Kir Bulyčov - Zakon pre draka

— Prečo? — spýtal sa Rževskij.

— Päťdesiat rokov som zasvätil svojej prekliatej vede. Unavil som sa. Akéže mám právo vnucovať svojmu synovi perspektívu ešte ďalších päťdesiat rokov robiť to, čo on už v mysli prežil so mnou? Ach, nevšímajte si to, žartujem. Tiež ma zavše trápia pochybnosti.

Keď akademik odišiel, Sergej povedal:

— Prišiel, lebo chce, aby som urobil… to. S ním.

— Pochopil som, — povedal Ivan. — No keď ma videl, jeho nadšenie ochablo.

— Ani jeho vplyv nestačí, aby nám dali na to peniaze, — povedal Rževskij.

— Čo si si to spomenul na detské zábavky?

Ivan obracal v prstoch polovicu modrého skleného náramku.

— Pamätáš sa, ako si len-len že nespadol z úšustu? — spýtal sa.

— Pamätám, pravdaže sa pamätám.

— Dnes som bol v Historickom múzeu. Vieš, koho som tam stretol?

— Nemám ani potuchy.

— Pašku Dubova.

— Ale nevrav! A čože tam robí?

— Pracuje. Venuje sa antike.

— Chlapík, — povedal Rževskij. — A ja som si myslel, že zdupká. Vieš, hrozne sa bál komárov.

— Viem.

— Čelovekov tára.

— Čože? — Ivan starostlivo zabalil úlomok náramku do papiera. Rozbalil ďalší balíček. Ešte nikdy nemal taký sladký pocit z objavovania. Až mu žalúdok zvieralo od radosti, akoby sa mal stretnúť so starým známym. Áno, uško z amfory. Z Krymu.

— Čelovekov tára, — zopakoval Rževskij. — Som pripravený ďalších päťdesiat, ba aj sto rokov venovať sa tomu, čo robím teraz. A ty ma musíš chápať lepšie než hocikto iný.

— Dubov stučnel, — povedal Ivan. — A má také isté fúzy. Sedí v sále a čosi overuje v listinách.

— Ďaleko to teda nedotiahol. Pracant bez hodnosti, — povedal Rževskij. — Potom to všetko ulož späť na miesto.

Začiatkom marca zdochol šimpanz Lev. Od celkového nervového vyčerpania, ako sa neurčito vyjadrili veterinári. Posledné týždne odmietal jedlo, mával neodôvodnené hysterické záchvaty, vrhal sa na mreže, akoby sa chcel silou-mocou dostať k svojmu otcovi a roztrhať ho. John naňho vrčal, zlostil sa, aj on bol deprimovaný, akoby vedel, že Lev nebude dlho na svete.

Levova smrť Rževského veľmi zarmútila. Nielen sám fakt, že zahynul — veď pokusné zvieratá hynuli aj predtým; najhoršie bolo, že ani jeden lekár nevedel presne určiť príčinu smrti.

Všetko navyše skomplikovala ešte jedna okolnosť. Keď Lev zahynul, John zošalel, dobýjal sa k mŕtvemu synovi. Levovo telo odniesli. John celú noc nespal. Gurinová neodišla z vivária ani na okamih, no nadránom zadriemala. Johnovi sa podarilo tak, že ju ani nezobudil, vylomiť zámok a utiecť z ústavu. Hľadajúc svojho syna, sa zatúlal takmer až do centra Moskvy — bolo ešte veľmi skoro a áut málo. No na začiatku Volgogradského prospektu ho zrazil trolejbus. Smrteľne. Šofér si ani nestihol uvedomiť, čo sa stalo, zaregistroval iba to, že ktosi spadol pod kolesá. Myslel si, že zabil človeka. Keď zastavil a uvidel, že je to opica, pocítil takú úľavu, že sa mu podlomili kolená a sadol si rovno na asfalt.

Ivan a Ninočka o tom nevedeli. Šli ku Gulinským na návštevu. Elza povedala Ninočke: „Doveď ho k nám.“ Ninočku to veľmi prekvapilo, a hoci nebrala tieto slová vážne, s úsmevom tlmočila pozvanie Ivanovi, a on hneď súhlasil. Povedal:

— Dávno som u vás už nebol. Dobrých pár rokov.

— Je to zvedavosť alebo objavovanie seba samého?

— Je to archeológia.

— Myslela som si to. Idem povedať mame, že prídeš. Sama tomu neverila. Ak jej to nepoviem, nezavolá otcovi. A ak nezavolá otcovi, nebude mať kto kúpiť večeru.

Matka sa pozorne namaľovala, vyberala zo skrine servis, čo dostala na svadbu a z ktorého už kadečo chýbalo, no zato bol vzácny. Otec sa, samozrejme, oneskoril, a hosť si hneď na začiatok musel vypočuť hromy-blesky na jeho adresu.

Ivan sa prechádzal po veľkej izbe, obzeral si veci, ktoré tu v tomto dávno neopravovanom byte ležali dlho, celých tridsať rokov. Pred niekoľkými rokmi našetrili peniaze na opravy, no zrazu sa pritrafil vzácny poukaz do Domu spisovateľov v Koktebeli. Elza strávila mesiac v samom centre kultúrneho života. Viktor si prenajal izbu v dedinke a po raňajkách behal do Domu umenia za Mačičkou. Ivan nijako nemohol pochopiť, čo ho sem tak ťahalo. Vošiel do kuchyne. Strop stmavol, voskovaný obrus na stole bol nový. Koľko ráz v tejto kuchyni viedli nekonečné debaty dlho do noci. Prišiel sem aj vtedy, keď ho opustila Liza… A Elza, otrasená Lizinou zradou, opakovala, že sa to dalo očakávať… No zato sa vraj pred Sergejom otvorila cesta k vede.

Ninočka pribehla do kuchyne.

— Čo si tu stratil?!

— Minulosť, — povedal Ivan. — No nestálo za to ju nájsť.

Elza tiež prišla do kuchyne a začala čistiť zemiaky.

— Prepáčte, — povedala, — no nemohla som sa vypýtať. Hneď všetko pripravím. Za takých desať minút. Ninočka, očisti sleďa.

Prišiel Viktor, bledý a utrápený, ledva vlečúc nohy.

— Podobáš sa, — povedal Ivanovi namiesto pozdravu. — Ako vajce vajcu.

Tašky položil na dlážku. Potom z jednej vytiahol fľašu vodky a niekoľko fliaš minerálky. A rýchlo to postrkal do chladničky.

— Prosila som ťa? — spustila Elza. — Prosila som ťa, aby si raz v živote urobil niečo pre rodinu…

— Počkaj, Mačiatko, — povedal Viktor, — nehnevaj sa! Videl som niečo, čo si ani predstaviť nevieš.

— Maslo si kúpil?

— Kúpil, kúpil, hneď ho vyberiem. Chápeš to, opica spadla pod trolejbus. Viete si to predstaviť?

Civel pritom na Ivana, akoby to hovoril iba jemu.

— Aká opica? — preľakla sa Ninočka. Veď v meste boli stovky opíc, a ona predsa nevedela, že John ušiel. — Čierna? Veľká?

— Videl som ju, keď už bola mŕtva. Takú veľkú masu, — povedal Viktor. — Bola na mieste mŕtva. Je to taká zriedkavosť, ako ruvačka dvoch levov na Gorkého ulici, taká istá malá pravdepodobnosť. Akiste ušla zo zoologickej záhrady.

— Volal sa John, — povedala Ninočka. — Je to on, pravda?

Chytila Ivana za ruku. Ivan prikývol.

— Čože? — spýtal sa Viktor. — Vaša opica z ústavu? Tým skôr si na to treba vypiť. A to hneď. Na večnú pamiatku. Akiste za ňu zaplatili valutami.

— Akože naša? — čudovala sa Elza. — Z vivária?

— Áno.

— Umelá alebo ozajstná?

— Ozajstná, — povedala Ninočka mrzuto. — Tá najozajstnejšia!

— Šimpanz samovrah! — rozrehotal sa Viktor.

Ninočka zatiahla Ivana do izby.

— Znepokojuješ sa kvôli Rževskému? — šepkala.

— Nie je mu teraz veru najlepšie.

— Veď je to náhoda!

— Náhoda.

Za stolom vládla dobrá nálada a pohoda. Pravda, Ivan nepil, vôbec nič nepil, a všetci pritakávali, že je to správne, ak mladý človek vôbec nepije.

Viktor sa rýchlo nadral. Posledné roky mu na to stačili dva-tri štamperlíky a teraz, využijúc to, že Elzina pozornosť sa upriamila na hosťa, prevrátil ich do seba hneď zo päť. A hneď začal byť agresívny.

Ninočke sa otec v takomto stave protivil — ani čo by z neho vystúpil iný človek, vôbec nie ten ohľaduplný a jemný, akého ho poznala, ale zlý, závistlivý človek, čo maskuje svoju závisť odvahou povedať čistú pravdu, padni komu padni.

— Vaňa, my sme s tvojím otcom, — povedal Viktor, — boli priatelia. Veríš mi?

Ivan prikývol. Bolo to blízke pravde.

— A boli by sme zostali, keby nie baby a ten jeho karierizmus. Hnal sa hore, za každú cenu. Za slávu by bol schopný aj vraždiť. A ja… ja som nevedel útočiť na ľudí…