Vladimír Babula: Signály z vesmíru

Len čo sa Lúč ustálil v novej polohe, prišiel nový nával práce. Všetky prístroje bolo treba znovu usporiadať — antény, rádioteleskopy, astrorádiolokátory, astrogravimetre…

Alena pozrela von oknom.

„Obloha je už nehybná, môžeme sa odpútať.“

Severson rozopäl pás a zodvihol sa z kresla. Vykríkol od ľaku. Nohy sa mu podlomili pod váhou tela.

„Som ja len hlúpy…“ začervenal sa ako dievčatko a vzpriamil sa. „Lúč zmierňuje rýchlosť. Vrátila sa nám gravitácia. Viem to, a predsa som na to zabudol.“

„Nič si z toho nerob! Za osem rokov človek na všeličo zabudne. A prv ako začneš chodiť, prezuj sa. Topánky s oceľovými podrážkami sú teraz už zbytočné — podlaha už nie je magnetická.“

Severson urobil niekoľko krokov a dupol si.

„Rozhodne si zvyknem na to rýchlejšie ako na nedostatok gravitácie,“ usmial sa. „Mám taký príjemný pocit, akoby som už stál na pevnej zemi.“ Vytiahol z vrecka ceruzku, zdvihol ju do výšky a spustil ju. Neostala nehybne v priestore, ako by sa bolo stalo ešte pred pol hodinou, ale hneď spadla na podlahu.

„Skutočne som ako na Zemi,“ povedal spokojne.

Na televíznom telefóne zablikalo červené svetlo.

„Súdružka Svozilová má prísť do riadiacej kabíny.“

Severson osamel.

Za dlhé roky práce v laboratóriu poznal už všetky prístroje tak dobre, že mohol samostatne pracovať. Pozrel na hodinky.

„Ešte dvadsať minút,“ povedal si a dal pred seba hrubý blok, ktorý premenil na dôverný denník.

„Čím začať,“ premýšľal a z roztržitosti ohrýzal ceruzku.

„Dojmov je tak veľa…“

„Stále zdravie a dobrú náladu, strýko! Ako sa máte?“ ozvalo sa zrazu vo dverách.

„Olaf — čo tu chce?“

Prekvapene naň pozrel a namiesto odpovede kývol hlavou.

„Tvárite sa tak kyslo, akoby ste žuvali šťaveľ. Vari sa z mojej návštevy netešíte?“ usmial sa sladko Ditrichson. „Hodinku tu mám zastupovať súdružku Svozilovú, je na kapitánskej porade. Vidím, že ju by ste tu videli radšej ako vlastného synovca. No, azda sa znesieme. Je tu nejaká dôležitá práca?“

„O desať minút musíme vybrať z medzihviezdneho priestoru umelé bielkoviny. Vystavili sme ich žiareniu lúčov zéro. Pokus číslo 823. Ale to si urobím sám.“

„Ako vidím, nemáte dnes náladu, strýčko. No, ako chcete. Pozriem teda, ako pokračuje príprava jedál.“

„Aj to si obstarám sám,“ povedal Severson nevrlo.

Ditrichsonovi vzbĺkli v očiach zelené plamienky, ale ovládol sa. Sadol si do kresla a zadíval sa na kontrolnú dosku vysokotlakového kotla.

„Počujte, mám myšlienku,“ obrátil sa o chvíľu k Seversonovi. „Chceli by ste urobiť svojej snúbenici radosť?“

„Radosť? A čím?“ spýtal sa Severson neochotne.

„Pokusom číslo 824, ktorý možno prinesie prekvapujúce výsledky. Potom môžete pokojne povedať, že to bola vaša myšlienka. S radosťou vám ho darujem.“

„Netreba — nerád sa chválim cudzím perím, ako hovorieva Navrátil. Ako si predstavujete pokus?“

„Celkom jednoducho. Vyskúšajme, aké zmeny spôsobí v bielkovinách rádioaktívne žiarenie. Kým sa Svozilová vráti, pokus môže byť hotový. Bude sa čudovať, keď ju požiadame, aby si pozrela bielkoviny pod elektrónovým mikroskopom…“

Seversonovi sa návrh páčil. Na chvíľu sa zbavil aj nepríjemného pocitu z Olafovej prítomnosti.

„Pozrite…“ Ditrichson vytiahol z regála plochú uzavretú nádrž s bielkovinami a podal ju prudko Seversonovi.

„Choďte s tým do atómovej elektrárne. Nevchádzajte však hlavným vchodom, zbytočne by ste rušili službu pri reaktoroch. Choďte zadnými dvermi číslo štrnásť. Priamo oproti dverám uvidíte stenu s niekoľkými uzávermi. Jeden z nich otvorte a vložte doň kazetu s bielkovinami. Nechajte ju tam päť minút — to celkom postačí. Potom ju prineste sem — je to veľmi jednoduché. Nie je na tom nič zložitého. O pokus číslo 823 postarám sa zatiaľ sám. Kedy mám vytiahnuť kazetu?“

„O dve minúty. Ešte vám pomôžem.“

„Ale, strýko, a či som malé dieťa. Som predsa starší ako vy! Len spokojne choďte, škoda času! Svozilová sa môže skoro vrátiť — a bolo by po prekvapení.“

Pri dverách číslo štrnásť Severson sa zarazil.

„Neposlal ma Olaf preč iba preto, aby nám niečo vyviedol v laboratóriu?“ prišlo mu na um. Už sa chcel vrátiť, ale si to rozmyslel.

,Za desať minút, čo tam budem, nemôže predsa nič skaziť. A napokon — všetko si potom dôkladne prekontrolujem.“

Vstúpil do úzkej chodby. Zaujatý myšlienkami ani si nevšimol niekoľko skafandrov, pripevnených plátennými pásmi na protiľahlej stene.

Postavil sa na špičky, chytil kovové koleso uzáveru a niekoľkokrát ho otočil.

„Ešte málo,“ povedal si po prvom nevydarenom pokuse otvoriť uzáver — a otáčal koleso ďalej.

„Zastavte, preboha, zastavte!“ vykríkol niekto a chytil ho za ruku.

Severson stratil rovnováhu a klesol kričiacemu mužovi do náručia. Vytreštenými očami pozrel mu do tváre.

Watson!

„Bláznite, človeče?! Azda vás svet omrzel? Alebo vás dlhá cesta pripravila o rozum? Vy neviete, že rádioaktívne žiarenie zabíja? Čudujem sa Navrátilovi, že vzal do lietadla takého nevzdelanca. A ešte viac ma udivuje Ditrichson. Prečo vám, hlupák, nepovedal, že sa tu nikto nesmie pohybovať bez skafandra? Nevidíte ich tu? Ten váš sprostý pokus s bielkovinami ľahko sa mohol skončiť rozložením bielkovín vo vašom tele!“

Severson si márne urovnával myšlienky v hlave. V prvom okamihu si vôbec nemohol spomenúť, ako sa dostal do hlavnej chodby a prečo mu Watson tak nadáva. Ale posledné Watsonove slová ho celkom prebrali.

„Ditrichson za to nemôže. Ja som na to zabudol,“ zašepkal. „Ako to, že ste ma tu objavili? Ako viete, že ma sem poslal Ditrichson a že robíme pokus s bielkovinami?“

„Ako to viem? Celkom jednoducho. Počul som váš rozhovor. O tom si však pohovoríme neskôr. Teraz si navlečte skafander a dokončite si ten prekliaty pokus. A čo myslíte, že zistíte? Nič nového, je to už dávno vyskúšané.“

„Vy odpočúvate televíznym telefónom. Môžete mi povedať, prečo to robíte?“ spýtal sa Severson priamo.

„Máte pravdu. Počúvam — a najmä prvšie som sa tým často zabával. Je to moja slabosť a určitý nespôsob, priznávam. Ale napokon — čomu inému vďačíte teraz za svoj život, keď nie práve môjmu zlozvyku?“

„Som vám veľmi povďačný a do smrti zaviazaný, súdruh Watson,“ povedal Severson veľmi priateľsky. „Teraz vidím, ako zle som vás poznal, ako som sa vo vás mýlil. Ste dobrý človek, a práve preto mi nejde do hlavy, prečo počúvate cudzie rozhovory.“

„Namiesto vďaky vypočúvate ma ako prokurátor. Keď to tak veľmi chcete vedieť, nuž poviem vám. Bolo mi smutno a samotu znášam horšie, ako si myslíte. Planéta X si vyžiadala všetok môj voľný čas a na zábavu mi neostával. Klub a kapitánovu kabínu som navštevoval teda aspoň po telefóne. O nijaké tajnosti tam predsa nejde. Do vášho laboratória som sa dostal náhodou. Náhodou ma tam prepojil Fratev, keď volal sú družku Svozilovú aparátom, na ktorý som bol ja zapojený. Dúfam, že túto moju slabosť proti mne nezneužijete. Aj tak som na Lúči neobľúbený kvôli starým sporom s Navrátilom. Takmer ma mrzí, že som sa vtedy tak nerozvážne prihlásil.“

Severson mu pevne stisol pravicu.

„Naopak, všetci si vás veľmi vážime ― máme vás radi, verte tomu.“

Tentoraz to myslel vážne.