Isaac Asimov - Okruhliak na obzore

„Budete počúvať, lebo som ešte neskončil. Chcel som práve povedať, že nepochopím myšlienkové pochody nejakého poondiate-ho milovníka mizerných pozemšťanov. Človek — normálny človek — čo tak hlboko klesne, že sa spriahne s touto zberbou a behá za ich ženskými, stráca u mňa všetku úctu. Je vlastne horší ako oni…“

„Nech ťa vesmír pohltí aj s tvojimi sprostými rečami!“ skríkol Arvardan zúrivo. „Viete, že zosnovali sprisahanie proti Impériu? Viete, aká nebezpečná situácia hrozí? Každá premeškaná minúta ohrozuje miliardy obyvateľov v celej galaxii!“

„Veru neviem, doktor. Ste doktor, však? Musím rešpektovať váš titul. Viete, mám na vás vlastný názor. Možno ste sa narodili na Síriu, ale srdce máte čierne, pozemské, a imperiálne občianstvo zneužívate len v ich prospech. Uniesli ste toho ich úradníka z predsta- venstva Bratstva. Mimochodom, to je celkom záslužné, najradšej by som mu vykrútil krk. Ale pozemšťania ho už hľadajú. Do kasárne poslali parlamentára.“

„Už poslali? Naozaj? Tak prečo sa tu dohadujeme? Musím hovoriť s plukovníkom, inak…“

„Bojíte sa, že vzniknú ťažkosti alebo nepokoje? Možno ste si ich naplánovali ako prvý krok k všeobecnému povstaniu, čo?“

„Šaliete? Prečo by som to robil?“

„Takže nenamietate, ak prepustíme tajomníka?“

„To nesmiete.“ Arvardan vyskočil na rovné nohy a chvíľku sa zdalo, že sa chce vrhnúť ponad stôl na poručíka.

Poručík už držal v ruke laserovú pištoľ. „Tak my nesmieme? Pozrite, čosi vám poviem. Už ste mi splatili časť dlhu. Dal som vám zaucho a donútil pokorne prosíkať pred vašimi pozemskými kumpánmi. Museli ste pokojne vypočuť, ako vám nadávam. A teraz by som vám s pôžitkom odstrelil ruku za tú moju zlomenú. Opovážte sa ešte pohnúť.“

Arvardan zostal ako prikovaný.

Poručík Claudy sa rozosmial a odložil pištoľ. „Škoda, že vás musím prenechať plukovníkovi. Prijme vás o štvrť na šesť.“

„A vy ste to vedeli — vedeli od začiatku.“ Arvardan od zúrivosti chripel.

„Prirodzene.“

„Poručík Claudy, ak tento premrhaný čas zapríčiní porážku Impéria, aj naše dni sú už spočítané.“ Z Arvardanovho ľadového hlasu sršala nenávisť. „Ale vy pôjdete skôr, lebo poslednú chvíľu života využijem, aby som vám rozdrúzgal lebku na kašu!“

„Poslúž si, ty milovník pozemšťanov. Kedykoľvek!“

Veliaci dôstojník vo Fort Dibburne zostarel v službe Impériu. V ostatných generáciách, keď všade panoval mier, si vojaci len ťažko získavali „slávu,“ a tak ani plukovník, rovnako ako všetci ostatní, sa ničím nepreslávil. Za dlhej vojenskej kariéry, ktorú začínal ako prostý kadet, slúžil už vo všetkých možných kútoch galaxie, a teda aj pobyt na tejto neurotickej planéte Zemi sa mu zdal iba bežnou súčasťou vojenského života. Túžil iba po jednom — po pokojnej a jednotvárnej službe bez mimoriadnych udalostí. Nie, viac nechcel, a aby dosiahol svoje, bol ochotný ponížiť sa — ba dokonca, keď treba, ospravedlniť sa aj mizernej pozemšťanke.

Arvardanovi sa plukovník zdal unavený. Golier na košeli mal rozopnutý a blúza uniformy s ligotavým zlatým odznakom Impéria bola prevesená cez operadlo stoličky. Roztržité si mädlil pravú ruku, až mu kíby prstov zaprašťali, a zamyslene sa zahľadel na Arvardana.

„Všetko je akési zmätené,“ začal, „naozaj veľmi zmätené. Pamätám sa na vás dobre, mladý muž. Ste Bel Arvardan z Baronnu a pôvodca tohto zmätku. Vy sa zrejme ustavične dostávate do nepríjemností, však?“

„Nejde o mňa, pán plukovník, tentoraz hrozí nepríjemnosť celej galaxii.“

„Viem, viem,“ odvetil plukovník trochu netrpezlivo. „Alebo to aspoň tvrdíte. Oznámili mi, že už nemáte identifikačnú kartu.“

„Zobrali mi ju, ale na Evereste ma poznajú. Môže sa za mňa zaručiť sám guvernér, a dúfam, že to urobí ešte pred večerom.“

„Uvidíme.“ Plukovník si založil ruky na prsia a zaklonil sa. „Azda by ste mi mohli vylíčiť, čo sa stalo podľa vašej verzie.“

„Dozvedel som sa o nebezpečnom sprisahaní skupinky pozemšťanov, ktorej cieľom je násilím zvrhnúť tunajšiu imperiálnu vládu. Ak o ich plánoch nebudeme okamžite informovať príslušné vládne kruhy, môže sa im podariť nielen zvrhnúť imperiálnu vládu, ale aj zničiť celé Impérium.“

„Myslím, že v tomto prenáhlenom a za vlasy pritiahnutom konštatovaní zachádzate priďaleko. Uznávam, že pozemšťania sú schopní vyvolať rozsiahle povstanie, obkľúčiť naše kasárne a napáchať značné škody, ale neverím, že by sa im podarilo vyhnať imperiálne posádky z tejto planéty, a nieto ešte zničiť ústrednú imperiálnu vládu. Ale aj tak som ochotný vypočuť si podrobnosti tohto — hm — tohto sprisahania.“

„Situácia je, žiaľ, taká vážna, že pokladám za nevyhnutné, aby sa s týmito podrobnosťami oboznámil sám guvernér. Žiadam vás preto, aby ste ma s ním okamžite spojili.“

„Hmm… Len sa neunáhlime. Uvedomujete si, že ten pozemšťan, čo ste ho sem doviezli, je tajomníkom samého premiéra, členom predstavenstva Bratstva a veľmi dôležitou osobou?“

„Viem o tom!“

„A pritom tvrdíte, že práve on je dušou spomínaného sprisahania.“

„Áno.“

„Máte dôkazy?“

„Iste uznáte, že podrobnosti môžem prerokovať len so samým guvernérom.“

Plukovník sa zachmúril a prezeral si nechty. „Máte pochybnosti o mojej kompetencii?“

„Kdeže, pán plukovník. Ide tu však o to, že iba guvernér môže rozhodnúť, aké kroky treba podniknúť.“

„Čo máte na mysli?“

„Do tridsiatich hodín musíme bombardovať a úplne zničiť istý objekt na Zemi, inak hrozí záhuba väčšine, ak nie všetkým občanom Impéria.“

„Aký objekt?“ spýtal sa plukovník ustato.

„Spojili by ste ma, prosím, s guvernérom?“ vyštekol Arvardan.

Nastalo mŕtve ticho. Potom plukovník odmerane povedal: „U-vedomujete si, že za únos pozemšťana vás teraz môžu súdiť a potrestať pozemské úrady? Naša vláda zvyčajne z princípu chráni svojich občanov a trvá na tom, aby ich súdil galaktický súd. Tu na Zemi sú však veľmi zložité pomery a mám prísne inštrukcie vyhýbať sa a-kýmkoľvek treniciam. Ak teda uspokojivo neodpoviete na moje o-tázky, budem nútený odovzdať vás aj vašich spoločníkov tunajším policajným orgánom.“

„Ale to by znamenalo istú smrť! A pre vás takisto!… Pán plukovník, ako slobodný občan Impéria vás žiadam, aby ste mi umožnili hovoriť s guvernérom…“

Na plukovníkovom stole zabzučal telefón. Plukovník zdvihol slúchadlo. „Prosím?“

„Pane,“ zaznelo zreteľne zo slúchadla, „kasárne obkľúčili davy domorodcov. Podľa všetkého sú ozbrojení.“

„Dopustili sa nejakých násilností?“

„Zatiaľ nie, pane.“

Na plukovníkovej tvári sa nepohol ani sval. Na takéto situácie bol zvyknutý. „Pripravte na akciu anihilátory a letectvo. Všetci muži na bojové stanovištia. Strieľať len v sebaobrane. Rozumeli ste?“

„Áno, pane. Pozemský parlamentár prosí o prijatie.“

„Pošlite ho sem. A pošlite sem aj premiérovho tajomníka.“

Plukovník chladne pozrel na archeológa. „Dúfam, že si uvedomujete, akú kašu ste si navarili.“

„Žiadam, aby som bol pri tom rozhovore,“ skríkol Arvardan od zlosti celý bez seba, „a ďalej žiadam vysvetlenie, prečo ma tu nechávate trčať celé hodiny, kým vy sa zatvárate s domorodým sprisahan-com. Upozorňujem vás, že viem o vašom predchádzajúcom rozhovore.“