Kir Bulyčov - Zakon pre draka

Nízke oblaky sa kopili nad Červeným námestím, trhali sa o hviezdu Spašskej veže. Čochvíľa bude snežiť. Alebo pršať. Historické múzeum sa zdalo byť nedobytným zámkom. Ivan si myslel, že je zavreté. No pred ťažkými starými dverami stáli otrávení turisti. Mali výraz ľudí, čo ľutujú, že sa dali zlákať na kultúru, keď iní sa starajú iba o materiálny blahobyt.

Ivan si kúpil lístok. Dokonca si spomenul i na zápach tohto múzea. Zápach obrovského zámku, zaprataného starými vecami. Treba si naň zvyknúť, nevnímať ho, zabudnúť a opäť si ho pripomenúť po mnohých rokoch. Kedy tu vlastne bol prvý raz? Mal asi pätnásť rokov, v babičkinej škatuľke našiel antický peniaz, takmer rozožratý patinou, neuveriteľne starý a nesmierne cenný. Vtedy prešiel priechodom popri kremeľskom múre ku vchodu pre zamestnancov, zazvonil dolu do oddelenia numizmatiky, zdá sa, že to bolo číslo devätnásť. Peniaz držal v hrsti. Pribehla dievčina, vysvitlo, že sa volá Gaľa. Bohvie prečo potom sedeli v miestnosti na prvom poschodí, kam sa bolo možno dostať iba úzkymi spletitými chodbami. Popri stenách stáli poličky s knihami. Iná, postaršia žena priniesla hrubý katalóg v tmavom koženom obale. Pripomenul si, ako to vtedy povedala: „Barbarská napodobenina.“ Vtedy sa mu tieto slová zdali smiešne…

Ivan potriasol hlavou, ani čo by chcel dostať von z ucha vodu. Predtým nikdy nebol v Historickom múzeu a nevedel, ako páchne zámok zaprataný starými vecami.

Stál v sále kamennej doby. Na veľkom obraze pravekí lovci dorážali mamuta. Pod sklom boli vedľa seba poukladané hroty šípov, zručne a presne obité, na okrajoch trochu vyštrbené.

Bolo to príjemné spoznávanie. Všeličo sa medzitým zmenilo. No nie až natoľko, aby to ohromilo. Mimochodom, v prvotnopospolno-občinovom zriadení sa toho málo mení.

Bolo treba vojsť do ďalšej sály. No tam ako naprotiveň bola polovica miestnosti oddelená motúzom, na ktorom boli rozvešané zelené papieriky, aby návštevníci doň nevrazili — ako pre vlkov-daltonistov. Na dlážke stálo niekoľko gréckych váz. Vedľa sedel Paška Dubov s hŕbou listín na kolenách. Už veľmi zostarol, stučnel, no celkove sa takmer nezmenil.

— Paška!

A hneď sa zmiatol. Veď sa s Paškom vôbec nepozná.

Ivan sa odvrátil k vitríne, uprel pohľad na pestrofarebnú mapu gréckeho osídlenia na pobreží Čierneho mora. V skle sa odrážala začudovaná Dubovova tvár — fúziky a špicatý noštek. Hoci vtedy mu fúziky ešte iba začali šibať. Dubov hovorieval, že skutočný archeológ sa nemá holiť — šetrí tým energiu i čas. Fúziky mu už síce šibali, ale brada nijaká. Sedeli na brehu Volchova neďaleko mosta. Bol chladný striebristý letný večer. Slnko, ktoré už dávno zapadlo, si zmyslelo ešte osvecovať kupoly Sofijského chrámu. Sergej vtedy Paškovi povedal, že takých, ako je on, hádzali z mosta do Volchova, a tým sa utvrdzovalo víťazstvo novgorodskej demokracie. Paška chcel, aby mu čo najrýchlejšie narástli fúzy a brada, lebo bol smrteľne zaľúbený do ašpirantky Nilskej. Rozdiel medzi nimi bol však obrovský — najmenej šesť rokov. Navyše Nilská vzdychala po Koľovi Vaninovi, ktorý bol talent ako Schlieman. Potom prišiel sám Koľa Vanin a povedal, že brezová kôra, ktorú našli ráno, je prázdna. Bez nápisov. Paška hľadel na most a bolo vidieť, že má sto chutí zhodiť talentovaného súpera do Volchova. Koľa netušil, aké nebezpečenstvo mu hrozí, a rozprával, že pečať Danilu Matvejeviča pochádza zo začiatku 15. storočia. Sergej nadšene hľadel na mladého Schliemana. Chápal city ašpirantky Nilskej. Koľa Vanin sa rozprával so školákmi, čo prichádzali cez prázdniny do Novgorodu na exkurziu, akoby hovoril s akademikmi. Vážil si svojich prívržencov a múdrych ľudí. Postavenie si treba budovať.

Paška Dubov sa opäť zahĺbil do listín. Zaujímalo by ma, či je šťastný. Odvtedy, čo sedeli na brehu Volchova, prešlo už tridsať rokov. Koľa Vanin je teraz člen korešpondent. Listín, ktoré vtedy ešte len začali zbierať, sa našlo už niekoľko sto, a postarší Paška Dubov, ako sa zdá, pracuje v Historickom múzeu a ráta črepiny.

Dubov ucítil na sebe pohľad a opäť sa obrátil. Kohože tu teraz vidí? Vari iba mladého človeka, ktorý sa sem zatúľal v pochmúrny deň?

Dubov vstal, listiny položil na stoličku, usmial sa nútene a bojazlivo. Vždy sa tak usmieval.

— Prepáčte, — povedal. — Prepáčte…

— Spoznali ste ma, — odvetil Ivan. — Veľmi sa totiž podobám na Rževského, keď bol mladý.

A rýchlo odišiel zo sály, dobre že nebežal z múzea, takmer zabudol topánky v šatni. Bolo mu trápne, že sa správal ako malý chlapec. Celkom ako malý chlapec.

Večer sám od seba zašiel k otcovi. Bez toho, že by mu bol predtým zavolal.

U otca sedel vysoký, mľandravý starec, akademik Čelovekov. Otec sa začudoval a potešil.

— Ach, ste vy ale fešák, — zahundral Čelovekov. — Závidím, závidím vášmu otcovi. Mládenec vyrástol. Čo vás trápi?

Pili čaj s oblátkami. Dvaja solídni páni, skutočný akademik a budúci akademik. Rževskému bolo akosi trápne sa opýtať, načo Ivan prišiel. Robil sa, ako že tu Ivan trávieva dni i noci.

— Dáš si čaj? — spýtal sa otec.

— Nie, ďakujem. Zaleziem na pôjd, dobre?

— A čo potrebuješ?

— Knihy, — povedal Ivan.

Čelovekov zrejme usúdil, že Ivan tu býva, a pokračoval v rozhovore, neokúňajúc sa pred cudzím. Napokon, akýže je on cudzí?

Ivan si pristavil rebrík. Pôjd bol široký, na samom vrchu boli naukladané staré topánky a zväzky časopisov. Ivan ich pohádzal na zem.

— Opatrne, — povedal Rževskij. — Pod nami bývajú ľudia.

— Za dotácie ručím, — fučal Čelovekov. — Neprišiel by som k vám s prázdnymi rukami. Obstarám aj fond na japonskú aparatúru. Veď ju potrebujete, nie?

Z kníh zastrčených vzadu zavanulo prachom. Kedy ich sem uložil? Pred šiestimi rokmi, keď sa tu opravovalo. Zahrabal ich čo najďalej, aby mu nič nepripomínali. Ivan vytiahol dendrochronologický zborník v bielom papierovom obale. Rezné plochy kmeňov, z ktorých sa skladá drevená novgorodská dlažba, boli prekreslené jemne a presne.

— V každom prípade, — dunivým hlasom povedal Čelovekov, — nezostanete pri prvom exemplári. Nemračte sa! Exemplár — to nie je urážka. Je tak, mladý muž?

— Nehnevám sa, — ozval sa Ivan.

— No vidíte, je rozumnejší ako vy, — povedal Čelovekov. — A peňazí vám teraz viac nedajú. Najprv vás budú zo tri roky trápiť komisiami.

Za hrubou vrstvou kníh z archeológie našiel i zásuvku — mládeneckú zbierku. Zásuvka sa horko-ťažko poddala. Bola ťažká, Ivan ju s námahou spustil na dlážku. Sadol si k nej a postupne z nej vyberal do bieleho papiera zabalené črepiny a kamienky. Čítal údaje napísané okrúhlym písmom — kde a kedy sa našli.

Až po chvíli si uvedomil, že sa Čelovekov chystá na odchod.

— Tak pominie svetská sláva, — povedal akademik. — Môj vnuk sa chce stať historikom. Odhováram ho od toho. Minulosť neexistuje, pokým sme nevybudovali súčasnosť.

Ivan sa zdvihol, Čelovekov prešiel do predizby a dlho sa obliekal. Pozorne si obzeral Ivana, zakaždým rýchlo fľochol na Rževského, potom opäť na jeho syna.

Keď si napokon obliekol plášť, zrazu sa opýtal:

— Mladý muž, chceli by ste pokračovať v šľapajach svojho otca?

— Ešte neviem, — odvetil Ivan. — No istotne nie vo všetkom.

— Chlapík, — zaradoval sa akademik. — Keď urobíme môjho syna, určite ho prehovorím, aby sa venoval niečomu celkom inému ako ja.