebuje. Lebo nám už jeden šimpanz zahynul…

— Mám ich so sebou, — povedala Kaťa. — Neviem, prečo som ich vlastne vzala do nemocnice.

Keď sa už Ivan uzdravoval, mal ešte jednu návštevu, nie veľmi príjemnú. Ráno pred vizitou, keď návštevy nepúšťajú, vbehol k nemu do izby Viktor — bohvie ako sa mu podarilo sem prekĺznuť.

— Iba na slovíčko, — povedal. Bol opitý a úbohý. — Všetko viem, Ninočka mi povedala. Iba na slovíčko, mám dcéru, jediné milované stvorenie. Vy to ešte nechápete, no raz pochopíte. Ak sa to dozvie, radšej zomriem. Prisahám vám, že som Lizu miloval, čestné slovo. No to, o tej ašpirantúre a tie klebety okolo toho — to je veľmi zložitá vec. Tú myšlienku mi vnukla Elza. Nechcela Sergeja dať Lize. Ona je ten rozbíjač, rozumiete? A ja som tak túžil po Lize! Trápil som sa. Ty to ešte nemôžeš pochopiť, — Viktor hovoril rýchlo, hlasno šepkal, nakláňal sa nad posteľ a tak páchol pálenkou, že Ivan odvracal hlavu. No Viktor si to nevšimol, ponáhľal sa očistiť. — Nebola by bývala odišla, stále ešte dúfala, no ja som vtedy nasledujúceho rána prišiel za ňou k jej matke, akoby v Seriožovom mene. Nikomu o tom nepovedala. A povedal som jej, že ju už nechce viac vidieť. Preto aj odcestovala. A to je všetko. Chceš vedieť pravdu? Pravda je taká, že by som bol Lize dobrým mužom. No ona to nechápala. Dostal som sa Elze do pazúrov, a ona umrela. Mlčíte…? Ak vám je Ninočka drahá… bude to pre ňu strašný úder.

— Odíďte, — povedal Ivan. — Nikomu nič nepoviem.

Odišiel. A práve včas. O päť minút pribehla Ninočka, priniesla za tanier jahôd a kopu ústavných noviniek.

O dva dni Ivan vstal z postele. Kríza prešla. Volodin tvrdil, že jeho organizmus musel prekonať biologickú inkompatibilitu ako pri transplantácii orgánu. Lenže tu išlo o dve osobnosti. Teória preťaženia mozgu informáciami nenašla u Volodina pochopenie. „Nič mimoriadne ste svojmu mozgu neposkytli, kolega,“ povedal. No Ivan trval na svojom. Cudzie sny teraz už neboli také trýznivé. Aj keď ho celkom neopustili. Ninočka sa rozplývala v citoch, veľmi chcela kŕmiť Ivana lyžičkou, hneď sa červenala a urážala pre maličkosti.

Otec opäť navrhol, aby sa k nemu presťahoval.

— Radšej nie, — povedal Ivan, — sme príliš rozdielne povahy.

— To je hlúposť.

— Včera som celú hodinu riešil úlohu, ktorú si nevedel vyriešiť v desiatej triede na písomke. A vyriešil som ju.

— No tak vidíš, je to moja úloha. A je ešte milión úloh, ktoré spolu vyriešime.

— Ty sa už ani nepamätáš, čo to bola za úloha. Dokážeš zabudnúť na svoje neúspechy, no ja túto schopnosť nemám.