Vladimír Babula: Signály z vesmíru

Alene sa ani nezmienil o udalosti v atómovej elektrárni, Watsona navštevoval teraz často. Drobnými pozornosťami usiloval sa mu prejaviť vďačnosť a zahlušiť tak zlé svedomie. Olafovi sa dôsledne vyhýbal.

„Poslal ma do elektrárne úmyselne, aby sa ma zbavil? Skôr to bola nešťastná náhoda a moja prekliata nevedomosť.“

Dni už tak nebežali, ale vliekli sa ako slimák. Odvážni dobyvatelia vesmíru žili v neustálom vzrušení.

Rýchlosť sa už natoľko zmiernila, že čierne diery V oblohe začali ožívať. Najprv sa zjavili tri matné hviezdičky súhvezdia Centauri a Mirah v Andromede. Čoskoro nato vystúpili z temnôt ďalšie hviezdy. Potom sa zjavila aj malá nepatrná hviezdička — naše Slnce.

Žiara troch sĺnc prenikala už do kabín ako slabučký svit kosáka Mesiaca.

Jeden z astrotelevízorov bol umiestený v klubovni, aby mohli vedci pozorovať planétu X aj vo voľných chvíľach.

Najprv sa zjavila na premietacej ploche ako zrniečko maku Pomaly vyrástla na veľkosť hrášku, potom na malú dubienku — a na tenisovú loptičku.

„Prídeme bližšie, prídeme bližšie, my svet dobyjeme,“

zvolal slávnostne Navrátil, kedykoľvek prišiel do klubovne a pozrel na astrotelevízor.

Dômyselné počítacie prístroje typu Sloboda roztočili sa na plné obrátky. Bolo potrebné čo najrýchlejšie prepočítať dráhy všetkých troch planét pri Proxime — a najmä dráhu planéty X, presne určiť čas otáčania okolo Slnka a okolo vlastnej osi — aj vzdialenosť medzi Proximou a jednotlivými planétami.

Výpočty, ktoré by boli predtým zamestnávali desiatky vedcov a vyžiadali si roky, zvládli teraz Slobodove prístroje za niekoľko hodín.

Lúč sa už natoľko priblížil k planéte, že astrotelevízorom mohli vedci sledovať jej povrch. Štyri pätiny povrchu pokrýval oceán, zvyšok zaberali dve pevniny a niekoľko menších roztratených ostrovov. Presnú mapu planéty vedci ešte nemohli vypracovať. Bránili im v tom pásy hustých mračien, ktoré sa tiahli najmä okolo rovníka. Čiastočne síce pomáhal astrorádiolokátor, ale ani ten nedával dosiaľ presný obraz.

„Ak majú neznámi ľudia dokonalejšie ďalekohľady ako my, už nás určite zbadali,“ uvažoval Wroclawski. „Ako asi zapôsobí na nich náš Lúč? Domyslia si, že k nim prichádza návšteva z inej slnečnej sústavy?“

„Pochybujem, museli by rozmýšľať rovnako ako my,“ povedal zamyslene Navrátil.

„Viete čo?“ zvolal Severson. „Preskúšajme, či akademik Watson správne pochopil ich reč! Pošlime im zprávu, že ich ideme navštíviť, aby sa nás zbytočne nenaľakali, keď sa zjavíme na ich oblohe!“

„Výborne! Nech som atóm tória, keď toto nie je dobrá myšlienka,“ nadšene súhlasil Fratev.

„Je to skutočne dobrá myšlienka, ale obávam sa, že to nedokážem,“ usmial sa Watson. „A či ja viem tak čudne mňaučať ako oni?“

„Nič nie je jednoduchšie,“ ozval sa Madarász. „Preložte mi zprávu do planétoiksštiny a pripíšte k textu noty. Zaspievam to ako slávik. Trochu som odpočúval ich reč, keď som študoval hudbu.“

„A na akom kmitočte chcete vysielať?“ spýtal sa Scheiner.

„Na tom istom ako oni — aj s tým nepochopiteľne veľkým zdvihom. To predsa dokážeme,“ zamiešal sa do rozhovoru Čan-su.

„To bude pekné prekvapenie, keď sa im zamiešame do programu!“ smial sa Fratev.

Na čom sa dohovorili, to aj vykonali.

Nasledujúci týždeň leteli už rádiovlny čudnými zvukmi k planéte X. Madarász splnil svoju úlohu znamenite.

Watson sa teraz nepohol od prijímača. Trpezlivo čakal, či neznáme tvory odpovedia.

„Teraz! Teraz začuli naše volanie! Vysielač stíchol!“ zvolal víťazoslávne.

O desať minút stanica sa opäť rozhovorila. Watson spustil magnetofón a súčasne zapisoval.

Vysielač opäť stíchol.

„Opakujte zprávu! Zatiaľ sa pokúsim rozlúštiť text…“

Vzal slovník, ktorý zostavil s veľkým úsilím, a prekladal. Keď prečítal prvú vetu, pokrútil hlavou:

„Som z toho blázon! Prvá veta predsa nemá logický zmysel: Vojna robí mier, za les hádzať kamenie, čas skrotený nemôže…“

„Alebo nám zle rozumeli, alebo im nerozumieme my,“ usmial sa Navrátil. „Pokúste sa preložiť ďalšie vety…“

„Okamih — obnovili vysielanie.“

Watson sa znova rozpísal.

„Zle im rozumiem, vysielanie má veľké poruchy, počúvajte,“ prepäl prijímač na reproduktor.

Ozvalo sa nepríjemné praskanie.

„Vyzerá to ako búrka,“ uvažoval Fratev.

„Na planéte X som spozoroval čudné záblesky,“ hlásil Cahén z riadiacej kabíny.

Vedci hneď priskočili k astrotelevízoru.

„To nie je búrka, ale viac sa to podobá výbuchu sopiek,“ mienil Čan-su.

„Sopečná činnosť zasiahla zrejme iba ľavý svetadiel.“

Watson rýchlo preladil prijímač.

„Druhá stanica mlčí. Pravdepodobne je na svetadiele, ktorý postihla prírodná katastrofa…“

Navrátil zapäl televízny telefón.

„Súdružka Molodinová, zvýšte rýchlosť — je nebezpečenstvo, že prídeme neskoro!“

„Vulkány ožili už aj na druhom svetadiele!“ zvolal Wroclawski.

Všetci zmĺkli. S hrôzou v očiach sledovali strašný obraz na premietacom plátne.

„Už aj prvá stanica mlčí…“

Watson si vytiahol vreckovku a pomaly si utieral spotené čelo.

„Akoby som bol svojimi nešťastnými proroctvami privolal katastrofu,“ povedal zničene. „Predpovedal som predsa, že sa tu nestretneme s nijakými ľuďmi.“

„Nepredbiehajte udalosti a nestrácajte hlavu,“ tešil ho Navrátil. „Sopečná činnosť je síce hrozný jav, ale nemôže zničiť život na planéte. Tobôž nemôže zničiť celé ľudstvo. Obyvatelia planéty sú predsa inteligentní tvorovia. Poznajú rádio a je teda pravdepodobné, že majú aj svoje letectvo. V najhoršom prípade zachránia sa vo vzduchu.“

Lúč sa k planéte priblížil už natoľko, že ju vedci mohli vidieť prostým okom.

Sopečné záblesky dosiaľ nezhasli.

Madarász vpadol do riadiacej kabíny a zavrávoral. Na jeho tvár dopadla ohnivá žiara červeného slnca, ktoré žiarivo svietilo z hviezdnej oblohy. V ruke kŕčovite zvieral práve vyvolanú — ešte mokrú fotografiu.

„Súdružka Molodinová, súdruh Navrátil, to je nad moje sily…“

Vzali ho za ramená a posadili do kresla.

Mlčky rozvinul fotografiu na kolenách. Na snímke bola zachytená časť planéty s pravou pevninou.

Na niekoľkých miestach vyvstávali z jej povrchu ohnivé gule. Na vrcholkoch gúľ — ako tŕňová koruna — vyrážal prudko letiaci dym. Zo šera svietilo ostrým fialovým svetlom kľukaté pohorie.

„To nie sú výbuchy sopiek, to sú…“ hlas Molodinovej uviazol v hrdle.

„Výbuchy atómových bômb,“ zašepkal Navrátil.

Madarász vytiahol z vrecka leteckú snímku výbuchu v Hirošime a Nagasaki a položil ju vedľa fotografie.

„Nemožno o tom pochybovať,“ dodal skleslo.

„Planéta X je veľmi rádioaktívna,“ vpadlo do toho hlásenie z pozorovateľne.

„Prišli sme neskoro! Šialenci! Preto im dala príroda mozog, aby sa navzájom zabíjali?“ Molodinová zovrela päste.

„Sami nad sebou vyniesli rozsudok smrti. A akej hroznej smrti! Tí, ktorí aj hneď neumrú, budú umierať v najtrýznivejších bolestiach… My však nesmieme strácať hlavu. Posádke predbežne nehovorte nič. Na všetko zlé je dosť času.“

Lúč sa priblížil k planéte X. Ostatní vedci už tušili, že sa na nej odohralo niečo neobyčajného. Iba teraz, keď videli dohasínajúcu atómovú vojnu na vlastné oči, uvedomili si, že tu — miliardy kilometrov od domova — odohráva sa tragédia, akú vesmír azda dosiaľ nepoznal.