Kir Bulyčov - Zakon pre draka

Здесь есть возможность читать онлайн «Kir Bulyčov - Zakon pre draka» весь текст электронной книги совершенно бесплатно (целиком полную версию без сокращений). В некоторых случаях можно слушать аудио, скачать через торрент в формате fb2 и присутствует краткое содержание. Город: Moskva, Год выпуска: 1984, Издательство: Mir, Жанр: Фантастика и фэнтези, на словацком языке. Описание произведения, (предисловие) а так же отзывы посетителей доступны на портале библиотеки ЛибКат.

Zakon pre draka: краткое содержание, описание и аннотация

Предлагаем к чтению аннотацию, описание, краткое содержание или предисловие (зависит от того, что написал сам автор книги «Zakon pre draka»). Если вы не нашли необходимую информацию о книге — напишите в комментариях, мы постараемся отыскать её.

Zakon pre draka — читать онлайн бесплатно полную книгу (весь текст) целиком

Ниже представлен текст книги, разбитый по страницам. Система сохранения места последней прочитанной страницы, позволяет с удобством читать онлайн бесплатно книгу «Zakon pre draka», без необходимости каждый раз заново искать на чём Вы остановились. Поставьте закладку, и сможете в любой момент перейти на страницу, на которой закончили чтение.

Тёмная тема
Сбросить

Интервал:

Закладка:

Сделать

— Zinočka, — povedal a priniesol do izby aktovku, — myslím, že by ťa mohla zaujímať jedna vec, čo sme urobili. Zdá sa, že sme dokázali…

— Buď ticho. Už som to všetko počula.

Bola ctižiadostivá a nádej, že sa Kotkin stane doktorom vied, možno dokonca najmladším akademikom, zohrala nemalú úlohu pri jej výbere. Krátko po svadbe si požičala z požičovne písací stroj a jedným prstom s chybami prepísala dva jeho články. No práve tie dva články pre akúsi príčinu nevyšli, a on dodnes nebol doktorom a už stratil šance stať sa najmladším akademikom. Zina už dávno pochopila, že ju oklamal. Nemusel jej ukazovať Oko, keby jej aj ukázal novučký diplom nositeľa Nobelovej ceny, ani by naň nepozrela, lebo takí ako on nemôžu byť laureátmi.

Napriek tomu vybral Oko a ukazoval jej ho. Neponášalo sa na skutočné oko, skôr pripomínalo nepriehľadný čierny pohárik. Ploskou nôžkou sa pripevňovalo na čelo a v samom poháriku, vypínajúc ho, bol snímač. Vypuklý povrch umelej šošovky vyzeral hlboký a bezodný. Keď sa Oko zaplo, v hĺbke sa rozsvecovalo chladné bezfarebné svetielko. Od pohárika viedli dlhé tenké zvody s veľkými prísavkami na koncoch.

— Daj preč tú potvoru, — povedala Zina. — Vyzerá to ako pavúk.

Jemu sa Oko videlo pekné.

— Zina, — povedal. — Štyri roky sme sa s tým mordovali a teraz funguje.

Zina si sťažka vzdychla, už nemala síl vadiť sa, a obrátila sa k stene. Vtom v gauči povolila pružina, šálky na podnose zacvendžali. Rozplakala sa, ale on ju ani teraz nepoľutoval. Vzal podnos a odniesol ho do kuchyne.

Keď sa vrátil do izby, už neplakala. Sadol si k stolíku a vybral z aktovky rozpísaný článok.

— Zhasni, — prikázala Zina slabým hlasom. — Nevidíš, ako mi je mizerne?

Našťastie sa mu odnechcelo spať. Zhasol luster, vzal si papiere zo stolíka a rozložil sa v kuchyni. Sedel tak, aby ju videl, keď sa obráti. Gauč sa v osvetlení nástennej lampy, podobnej na malý štvorhranný uličný lampáš, zmestil akurát do štvoruholníka dverí.

Nuž čo, popracujem si, povedal si Boris, veď sa nič strašné nestalo. Začal písať a čochvíľa sa pohrúžil do práce, veď už dávno si zvykol pracovať do neskorej noci, v bojových podmienkach, pretože prácu musel urobiť, a nikoho nezaujímalo ako.

Aby mu Oko nezavádzalo, položil si ho za chrbát a zapol; takto videl Zinu a mohol k nej kedykoľvek podísť, keby potrebovala.

S Okom na chrbte sa mu nerobilo dobre. Nebolo ľahko hľadieť na list papiera, na svoju ruku, a pritom vidieť dvere izby, gauč, lampu pripomínajúcu lampáš a ženin okrúhly chrbát. Videl osve každý jej vlas, odlúpený lak na nechtoch na ruke, ktorou si držala zátylok.

Predpokladal, že ju trápi zvada s Proskurinovou. V skutočnosti už na ňu zabudla, vedela si nechať prejsť mimo uší nepríjemné veci, lebo jej bolo jasné, že nervové bunky neregenerujú. Celých desať rokov prežila v hlbokom presvedčení, že Borisovi preukázala dobrodenie, a preto duševne stojí nad ním. Skúmajúc vyblednutú vzorku na opierke gauča, zrazu v sebe pocítila silu skoncovať s týmto daromným vegetovaním, pochopila, že ak ho dnes a navždy vyhodí, otvorí sa jej nový, zaujímavý život. Život, v ktorom jej Boris prekáža. Obrátila hlavu a v otvore dverí videla mužov zhrbený chrbát. Ako vždy si čmáral na tie svoje idiotské papiere, na chrbte mu pobleskoval ten hlúpy prístrojček, ktorým sa chcel pýšiť, a ona sa musela hanbiť pred priateľmi. „Preboha,“ pomyslela si, hľadiac na ten chudý chrbát, „komu som to obetovala desať rokov!“

Nebolo to celkom tak. Už viac ráz bola rozhodnutá opustiť ho, no keď ju výbuch hnevu prešiel, začala triezvo uvažovať a odložila rozchod na príhodnejší čas.

Oko zaregistrovalo jej pohyb, uvidelo, ako obrátila hlavu. Boris sa zamračil a automaticky siahol po lieku.

Ani nepomyslel na to, že Oko je cudzie. Že vidí lepšie ako jeho oči, na všetko zvyknuté a so všetkým zmierené. Pozrel na Zinu, akoby to ani nebol on, ale iný človek, čo ju vidí po prvý raz, zreteľne, do najmenších detailov. Žena s plnými lícami, modrooká, stiahnúc pekné pery, unavene hľadela na mužov zátylok. Oko okamžite mozgu hlásilo, že žena už má toho zátylku plné zuby, že už ju prestalo baviť opovrhovať ním, všetkého má dosť až do podošiev topánok, opovrhovania tou jeho večnou pokorou a nemohúcnosťou v obliekaní, už má po krk hanby pred priateľmi, už sa jej nechce čakať na niečo a je jej strašné čo len pomyslieť, že toto vegetovanie nebude mať konca.

Boris sa až zľakol toho, čo videl. Nebol na to pripravený. Vypol Oko a obrátil sa k Zine. Hľadela naňho vyzývavo, ako keby sa hodila do vody a teraz musí preplávať na druhú stranu.

— Čo je? — opýtala sa.

— Zina…

— Tridsať päť rokov, stále Zina. Nechaj ma na pokoji! Choď si, kam chceš. Do internátu. K svojmu Verchovskému. Hocikde, len mi už daj pokoj…

Nebolo to po prvý raz. Stalo sa to už aj pred rokom, aj pred pol rokom. A on vždy začal Zinu ľutovať a vyčítať si, že sa o ňu málo staral. Vtedy však ešte neexistovalo Oko.

— Dobre, — povedal. Takto reagoval aj pred rokom aj pred pol rokom. — Dobre. Pravdaže, odídem.

Zložil si Oko, odlepil prísavky a opatrne ho poskladal do aktovky.

— V tomto dome ti nič nepatrí, — povedala.

— Nie, — pritakal ako vždy.

V kuchyni si rozložil svoju rozkladaciu posteľ. Už neraz tak spal a Zina, sklamaná ľahkým víťazstvom, vybrala zo skrine prikrývku a razom zaspala na gauči, priam ako mŕtva. Vtom Boris pochopil, že pred ňou nie je ničím vinný. Bol to čudný pocit — nebyť vinný. Keď sa včasráno prebudil, okolo siedmej, zdalo sa mu, že spal iba pár minút, a myšlienky, s ktorými zaspával, zostali a mohol v nich pokračovať z bodu, pri ktorom zaspal.

Postavil čajník na sporák, vzal si svoje papiere, najpotrebnejšie knihy a albumy so známkami. Zina pokojne odfukovala na gauči. Napravil jej prikrývku a snažil sa pochopiť, čo sa stalo, čo sa zmenilo, prečo nie je vinný. Možno, že si včera konečne vyrovnal dlhy. Tak to bude, vyrovnal sa a nikomu nie je nič dlžen. Bolo to krásne — nikomu nie je nič dlžen.

Na stole nechal lístky z práčovne a čistiarne a ešte dvadsať rubľov, čo mal pri sebe, vyšiel na schodište, zastal, pozrel na dvere, ku ktorým prichádzal tisíc ráz, a pocítil novú radosť z toho, že k nim už nikdy nepríde.

Kráčal po ulici, ľudia sa ponáhľali do práce, on sa nemusel, mal čas ešte celú hodinu. Predstavoval si, ako bude Verchovskij prekvapený, keď sa dozvie, že tiež ide na konferenciu. Poteší sa. Do Baku pricestujú spolu, budú bývať v hoteli, budú si pochutnávať na šašlíkoch. Stretne sa s Giinterom Braunom, ktorý napísal, že príde do Baku špeciálne preto, aby sa zoznámil s profesorom Kotkinom. Na Zinu ani nepomyslel.

Sadol si na lavičku na bulvári a pozoroval okoloidúcich.

Po bulvári prichádzala stará chudá žena. Šla, pred sebou natŕčala paličku a klopkala ňou o zem. Šla sebaisto, nenáhlivo, hlavu mala nachýlenú dozadu. Borisovi sa zrazu zazdalo, že je to jeho mama, až ho pichlo v hlave, hoci to nemohlo byť, a ani nebolo.

Keď prišla bližšie, zastala, paličkou prešla pred sebou, podišla k lavičke a dotkla sa jej paličkou.

— Sadnite si, — povedal jej Boris.

— Ďakujem. — Sadla si a obrátila sa k nemu. Zdalo sa, že ho vidí. Trošku previnilo sa usmiala a ozvala sa:

— Často chodím skoro von. Ráno tu je tak dobre…

— Pracujete? — opýtal sa jej.

— Pravdaže. Čo by som si inak počala?

Читать дальше
Тёмная тема
Сбросить

Интервал:

Закладка:

Сделать

Похожие книги на «Zakon pre draka»

Представляем Вашему вниманию похожие книги на «Zakon pre draka» списком для выбора. Мы отобрали схожую по названию и смыслу литературу в надежде предоставить читателям больше вариантов отыскать новые, интересные, ещё непрочитанные произведения.


Kir Bulyčov - Zajatci asteroidu
Kir Bulyčov
Kirill Bulychev - Media vida
Kirill Bulychev
Kir Bulyčov - Půlka života…
Kir Bulyčov
libcat.ru: книга без обложки
Kir Bulycov
Kir Bulyčov - Průsmyk
Kir Bulyčov
Kirill Bulyčov - Slyšel jsem Zemi…
Kirill Bulyčov
libcat.ru: книга без обложки
Kir Bulyčov
Отзывы о книге «Zakon pre draka»

Обсуждение, отзывы о книге «Zakon pre draka» и просто собственные мнения читателей. Оставьте ваши комментарии, напишите, что Вы думаете о произведении, его смысле или главных героях. Укажите что конкретно понравилось, а что нет, и почему Вы так считаете.

x