Isaac Asimov - Okruhliak na obzore

„Chcete ma azda z niečoho obviniť?“ zvýšil hlas aj plukovník. „Vyjadrite sa jasne.“

„Nechcem vás z ničoho obviňovať, len vám pripomenúť, že za svoje počínanie sa raz budete zodpovedať, a v budúcnosti, ak sa vôbec ešte nejakej dožijete, vás veľmi ľahko označia za človeka, ktorý svojou tvrdohlavosťou zapríčinil záhubu všetkých spoluobčanov.“

„Mlčte! Rozhodne sa nebudem zodpovedať vám! Postupovať sa bude podľa mojich príkazov. Jasné?“

VOJAK ÚCTIVO OTVORIL DVERE TAJOMNÍKOVI, ktorému na opuchnutých perách pohrával chladný úškľabok. Plukovníkovi sa uklonil, no Arvardana úplne ignoroval.

„Pán tajomník,“ oslovil ho plukovník, „informoval som premiéra, že ste u nás, ako aj o okolnostiach, prečo ste tu. Vaše zadržanie pokladám, prirodzene, za celkom — hm — nezvyčajné a prepustím vás, len čo to bude možné. Ako však viete, tento pán vás veľmi vážne obvinil a sme povinní prešetriť…“

„Rozumiem, pán plukovník,“ povedal tajomník pokojne. „No ako som vám už vysvetľoval, tento muž prišiel na Zem len pred dvoma mesiacmi, takže nemôže byť zasvätený do našich vnútorných pomerov. Jeho obvinenia nie sú ničím podložené.“

Arvardan zlostne vybuchol. „Som archeológ, a navyše sa špecializujem na novšie dejiny Zeme, nedá sa teda hovoriť o nezasväte-nosti. A okrem toho vás neobviňujem len ja.“

Tajomník na Arvardana ani nepozrel. Rozprával sa naďalej len s plukovníkom. „Do hry je zapletený aj istý náš vedec; onedlho bude mať šesťdesiat rokov a má utkvelú predstavu, že ho prenasledujú. A ďalší zo skupiny je neznámy muž, liečený na slabomyseľnosť. Takáto trojica predsa nemôže nikoho vážne obviniť.“

Arvardan vyskočil. „Žiadam, aby ma prijal…“

„Sadnite si,“ prerušil ho plukovník chladne a nepriateľsky. „Odmietli ste ma o celej záležitosti informovať. Tak teraz mlčte! Priveďte parlamentára.“

Bol to ďalší člen Bratstva. Pri pohľade na tajomníka ani okom nemihol. Plukovník vstal a spýtal sa ho: „Hovoríte v mene tých, čo sa zhromaždili okolo kasární?“

„Áno, pán plukovník.“

„Týmto rebelantským a protizákonným činom chcete zrejme dosiahnuť, aby sme prepustili vášho spoluobčana?“

„Áno, pán plukovník. Treba ho okamžite prepustiť.“

„Máte pravdu. No zákon a poriadok, ako aj patričná úcta k predstaviteľom Jeho imperátorského veličenstva na tejto planéte nedovolí, aby sa o celej veci diskutovalo, kým sme obkolesení davom ozbrojených vzbúrencov. Vaši ľudia sa musia rozísť.“

„Plukovník má pravdu, brat Cori,“ povedal tajomník úlisné. „Prosím ťa, upokoj ich. Som tu v bezpečí a nikomu nehrozí nebezpečenstvo. Rozumieš? Nikomu. Ručím ti za to ako člen Bratstva.“

„Dobre, brat môj. Som rád, že si v bezpečí.“

Parlamentár odišiel.

Plukovník stručne dodal: „Postarám sa, aby ste mohli odísť, len čo sa v meste znormalizuje situácia. Ďakujem vám za spoluprácu.“

Arvardan opäť vyskočil. „Zakazujem vám to! Chcete pustiť tohto potencionálneho vraha celého ľudstva, a pritom odmietate spojiť ma s guvernérom, na čo mám ako slobodný občan Impéria plné právo!“ A v záchvate roztrpčenosti dodal: „Veríte viac tomuto pozemskému psovi ako mne?“

Po Arvardanovom nezmyselnom výbuchu znova zaznel pokojný hlas tajomníka. „Pán plukovník, s radosťou tu zostanem, kým o celej veci nerozhodne guvernér. Zradcovstvo je veľmi vážne obvinenie, a aj samo podozrenie — hoci vymyslené — by mohlo zapríčiniť, že už nebudem môcť slúžiť svojmu ľudu. Veľmi by som uvítal možnosť presvedčiť guvernéra, akého má Impérium vo mne verného služobníka.“

„Obdivujem váš postoj,“ povedal plukovník odmerane. „Priznám sa, že na vašom mieste by som asi inak reagoval. Robíte česť svojej rase, pane. Pokúsim sa spojiť s guvernérom.“

A Arvardan sa dal mlčky odviesť do cely.

Vyhýbal sa pohľadom ostatných. Dlho sedel bez pohybu, len si roztržito obhrýzal nechty.

„Teda ako?“ spýtal sa napokon Shekt.

Arvardan smutne pokrútil hlavou. „Práve som všetko pokazil.“

„A čím?“

„Stratil som rozvahu, urazil som plukovníka a nič som nedosiahol. Nie som diplomat, pán Shekt.“

Odrazu ho zaplavila vlna sebaľútosti. „Čo som mohol robiť?“ vykríkol. „Ako som mohol dôverovať plukovníkovi, keď sa ešte predo mnou zhováral s Balkisom? Čo ak mu sľúbili život? A čo ak bol od začiatku zasvätený do sprisahania? Viem, že to znie trochu neuveriteľne, ale nesmel som riskovať. Zdalo sa mi to veľmi podozrivé. Chcel som hovoriť priamo s Enniusom.“

Fyzik vstal a založil si ruky za chrbát. „Vari Ennius príde sem?“

„Pravdepodobne. Ale nerozumiem, prečo to chcel aj Balkis.“

„Aj Balkis? Schwartz má teda pravdu.“

„A čo hovorí?“

Zavalitý pozemšťan sedel na posteli. Všetci naňho pozreli a on len pokrčil plecami a bezmocne rozhodil ruky. „Keď tajomníka viedli okolo našej miestnosti, zachytil som jeho Dotyk. Naozaj sa s tým dôstojníkom predtým dlho zhováral.“

„Viem.“

„Ale ten dôstojník nás nemieni zradiť.“

„Ach,“ vzdychol si Arvardan nešťastne, „tak som mu krivdil. Keď príde Ennius, musím sa plukovníkovi ospravedlniť. A čo Balkis?“

„Nemá strach ani obavy, horí len nenávisťou. A nenávisť cíti najmä k nám, lebo sme ho zajali a doviedli sem. Urazili sme jeho pýchu a chce sa s nami porátať. Vnímal som jeho úmysly. On sám bez pomoci dosiahne, že Impérium proti nemu nič nepodnikne, hoci má o ňom dôkazy. Vkladá nám do rúk všetky tromfy, ale napokon nás rozdrví.“

„Myslíte, že by ohrozil všetky svoje plány a sny o dobytí Impéria len preto, aby sa nám pomstil? To by bolo šialenstvo.“

„Som si tým istý,“ povedal Schwartz presvedčivo. „On je totiž šialený!“

„A verí, že sa mu to podarí?“

„Áno.“

„Tak nám musíte pomôcť, pán Schwartz. Budeme vás potrebovať. Pozrite…“

„Nie, pán Arvardan, to nemôžeme,“ pokrútil Shekt hlavou. „Keď ste boli preč, zobudil som Schwartza a rozobrali sme situáciu. Psychické sily, ktoré mi opísal len hmlisto, zrejme neovláda celkom dokonale. Môže človeka omráčiť alebo ho paralyzovať, prípadne ho aj zabiť. Môže ovládnuť pohybové ústrojenstvo, dokonca aj proti vôli subjektu, ale nič viac. Ani tajomníka neprinútil hovoriť, lebo neovládol jeho hlasivky. Nepodarilo sa mu skoordinovať ani jeho pohyby, aby mohol viesť vozidlo, dokonca aj chôdzu mal dosť strnulú. A tak by sa nám nepodarilo ovládnuť ani Enniusa, aby vydal príslušný ústny alebo písomný rozkaz. Viete, už som nad tým uvažoval…“ Shekt stíchol.

Arvardana sa zmocňoval pocit nemohúcnosti. Odrazu ním prenikla úzkosť. „A kde je Póla?“

„Spí vedľa.“

Tak rád by ju bol zobudil… Čo všetko by ešte rád urobil…

Zdriemol si, no vzápätí ich zobudili. Z miestnosti vychádzali bledí a strhaní.

Arvardan pozrel na hodinky. Bola takmer polnoc. Zostávalo im šesť hodín.

Omámené, bezmocne sa poobzeral. Boli tu už všetci, dokonca aj guvernér. Póla stála pri Arvardanovi a štíhlymi teplými prstami ho držala za ruku. Pri pohľade na jej ustrašenú a vyčerpanú tvár sa ho zmocňoval hnev na celé Impérium.

Nezaslúžia si nič dobré tí tupci… tupci… tupci.

Ledva vnímal Shekta a Schwartza. Sedeli mu po ľavej strane. A opodiaľ sedí Balkis, ten prekliaty Balkis, pery má celé spuchnuté a na líči fialovú podliatinu; iste ho pri rozprávaní poriadne bolí… a Arvardanovi sa pery namáhavo roztiahli do zlostného úškrnu. Zaťal päste. Aj obviazané líce akoby ho menej bolelo.