Kir Bulyčov - Zakon pre draka

— Veru kričal. Čo mala mama oblečené?

— Nepamätám sa. Nemôžem si spomenúť po viac ako štyridsiatich rokoch.

— Ale ja si to zato pamätám. Chápeš, ja si to pamätám. Vieš prečo?

— Prečo? — zopakoval otázku Rževskij.

— Pretože ja nie som ty. Pretože ja viem, že tieto spomienky nikdy neboli moje! Môžem sa v nich rýpať, môžem ich rozpitvávať. Matka mala vtedy na sebe modrý sarafán a sandále. Tebe sa zdá, že si už na to zabudol. No nezabudol si! Jednoducho si spomenúť môžem iba ja, pretože si na to chcem spomenúť. Myslíš si, že je to jediný rozdiel medzi nami?

— Zabudol som ešte na niečo iné? — Rževskij sa pokúsil o úsmev.

— Na veľa si zabudol. Ešte neviem všetko…

— Namiesto toho, aby si hľadal, čo nás spája, usiluješ sa odlíšiť odo mňa.

— A ty si azda myslel na to, že ja som jediný človek na Zemi, čo nemal detstvo? Spomínam si, že ako chlapček som kráčal s mamou po lúke, no zároveň si uvedomujem, že som s mamou nikdy po lúke nešiel. To ty si chodil, ty si mi ukradol detstvo, rozumieš, ty si ma okradol a teraz si tu sedíš spokojný sám so sebou — máš duchovného nástupcu, významného syna, celkom podareného a vo všetkom sa podobajúceho na človeka.

— Ty predsa si človek. Celkom obyčajný človek.

— Klameš! Nie som človek a nikdy ním nebudem, lebo nemám vlastný život. Som tvoja zlá napodobenina a musím vybavovať tvoje záležitosti, namiesto teba si vyjasňovať vzťahy s Elzou, ktorá sa bojí, aby som si z minulosti nepamätal viac ako ty. Ty to nechápeš a ešte sa toho nebojíš, ale ona už áno. Zdá sa, že pud sebazáchovy je u nej silnejší ako u teba.

— Čoho sa vlastne bojí? — Rževskij vstal, nalial si vriacej vody z termosky, ktorú mu priniesla Lenočka. — Dáš si ešte kávu, synček?

— Nehovor mi tak, Rževskij! Syna treba vychovávať, vstávať k nemu v noci, utierať mu sopeľ. Neurobil si si syna, ale seba samého. Syn — to je pokračovanie, no ty si sa usiloval o kópiu. Ak ťa trápilo to, že nemáš deti, prečo si neadoptoval Katku? Boli by ste mali s Lizou aj ďalšie deti… Alebo azda mala pravdu Elza, keď ste sa vozili na propeleri a presviedčala ťa, že Lizočka sa k tebe nehodí?

— Aký propeler?

— Obdaril si ma touto spomienkou a teraz sa ti to nepáči? Vari si nevedel, do čoho sa púšťaš? Šimpanzy ťa nepoučili? Alebo si azda chcel, aby som zdedil iba tvoju vášeň k vede?

Rževskij sa ovládol.

— V niečom predsa len máš pravdu… No ani mne nie je ľahko. Mám dojem, že som priezračný, že možno do mňa nahliadnuť a uvidieť to, čo sám nechcem vidieť.

— Vôbec nikam nechcem nazerať. Jednoducho mi to nedá pokoja. Bol by si azda radšej, keby som vyvrátil Gordonov efekt a vážne by som sa začal venovať matematike? A ja rozmýšľam o Lize.

— Myslel som si, že keď skončí komisia, odsťahuješ sa ku mne. Žijem sám, mám dve izby, neprekážali by sme si navzájom…

— No ale teraz už pochybuješ. A máš pravdu: nemožno žiť sám so sebou. Nechaj, nech sa rozídeme… čo najďalej od seba. Nemôžem žiť ako tvoj syn, pretože som starší ako ty. Tým, že si mi dal svoju pamäť, dovolil si mi, aby som ťa súdil.

— Ešte sa vrátime k tomuto rozhovoru, — Rževskij to povedal sucho, ani čo by sa lúčil s kolegom, čo sa niečím previnil, a keď Ivan zahmkal, pochopiac túto intonáciu, zrazu buchol päsťou po stole. — Choď do čerta!

Ivan sa rozosmial, natiahol nohy, rozvalil sa v kresle. Alevič, ktorý práve nazrel do pracovne, pretože mal so Rževským riešiť hospodárske problémy, stŕpol na prahu a radšej ani nevstúpil. Pokusný mládenec sa choval až príliš arogantne. Sergej Andrejevič to nikomu nedovoľoval.

Ninočka bola u Ivana, skúšal ju z chémie — čo nevidieť bude po zime a je najvyšší čas myslieť na to, ako sa dostať na inštitút. Potom vysvitlo, že Ivanovi došli cigarety, a Ninočka povedala, že po ne zabehne. Ivan vstal.

— Ani mne nezaškodí nadýchať sa čerstvého vzduchu.

Vonku bola suchá, nie príliš tuhá zima, sneh zvonivo a akosi veselo vržďal pod nohami.

— Ani sme si nezalyžovali, — povedal Ivan. — Zima sa už pomaly končí a my sme…

— Donesiem z domu lyže, — povedala Ninočka. — Dobrých desať rokov nimi nik nehýbal.

Baraky už zbúrali. V zime, keď sú stromy holé, voľné priestranstvo medzi nimi až tak neživá prázdnotou, diery po domoch nie sú také nápadné.

— Vieš o tom, že tu kedysi býval? — spýtal sa Ivan.

— Áno, veľmi dávno.

— V treťom baraku od kraja. Škoda, že som tam nestihol zájsť.

— Prečo? Veď sa so Rževským iba hádaš. Niekedy je to až smiešne.

— Ešte mi nie je všetko jasné. A to ma trápi.

— Ach, či si ty len skromný človek! — povedala Ninočka. — Zažiadalo sa ti všetkému rozumieť. Ja som už prišla na to, že je ľahšie žiť, ak nie je všetko jasné. Je to zaujímavejšie, keď ešte existujú nejaké tie tajomstvá! Predtým aj ty si bol samá záhada, a teraz si…

— Čo som teraz?

— Pracovník ústavu.

— So mnou nie je radno sa priateliť, — uškrnul sa Ivan. — Som potenciálne nebezpečný tvor. Všetko neznáme je zároveň aj nebezpečné. Ale zajtra mi má vypršať lehota?

— To nie je pravda. Nevyprší, — povedala Nina. — Celá komisia ťa tento týždeň rozpitvávala.

Ninočka pobehla a šmykla sa na zľadovatenom páse na chodníku. Ivan zaváhal a vrhol sa vzápätí za ňou. Často váhal, kým sa do dačoho pustil, čo úplne zodpovedalo jeho dvadsaťročnému telu. Akoby sa Rževskij, ktorý v ňom prebýval, bál šmýkať po ľadových plochách a zostarnutými kosťami a svalmi zvažoval prekážky.

Vošli do obchodu pri autobusovej zastávke. Ivan si kúpil škatuľku cigariet. No tridsať kopejok mu nestačilo, Ninočka mu doložila.

Podľa dohovoru s akadémiou mali Ivana od prvého prijať do ústavu za laboranta — predsa mladý, zdravý chlapec nebude vysedávať ako pokusný králik. Napokon mohol by dokonca byť aj vedúcim laboratória. No Rževskij aj Ivan chápali, že takú láskavosť im akadémia nepreukáže. Ivan ostal i naďalej iba pokusným exemplárom a v správaní múdrych členov poslednej komisie vycítil dokonca akúsi nerozhodnosť a napätie. No už sa prestal kvôli tomu urážať.

— Hovor ďalej, — povedala Ninočka, keď vyšli z obchodu a vracali sa k ústavu.

— Elza ich zoznámila. Sergej býval v internáte a Liza v jednej izbe s mamou, bratom, no a s Kaťou.

Kaťa — to je jej dcéra od toho herca. Ten herec mal rodinu, ku ktorej sa potom vrátil.

— Koľko malo to dievčatko rokov?

— Kaťa? Podľa mňa také tri. Bola celkom maličká. Liza a Sergej sa do seba zaľúbili.

Ninočka zrazu začala žiarliť na Ivana kvôli tej dávnej Lize, čo bolo nezmyselné, ale veď Ivan sa pamätal, ako ju bozkával. Hádam, keby radšej o nej ani nerozprával, no zastaviť ho už nemožno…

— A potom… Pokým bola Liza chudobnou a ľahkomyseľnou priateľkou, tvoja mama sa o ňu starala a zbožňovala ju. Ach, tie spovede v Elzinej kuchyni!

— Počkaj! — povedala Ninočka zamračene. — To si ty a ani Rževskij ešte nemôžete pamätať…

— Nám… teda jemu to rozprávali. A moja pamäť je pred Rževského pamäťou vo výhode — ja sa vždy môžem spamätať a povedať si: To nie je moja láska! To nie je moja bolesť! Ty, otec, sa môžeš mýliť, lebo sa to týka priamo teba. Ja toho vidím viac, lebo pozorujem. A zvažujem.

Ivan sa rozbehol, prvý sa poklzal po ľadovom páse, vrátil sa, natiahol ruku k Ninočke, ale ona sa nešmykla, iba prebehla povedľa.