Isaac Asimov - Okruhliak na obzore

Lenže ich požiadavky zaúčinkovali práve opačne.

Sprisahanci nemôžu nečinne čakať, keď sa dva dni pred hodinou H ocitne jeden z ich vodcov v nepriateľových rukách. To znamená iba odhalenie či zradu, čo sú dve stránky tej istej mince. Obe možnosti znamenajú smrť.

A tak vydali príslušné rozkazy…

Obyvateľstvo Chica sa dalo do pohybu…

Do ulíc sa rozbehli profesionálni provokatéri. Otvorili sa tajné arzenály a v nedočkavých rukách sa zjavili zbrane. Potom sa masy pohli ku kasárňam a o šiestej večer vyslali k veliteľovi parlamentára.

Medzitým sa aj v kasárňach odohrávali rovnako rušné udalosti, ale v menšom rozsahu. Začali sa vo chvíli, keď mladý dôstojník, ktorý im vyšiel naproti, vystrel ruku za tajomníkovou laserovou pištoľou.

„Vezmem si ju,“ povedal stručne.

„Pán Schwartz, prinúťte ho, nech ju odovzdá,“ povedal Shekt.

Tajomník vytiahol pištoľ z puzdra a podal ju dôstojníkovi; vzápätí si Schwartz nahlas uľahčené vzdychol a uvoľnil sa.

Arvardan bol pripravený. Keď tajomník vyrazil ako uvoľnená oceľová pružina, archeológ sa naňho vrhol a zasypal ho tvrdými ú-dermi.

Dôstojník vyštekol rozkazy a vojaci skočili medzi nich. Keď pevné ruky chytili Arvardana za golier košele a odvliekli ho, tajomník bezvládne sedel na sedadle. Z kútika úst mu stekal pramienok krvi. Aj Arvardanovi tiekla krv z poraneného líca.

Rozochvenými rukami si prehrabol vlasy. Potom prstom ukázal na tajomníka a rázne povedal: „Obviňujem tohto muža zo sprisahania proti imperiálnej vláde. Musím ihneď hovoriť s veliteľom.“

„Uvidíme, pane,“ odvetil dôstojník pokojne. „Ak nič nenamietate, poďte so mnou. Všetci, prosím.“

A potom čakali dlhé hodiny. V útulnej a čistej miestnosti. Po prvý raz za dvanásť hodín sa mohli aj najesť a pochutilo im. Dokonca mohli využiť aj ďalšiu samozrejmosť civilizovaného človeka — kúpeľ.

Predo dvermi stála stráž; hodiny plynuli. Arvardan napokon stratil trpezlivosť a skríkol: „Veď sme sa len dostali z jedného väzenia do druhého!“

Bezduchý kasárenský život sa pokojne odvíjal svojím zabehaným tempom a nikto si ich nevšímal. Arvardan uprel pohľad na spiaceho Schwartza. Shekt pokrútil hlavou.

„Nemôžeme ho budiť,“ povedal. „Vylúčené. Je vyčerpaný. Nechajte ho spať.“

„Zostáva nám už len tridsaťdeväť hodín.“

„Viem, ale treba vydržať.“

Za nimi zaznel chladný, posmešný hlas. „Kto z vás je slobodný občan Impéria?“

Arvardan vyskočil. „Ja. Chcem…“

Zarazil sa, keď zazrel povedomú tvár. Dôstojník sa mrazivo uškrnul. Ľavé rameno držal trochu strnulo, bola to pamiatka na ich stretnutie.

Arvardan počul za chrbtom slabý Polin hlas. „Bel, to je dôstojník z obchodného domu.“

„Čo ste mu zlomili ruku,“ doložil dôstojník zlostne. „Som poručík Claudy a veľmi dobre si vás pamätám. Teda vy prichádzate zo Šíria, však? A špiníte sa tu s týmito. Pri galaxii, ako môže niekto takto klesnúť! A tú ženskú máte ešte vždy so sebou!“ Po chvíli zlomyseľné a dôrazne doložil: „…Tú mizernú pozemšťanku!“

Arvardan premohol zlosť. Nemôže, ešte nie…

Prinútil sa rozprávať úctivo. „Pán poručík, mohol by som hovoriť s plukovníkom?“

„Plukovník nemá službu.“

„Chcete povedať, že je mimo mesta?“

„To netvrdím. Ak ide o niečo naliehavé, môžem sa s ním spojiť.“

„Naozaj ide… Mohol by som hovoriť so službukonajúcim dôstojníkom?“

„Službu mám ja.“

„Tak ma spojte s plukovníkom.“

Poručík pomaly pokrútil hlavou. „Kým sa nepresvedčím, že situácia je naozaj vážna, neurobím to.“

Arvardan sa roztriasol od netrpezlivosti. „Pri galaxii, neškriep-te sa so mnou! Ide o život a smrť!“

„Naozaj?“ Poručík Claudy afektované pokýval elegantnou paličkou. „Tak poproste, aby som vás vypočul.“

„No dobre… Môžeme začať?“

„Povedal som jasne — poprosiť!“

„Mohli by ste ma vypočuť, pán poručík?“

Z poručíkovej tváre zmizol úsmev. „Povedal som poprosiť — a to pekne pokorne a pred týmto dievčaťom!“

Arvardan preglgol a ovládol sa. „Bel Arvardan zo Šíria pokorne prosí o rozhovor so službukonajúcim dôstojníkom.“

„To sa ešte uvidí,“ odvetil poručík Claudy.

Prikročil k Arvardanovi a rýchlym pohybom mu dal zaucho práve na obviazané líce.

Arvardan zalapal po dychu a len s námahou potlačil výkrik.

„Vtedy ste si to nenechali,“ povedal poručík. „Čo na to poviete teraz?“

Arvardan mlčal.

„Už vás môžem vypočuť,“ vyhlásil poručík.

Arvardana obstúpili štyria vojaci. Poručík Claudy vykročil prvý.

Shekt a Póla osameli so spiacim Schwartzom. Shekt sa spýtal: „Tajomník je akosi potichu. Nezdá sa ti?“

Póla prikývla. „Zdá, a trvá to už dosť dlho. Ale, otec, čo myslíš, ublížia Belovi?“

„Pochybujem,“ chlácholil ju Shekt. „Zabúdaš, že k nám vlastne nepatrí. So slobodným občanom Impéria nemôžu robiť jednoducho, čo sa im zachce… Si doňho zaľúbená?“

„Veľmi, hoci viem, že je to hlúposť.“

„Pravdaže.“ Shekt sa trpko usmial. „Nepochybujem, že je to čestný muž, ale čo z toho? Vari by tu mohol zostať s nami? Alebo by si ťa vzal so sebou? Doviedol by do rodiny a priateľom predstavil pozemšťanku?“

Rozplakala sa. „Viem. Ale azda sa toho ani nedožijeme.“

Shekt vyskočil, akoby mu pri jej slovách niečo zišlo na um. Opäť poznamenal: „Akosi je tam ticho.“

Mal na mysli tajomníka. Balkis, zatvorený v susednej miestnosti, ustavične chodil hore-dolu ako šelma v klietke a jeho kroky k nim zreteľne a zlovestne doliehali. No už dosť dlho nebolo nič počuť.

Vlastne na tom nezáležalo, ale tajomník zosobňoval zlobu a nebezpečenstvo, hroziace galaktickým obývaným svetom, a preto Shekt zľahka pomykal Schwartza. „Vstávajte.“

Schwartz sa pohniezdil. „Čo je?“ Nestačil si ešte oddýchnuť. Akoby sa hlboko doňho zakorenila únava.

„Kde je Balkis?“ spýtal sa ho Shekt.

„Kto? Aha.“ Schwartz sa poobzeral a potom si uvedomil, že ho má hľadať Duševným dotykom. Vyslal teda na všetky strany neviditeľné vlákenká svojej mysle, aby našiel dobre známeho protivníka.

Onedlho ho objavil, a to mu nateraz stačilo. Tajomníkova zlomyseľná a chorá myseľ, do ktorej už bol hlboko prenikol, vyvolávala v ňom len odpor.

„S niekým sa zhovára na poschodí,“ zahundral Schwartz.

„S kým?“

„Nepoznám ho. Počkajte, možno nám tajomník… áno, nazýva ho plukovníkom.“

Shekt a Póla si vymenili pohľady.

„Vari nejde o zradu?“ zašepkala Póla. „Dôstojník Impéria by sa iste nespolčil s pozemšťanom proti imperátorovi, však nie?“

„Neviem,“ odvetil Shekt nešťastne. „Čomukoľvek by som už uveril.“

Poručík Claudy sa usmieval. Sedel za stolom, na dosah ruky mal laserovú pištoľ a za chrbtom štyroch vojakov. Hlas mu napínalo sebauspokojenie, ktoré v tej chvíli aj pociťoval.

„Nemám rád mizerných pozemšťanov,“ vyhlásil. „Nikdy som ich ani nemal rád. Sú hanbou galaxie. Prežratí chorobami, poverčiví a leniví. Degenerovaní a hlúpi. Ale, pri hviezdach, zväčša aj vedia, kde je ich miesto.

Svojím spôsobom ich chápem. Nemôžu za to, akí sa narodili. Prirodzene, ja by som im netrpel to, čo imperátor — mám na mysli ich prekliate tradície a Nariadenia — ale na tom nezáleží. Raz prídeme na to, že…“

Arvardan mu skočil do reči: „Pozrite, nemienim tu počúvať…“