Isaac Asimov - Okruhliak na obzore

Pred nimi za stolom sedel zachmúrený a nerozhodný Ennius; v ťažkom, neforemnom ochrannom odeve vyzeral takmer smiešny.

Aj on je len obyčajný tupec. Arvardana pochytila zlosť, len čo si spomenul na všetkých imperiálnych byrokratov. Nič iné ich nezaujíma len pokoj a pohodlie. Kam sa podeli dobyvatelia spred troch storočí? Kde sú?…

Šesť hodín…

Ennius dostal pred osemnástimi hodinami hlásenie z chicoskej posádky; neťažilo sa mu a obletel polovicu planéty, aby sa sem dostavil. Ani nevedel, prečo sa tak rozhodol. V podstate došlo len k poľutovaniahodnému únosu jedného z tých maniakov v zelených tunikách, čo sú miestnou kuriozitou tejto poverčivej, utýranej planéty. A navyše spomínali ešte akési nezmyselné a nepodložené obvinenie. Všetko by mohol vybaviť aj veliteľ tunajšej posádky.

Ale do prípadu sa zaplietol aj Shekt… ten Shekt… A navyše nebol obžalovaným, ale žalobcom. Zamotaná situácia.

Zamyslene si všetkých premeriaval a pritom si jasne uvedomoval, že jeho rozhodnutie môže zapríčiniť povstanie, azda aj oslabiť jeho pozíciu vo vláde a zmariť vyhliadky na ďalšiu kariéru… Vari má brať vážne Arvardanovu siahodlhú reč o zhubných vírusoch a nezvládnuteľných epidémiách? A keby tomu aj uveril a podnikol by patričné kroky, ako by na to pozerali jeho nadriadení?

Arvardan je však významný archeológ.

Zahnal tieto myšlienky a spýtal sa tajomníka: „Iste máte k tomu čo povedať?“

„Takmer nič,“ odvetil tajomník sebaisto. „Chcel by som sa iba spýtať, o aké dôkazy sa opiera táto obžaloba?“

„Vaša Excelencia,“ odvetil Arvardan netrpezlivo, „už som vám povedal, že tento muž nám vyzradil svoje plány do všetkých podrobností predvčerom, keď nás uväznili.“

„To je len ďalšie jeho nepodložené tvrdenie, a dúfam, že mu Vaša Excelencia neverí,“ povedal tajomník. „Mám svedkov, ktorí môžu potvrdiť, že v skutočnosti ma násilím uväznili oni, a nie ja ich a že neboli ohrozené ich životy, ale môj. Rád by som sa teraz spýtal, ako sa žalobcovi podarilo odhaliť celé sprisahanie, keď je na Zemi len deväť týždňov, a pritom bol pán guvernér celé roky so mnou spokojný?“

„V slovách člena Bratstva je veľa pravdy,“ pripustil Ennius vážne. „Ako ste sa o tom všetkom dozvedeli?“

Arvardan stručne odvetil: „Na sprisahanie ma upozornil doktor Shekt ešte predtým, ako sa nám obžalovaný zdôveril.“

„Hovorí pravdu, pán doktor?“ Guvernér uprel pohľad na fyzika.

„Áno, Vaša Excelencia.“

„A vy ste to ako odhalili?“

„Doktor Arvardan nezvyčajne presne opísal využitie synapsifi-kátora a takisto presne reprodukoval posledné slová umierajúceho bakteriológa F. Smitka. Tento Smitko patril medzi sprisahancov. Jeho posledné vety máme nahráte a sú k dispozícii.“

„Ale, pán doktor, slovám umierajúceho, ktorý bol zrejme v de-líriu — ak je tvrdenie doktora Arvardana pravdivé — nemožno prikladať veľký význam. Iné dôkazy nemáte?“

Arvardan sa už nezdržal, udrel päsťou na bočné operadlo kresla a zreval: „Sme tu vari na súde? Škriepime sa tu azda o dopravný priestupok? Nemáme čas vážiť dôkazy na lekárenských vážkach alebo ich premeriavať mikrometrom! Hovorím vám, že nám už zostáva len päť a pol hodiny, aby sme odvrátili hroznú katastrofu plánovanú na šiestu hodinu. Vaša Excelencia, doktora Shekta poznáte už dávnejšie. Pokladáte ho za klamára?“

Tajomník sa okamžite zamiešal do rozhovoru. „Vaša Excelencia, nikto neobviňuje doktora Shekta z vedomého klamstva. Ide len o to, že náš známy vedec zostarel a v poslednom čase ho veľmi znepokojujú blížiace sa šesťdesiate narodeniny. Bojím sa, že staroba spolu so strachom vyvolali miernu paranoju, na Zemi dosť rozšírenú… Pozrite naňho! Zdá sa vám celkom v poriadku?“

Prirodzene, Shekt naozaj nevyzeral celkom normálne. Všetko, čo zažil, a vedomie, čo ho ešte čaká, zanechali na ňom stopy vyčerpanosti, napätia a rozrušenia.

No aj tak sa donútil rozprávať normálnym hlasom, takmer pokojne. „Mohol by som sa sťažovať, že posledné dva mesiace agenti Bratstva nespúšťali zo mňa oči, otvárali mi všetku korešpondenciu a cenzurovali články. Takéto námietky by si však vysvetľovali ako paranoju, o ktorej sa tu hovorilo. Ale je tu s nami aj Jozef Schwartz, ktorý sa dobrovoľne podrobil experimentu na synapsifikátore práve v deň, keď ste ma navštívili v Ústave.“

„Pamätám sa.“ Enniusovi sa uľavilo, že téma rozhovoru sa trochu zvrtla. „To je on?“

„Áno.“

„Podľa všetkého mu experiment nijako neuškodil.“

„Naopak, veľmi mu prospel. Experiment bol mimoriadne úspešný; pacientovi sa nezvyčajne zlepšila pamäť, ktorú mal dobrú aj predtým, hoci sme o tom vtedy nevedeli. Tak či onak, teraz je schopný vnímať myšlienky iných.“

Ennius sa naklonil v kresle a ohromene vykríkol: „Čože? Chcete povedať, že vie čítať myšlienky?“

„Môžeme to ľahko demonštrovať. Ale myslím, že brat tajomník vám to potvrdí.“

Tajomník na okamih uprel chmúrny pohľad na Schwartza a po tvári mu preletel výraz nevýslovnej nenávisti. Hlas sa mu však len nebadateľné zachvel. „Vaša Excelencia, hovorí pravdu. Ten muž má určité hypnotické schopnosti, aj keď neviem, či je to v dôsledku experimentu. Rád by som len upozornil, že tohto muža synapsiŕikovali potajme, čo vyvoláva opodstatnené podozrenie.“

„Záznam sme nerobili,“ povedal Shekt potichu, „také mám dispozície od samotného premiéra.“ Tajomník iba pohŕdavo pokrčil plecami.

„Prestaňte sa dohadovať o taľafatkách a prejdime radšej k veci,“ rozhodol Ennius rázne. „Čo je s tým Schwartzom? Čo má jeho čítanie myšlienok alebo hypnotické schopnosti spoločné s týmto prípadom?“

„Shekt chce povedať,“ zamiešal sa do reči tajomník, „že Schwartz mi môže čítať myšlienky.“

„Naozaj? A čo si myslí?“ spýtal sa guvernér po prvý raz priamo Schwartza.

„Je presvedčený, že sa nám nepodarí dokázať vám pravdivosť našej obžaloby.“

„Správne,“ uškrnul sa tajomník, „aj keď na takú dedukciu netreba mimoriadne duševné schopnosti.“

„A teraz si myslí,“ pokračoval Schwartz, „že ste obyčajný hlupák, ktorý sa bojí čokoľvek podniknúť, a že ste ešte väčší hlupák, lebo túžite iba po pokoji a spravodlivosti a nazdávate sa, že svojou objektivitou sa vám podarí získať pozemšťanov.“

Tajomník očervenel. „To je lož! Vaša Excelencia, očividne vás chcú proti mne naladiť.“

„Nedám sa tak ľahko strhnúť,“ odvetil mu Ennius. Obrátil sa k Schwartzovi: „A čo si myslím ja?“

„Myslíte si, že keď aj viem vniknúť do mysle iných, mal by som si rozmyslieť, kedy čo povedať.“

Guvernér začudovane zdvihol obočie. „Uhádli ste. Potvrdzujete teda, že obžaloba, ktorú tu vyriekol doktor Arvardan a doktor Shekt, je opodstatnená?“

„V plnom rozsahu!“

„Dobre teda. Kým sa však nenájde niekto ďalší, obdarený rovnakými schopnosťami ako vy, ale nezainteresovaný na prípade, vaše svedectvo je pred zákonom neplatné, hoci inak o vašich telepatických schopnostiach nepochybujem.“

„Tu predsa nejde o právnické kľučky,“ skríkol Arvardan, „ale o záchranu celej galaxie!“

„Vaša Excelencia,“ tajomník vstal zo stoličky, „žiadam, aby Jozef Schwartz opustil miestnosť.“

„A prečo?“

„Tento muž nielenže číta myšlienky, ale disponuje aj určitou mentálnou silou, ktorou ma ochromil, a len tak sa im podarilo uniesť ma. Trvám na svojej požiadavke z obavy, že by niečo také zopakoval, dokonca aj proti vám, Vaša Excelencia.“