Kir Bulyčov - Zakon pre draka

Nestihol dokončiť. Zazvonil videotelefón. Profesor ho zapol. Na obrazovke sa zjavila tvár dispečera.

— Je tam doktor Pavlyš? — spýtal sa. — Marianna povedala, že šiel k vám, profesor.

— Koľko ráz vám mám hovoriť, že nie som…

— Prepáčte, záhradník, — sotva znateľne sa usmial dispečer. — Ale dostali sme správu, že sa približuje loď. Neletí presne podľa cestovného poriadku. Takže radšej nech doktor Pavlyš čo najrýchlejšie príde na kozmodróm. Nevieme, ako dlho sa tu loď zdrží.

— Ďakujem vám, profesor, — povedal Pavlyš a zdvihol sa. — Teší ma, že som sa s vami zoznámil. Je to pre mňa veľká česť.

Profesor mávol rukou a bez slova sa obrátil.

Na kozmodróme bolo treba znova čakať. Dispečer zavolal Pavlyša predčasne. Loď meškala. Pavlyš sa vrátil do bufetu a podišiel k baru.

— Boli ste uňho v skleníku? — spýtala sa Marianna.

— Áno, — prikývol Pavlyš. — Dosiahol rozprávkové úspechy.

— Profesora si veľmi vážime, — povedala Marianna. — Urobil tak veľa… Videli ste jeho Mŕtve duše?

— Vy viete?

— Všetci to vedia. No ak o tom nechce hovoriť — má na to právo.

— Ale prečo ho poslali sem?

— Vtedy som sa nevyjadrila celkom presne. Ponúkli mu na výber niekoľko miest. S podmienkou, že odletí zo Zeme.

— Ale prečo?

— Porušil pravidlá cestovania v čase.

— A vari je to dôvod…?

— Všetci vedeli, že ak ostane na Zemi, nevydrží. A so svojou vynachádzavosťou a svojím umom sa určite dostane do minulosti.

— A čo také tam vyviedol?

— Našťastie nie veľa.

— Povedal mi, že prefotografoval druhý diel.

— Za to ho nikto nemienil trestať. Ale on ešte vyhľadal otca Matfeja a — predstavte si — zbil ho. Nemyslite si, aj keď vyzerá taký chudučký, je svalnatý a šikovný. Ako Suvorov.

— Dobre urobil, — nezdržal sa Pavlyš.

— Nikto sa s vami neháda. Ale veď to sa nedá — odchádzať do vlastnej minulosti a robiť tam poriadky. Dokonca ani kvôli spravodlivosti.

— Otec Matfej o tom nikomu nerozprával?

— Nikomu. A toto by sa profesorovi ešte bolo prepieklo. Ale viete, ako ho chytili? Ako hulánsky dôstojník sa dostal k d'Anthésovi, urazil ho a vyzval na súboj. Rozumiete, čo tu hrozilo? A tak bolo treba profesora urýchlene odpraviť čím ďalej od Zeme.

— Ani d'Anthés o tom nikomu nerozprával?

— Nie, no po odcestovaní profesora do devätnásteho storočia vyšlo najavo, že si v historickom múzeu zaobstaral súbojovú pištoľ a cvičil sa v streľbe. Vtedy vzniklo to strašné podozrenie…

— Doktor Pavlyš, — ozval sa mechanickým hlasom reproduktor. — Nech sa páči do dispečingu.

— Do videnia! — lúčila sa Marianna. — Príďte k nám zas. Pohostíme vás krásnymi paradajkami!

(prel. Z. Borovská)

Keď Boris Kotkin končil štúdium na inštitúte, všetci vedeli, že zostane na škole na ašpirantúre. Podajedni mu závideli, ale on sám nevedel, či je to dobre alebo zle. Päť rokov prežil na internáte v sparťanskom pohodlí izby číslo 45. Spočiatku býval s Čuvpillom a Demenťjevom. Potom namiesto Čuvpilla prišiel Kotovskij. Detnenťjev sa oženil a dostal podnájom v Čertanove, vtedy sa zjavil Gorenkov. Boris sa so spolubývajúcimi nevadil, s Demenťjevom sa istý čas aj priatelil, ale ustavičná prítomnosť ľudí ho unavila, a najmä v poslednom ročníku často sníval o tom, aby mohol zhasnúť, kedy chce. Sarkisjancovi dokonca povedal, že sa vráti do Putiniek a bude učiť na škole fyziku a biológiu. Sarkisjanc sa tomu nahlas smial, až sa všetci na chodbe naňho obzerali.

Kotkin nechodieval na výlety ani na brigády. Na fakulte si na to zvykli a nerobili mu ťažkosti. Bol výborným žiakom, práci sa nevyhýbal, vyberal na známky ROH a bol predsedom Červeného kríža. Na celé leto chodieval do Putiniek. Mama mu oslepla, bývala sama, bolo jej ťažko a potrebovala pomoc.

Mala izbu v poschodovom dome z roku 1920. Stál blízko nákladnej stanice. Učila na putinskej škole, potom odišla do dôchodku. Okrem Borisa nemala už nikoho.

Ako vtedy, keď ešte chodil do školy, spávala za malým závesom. Spala pokojne, ani sa nepohla, akoby ho nechcela rušiť ani vo sne. Za oblokom sa mihali staničné svetlá a dunivý dispečerov hlas, skreslený reproduktorom, riadil posunovačov premiestňovaných súprav.

Mama vstávala včasráno, keď Boris ešte spal, obliekla sa, vzala si paličku a šla na trh. Tvrdila, že mu lepšie prospeje mlieko z trhu než z obchodu. Boria upratal izbu, priniesol vodu zo studne a po celý čas sa usiloval predstaviť si, v akej samote mama žije, keď vidí svet už vlastne len v spomienkach.

Nikdy sa neponosovala. Keď sa vracala z trhu alebo z obchodu, na chvíľočku zastala vo dverách a s nevidiacim úsmevom na perách sa usilovala zachytiť Borisov dych, aby sa uistila, že je tam. Niekedy ho pokojným učiteľským hlasom presviedčala, že nesmie tak často chodiť do Putiniek, iba čo tu čas stráca, nech si radšej oddýchne s priateľmi alebo sa učí v knižnici. Keď majú učitelia o žiakovi dobrú mienku, nemal by ich sklamať. Veď často rozčarovanie znášajú horšie ako mladí ľudia. Mama sa neraz sklamala v ľuďoch, pripisovala to však svojej slepote. „Musím vidieť výraz v očiach,“ vravela. „Hlasom vie človek oklamať. Často aj nechtiac.“

Bola rada, že synovi sa páči biofyzika. Spomínala si, čo jej kedysi dávno povedal: „Aj keď sa budem trápiť sto rokov, ale vrátim ti zrak.“ Vedela, že sa toho dňa nedožije, tešila sa však, že jej syn pomôže znova vidieť iným ľuďom. „Pamätáš sa,“ vravela, „v siedmej triede si mi to sľuboval…“

Keď bol Kotkin v piatom ročníku, vo februári mama nečakane zomrela. Oznámili mu to neskoro, takže nestačil prísť na pohreb.

Ašpirantúra znamenala ďalšie tri roky na internáte. Prodekan Miša Čeľcov, bývalý geniálny študent, ktorého veľmi skoro začali posielať na medzinárodné konferencie, s účasťou žmurkal cez zahraničné okuliare a sľuboval, že mu vybaví samostatnú izbu.

— Urobíme všetko, — vravel, — čo je v našich silách.

Zatiaľ však jednoposteľové izby na internáte nemali voľné.

Na jar, koncom marca bol Boris na fakultnom večierku, „kapustníku“. Sedel vzadu v kúte, blízo k dverám, aby mohol odísť, keď sa bude nudiť. Pri ňom sedela Zina Parchomovová zo štvrtého ročníka. Dobre sa bavila a ochotne sa smiala na vtipných scénkach. Začudovane sa obzerala na Kotkina, prečo sa nesmeje. Boris sa usmieval, pokyvoval hlavou, aby ukázal, že je s ňou zajedno, že je to veľmi vtipné. Na jeseň boli spolu na brigáde. Nakladali hŕby kapustných hláv na bežiaci pás, ktorý ich dopravoval k rezačke. Pamätal sa, ako Zina ustavične chrumkala hlúby a vravela, že obsahujú veľa vitamínu C. Mala pravidelnú oválnu tvár a bielu pleť. Jediná na celej fakulte ešte nosila vrkoč, zakrúcala si ho ako veniec okolo hlavy. V ten večer mala vrkoč na hrudi a veľmi jej to pristalo.

— Pamätáte sa, ako sme triedili kapustu? — spýtala sa cez prestávku medzi jednotlivými predstaveniami.

— Pamätám, — povedal jej.

— A teraz sme sa stretli na kapustníku. To je podarené, však?

Nie hneď pochopil, čo je na tom smiešne, vôbec slabo chápal básnické obrazy. Zina naňho so záujmom hľadela, ako na zvieratko v zoologickej záhrade. Nie je nič horšie, ako keď človek zbadá svoj obraz v niečích očiach ako v zrkadle, keď nevdojak prejde pomimo, pozrie nepripravený na toto stretnutie a je zhrozený, aký je škaredý. Roztržitý výraz sivých očiek pod ryšavým obočím. Tenký, akoby priesvitný, na konci červený nos. Ústa a brada akoby od iného, celkom malého človeka.