Vladimír Babula: Signály z vesmíru

„Nezasiahne nás žeravá hmota, ktorú odvrhlo slnce?“ spýtal sa ustrašene Ditrichson.

„Pohonné reaktory na plný chod!“

Watson sa vrútil do riadiacej kabíny.

„Nerobte to, nezvyšujte rýchlosť nad doterajších stopäťdesiattisíc kilometrov! Môže to zle dopadnúť, to sme predsa ešte nevyskúšali!“

„Padni oko alebo zub! Teraz ťažko vyberať — niet na to času. Zvýšenou rýchlosťou riskujeme oveľa menej, ako keby sme sa motali v dosahu novy — a zhoreli,“ mienil Gruber.

„Také zlé by to hádam nebolo. No krídla by sme si asi popálili ako — Ikaros,“ mienil Madarász.

Jediný Čan-su ostal celkom pokojný:

„Súhlasím s akademikom Watsonom,“ povedal s úsmevom, akoby šlo o bezvýznamný spor. „Nezvyšujme rýchlosť zbytočne. Plytváme tak pohonnými látkami a ešte ich budeme potrebovať. Nezabúdajme, že čím budeme mať väčšiu rýchlosť, tým viac potom budeme musieť brzdiť. A nóva Radia Fratevi? Len ju nechajme pokojne stranou. Vyvrhnutá žeravá hmota neletí rýchlejšie ako dvetisíc kilometrov za sekundu. Nikdy nás nemôže dohoniť.“

„O tri roky, keď k vám doletí môj hlas, zažiari na vašom nebi nová hviezda,“ pokračoval Severson vo vysielaní.

„Keď ju zbadáte, spomeňte si na nás a nazvite ju Radia Fratevi.“

Vznietenie temného slnka vo vzdialenosti päť svetelných hodín nie je pre očitého svedka najpríjemnejším javom. Pre našich obyvateľov vesmíru bola to však priam ideálna príležitosť pre poznanie a štúdium života hviezd.

Náhle vzplanutie hviezdy pozorovali hvezdári už niekoľkokrát. Bolo to však vždy v takých obrovských vzdialenostiach, že výsledky bádania boli nepatrné. Iba teraz mohli vedci sledovať fyzikálne a chemické zmeny tak na samom slnku ako aj v prstencoch hmoty, ktorú hviezda odvrhla od seba obrovskou silou.

O niekoľko hodín ocitol sa Lúč v zosilnenom daždi röntgenových a kozmických lúčov. Aj novoobjavené lúče zéro žiarili oveľa intenzívnejšie.

„Napokon máme šťastie v nešťastí, ako sa U nás vraví,“ usmial sa spokojne Navrátil. „Neostáva nám nič iné, len aby sme našej milej Radii Fratevi úctivo poďakovali za nesmierne cenné fakty, ktoré poskytla našej vede. Teraz už niet sporu o tom, že nám tieto fakty pomôžu rozlúštiť tajomstvo nóv a ostatných hviezd a že nám konečne bližšie osvetlia aj záhadu kozmických lúčov. Nebojím sa povedať, že sa priblížime o veľký skok aj k rozriešeniu vzniku hviezd.“

„Áno, úroda je bohatšia, ako sme očakávali,“ prikývla Molodinová. „A koľko nových veľkých objavov nás ešte čaká v slnečnej sústave Proximy Centauri a v sústave Alfy Centauri!“

„A kto môže vylúčiť možnosť, že sa nám podarí odhaliť zákonitosť celej našej Galaxie?“ snila Alena.

Jasne žltá farba Radie Fratevi o niekoľko dní zmenila sa na oranžovú, potom na rumelkovočervenú.

Viditeľnosť hviezdy sa zmenšila natoľko, že ju mohli pozorovať iba silnými ďalekohľadmi alebo astrotelevízormi.

„Mali sme ju nazvať Prskavka, a nie Radia,“ usmial sa Fratev. „Zažiarila, narobila trochu rozruchu — a zhasla.“

„Správne! Básnik Erben by povedal: Prskla a zhasla docela….“

Život na Lúči sa vrátil opäť do normálnych koľaji. Vedci obrátili objektívy svojich prístrojov k cieľu cesty, k súhvezdiu Proximy Centauri.

Severson v tých rušných udalostiach takmer zabudol na Watsona. Pripomenul mu ho až rozhovor s prasynovcom. Olaf sa totiž sťažoval na sústavné bolesti hlavy, ktoré ho niekedy doháňajú až k šialenstvu.

„Keby ti radšej praskol tvoj celý zločinný mozog, mal by som aspoň po starosti,“ pomyslel si Severson. No keď si uvedomil obsah svojho tajného želania, striaslo ho.

„Kam som sa to až dostal?! Takéto riešenie je iba pre zbabelcov,“ rozčuľoval sa sám na seba. „Čas letí a cieľ cesty sa blíži! Treba konať.“

A znova sa dal do pátrania.

Watsona sledoval teraz v observatóriu denne.

Po mnohých márnych pokusoch podarilo sa, mu konečne pristihnúť ho.

Zapäl televízny telefón a bez mimoriadnej pozornosti sledoval výjav na obrazovke. Nezaujímal ho, bol veľmi podobný všetkým predchádzajúcim. Veď už poznal každý Watsonov pohyb. Nebolo nič mimoriadneho ani na tom, že práve vytočil akési číslo na televíznom telefóne.

Čo sa však dialo potom, Seversona nesmierne prekvapilo.

Na obrazovke Watsonovho aparátu zjavil sa záber z riadiacej kabíny. Čan-su hovoril s Navrátilom o novo objavenej planéte v súhvezdí Alfy Centauri A. Ani jeden z vedcov si však nevšímal telefón.

„Že by im tam nesvietilo signálne svetlo?“

Keď sa Watson nabažil pohľadu do riadiacej kabíny, spojil sa s klubovňou. Tam bolo veselo. Wroclawski rozprával anekdoty a celá spoločnosť sa smiala. Chvíľami usmial sa aj Watson.

Ani v klube nikto nespozoroval, že je telefón v činnosti.

Severson sa zrazu klepol do hlavy.

„Som ja len hlupák. Ako ma to len mohlo hneď nenapadnúť! Watson robí predsa to isté, čo ja: odpočúva, čo sa robí v riadiacej kabíne a v klube. Ale čo chce vysliediť? Pravdepodobne podáva zprávy Bratstvu silnej ruky! Už je naozaj najvyšší čas zakročiť!“

Severson sa rozhodol, že hneď po službe povie všetko Alene a požiada ju, aby informovala o dvoch sprisahancoch Navrátila.

Len čo vstúpil do klubu, kde si určil schôdzku s Alenou, zarazil sa.

Sála bola hneď po striedaní smien takmer prázdna. Pri okne s pokrútenou borovicou sedel Watson. Natoľko bol zabraný usporiadavaním akýchsi papierov, ktoré ležali na stolíku pred ním, že si príchodzieho ani nevšimol.

Watson v klube? Sem predsa nikdy nechodí! Čo má zase za lubom? Severson rýchlo rozmýšľal. Sadol si na druhý koniec sály, vytiahol z vrecka blok a predstieral, že si niečo píše. Pritom pozorne sledoval záhadného návštevníka.

Watson sa tváril spokojne. Chvíľami sa jeho oči dokonca usmiali dvoma vejárikmi vrások na spánkoch. Keď mal všetky papiere poukladané na dosť veľkej kope, oprel sa lakťom o rám okna, niekoľkokrát si pohladil prešedivené vlasy a zahľadel sa do hviezdnej oblohy.

Do sály prichádzali ďalší hostia — Navrátil, Molodinová, Čan-su, Scheiner, Fratev, Madarász, Mc Hardy.

Každý pri pohľade na Watsona zatváril sa rovnako začudovane ako Severson. Alena pribehla celá udychčaná. Ospravedlňovala sa, že sa zdržala v kuchyni.

„Čo povieš na tohto návštevníka?“ zašepkal Severson a očami ukázal na Watsona.

„Teším sa z neho. Konečne dostal rozum.“

„Ty si vedela, že sem dnes príde?!“ divil sa Severson.

„Vedela, povedal mi to Navrátil. Na jeho žiadosť som pripravila čaj a zákusky.“

„Prečo sa tak náhle zmenil? Nesleduje nejaký nečistý cieľ?“

Alena sa zasmiala.

„Ty si predsa len nenapraviteľný! Vo všetkom vidíš záhadu.“

„A ten prijímač — a šifrované poznámky — to nič nie je?“ povedal urazene Severson.

Alena sa už nedostala k odpovedi. Navrátil sa postavil do stredu sály a na jeho znamenie všetci stíchli.

„Drahí súdruhovia, posaďte sa, prosím, k spoločnému stolu, aby sme boli všetci pohromade. Akademik Watson nám chce oznámiť niečo dôležitého.“

Severson pozrel na Alenu spýtavým pohľadom. Alena iba pokrčila ramenom, čo znamenalo, že o ničom nevie.

„Ak dovolíte, ostanem sedieť,“ začal oficiálne svoj prejav Watson. „Viem dobre, že mnohí z vás ma považujú za nenapraviteľného samotára — a niektorí dokonca za mrzutého muža, ktorý nemá rád ľudí. Dnes by som vám preto rád zložil účty zo svojej samoty.“