Vladimír Babula: Signály z vesmíru

Severson sa pohodlne oprel v kresle a pohladil si bradu, akoby skúšal, či je dobre vyholený.

„Len teraz som si uvedomil, že som vlastne veľmi nezdvorilý. Vždy som len prijímal — a sám som nič nedával. Ani som sa vám riadne nepredstavil. To je tá moja nešťastná málovravnosť, typická pre nás, Severanov. Poznáme sa už dosť dlho — a čo viete o mne? Moja minulosť je pre vás zakrytá hmlami, povedal by básnik…“

„Neverte, nie je to celkom tak, ako vravíte,“ zasmiala sa Alena a zatvárila sa záhadne. „Niečo o vás predsa viem — môžete ma celkom spokojne vyskúšať. Chcete?“

„Tak dobre, milá žiačka, povedzte mi teda niečo o Seversonovi. Ale prosím, aby to bolo z čias jeho prvého života, keď ho ešte volali jeho pôvodným menom.“

„Prosím, pán učiteľ. Severson sa narodil roku 1880 v Nórsku. Je tam veľmi pekne. Viem to, pretože som tam raz bola na návšteve. Závojom hmly prenikajú tam vrcholy Hagenfieldu, na ktorom podľa povesti starých Vikingov sídlili bohovia vetrov a (búrok. Ľadovcom sa vtedy v severnom Nórsku hovorilo „večné“.

Keď Severson dorástol na mládenca, poslali ho rodičia na štúdiá do Anglicka. V tom čase rástla sláva Roalda Engelberta Amundsena, veľkého dobyvateľa obidvoch pólov. Mladý Leif — tak sa volal mladý Severson krstným menom — sledoval Amundsenove výpravy s napätím. Veď v ňom videl svoj vzor a napokon aj splnenie svojich snov z detstva. A Amundsen si obdiv skutočne zaslúžil. Bol to muž nesmierne odvážny, s pevným charakterom, človek šľachetného srdca. Severson s obdivom sledoval vtedy v novinách Amundsenovu odvážnu výpravu so šiestimi ľuďmi na štyridsaťsedemtonovej škrupinke Gjöa k severnému pólu a všetky zprávy o Amundsenovi starostlivo vystrihával a ukladal do dosák.

Keď sa Severson vracal z Anglicka zo štúdií, mal šťastie, pretože v Oslo po prvý raz uvidel Amundsena. Tento veľký orol severu prišiel do svojej vlasti ako nesmrteľný víťaz nad južným pólom. Tak je, milý Severson?“

„Dívam sa na vás, Alenka, ako na zjavenie — a neverím vlastným ušiam. Skade to všetko viete?“

„Len trpezlivosť, pán učiteľ, ešte som neskončila,“ smiala sa Alena.

Rukou si podoprela bradu, akoby usilovne a tuho premýšľala.

„Skoro potom zoznámil sa Severson s Amundsenom osobne. Keby som bola spisovateľkou, opísala by som vám aj Amundsenovu tvár. Bola ošľahaná polárnym vetrom, ostro a tvrdo modelovaná. Amundsen mal orlí zrak — a predsa každý jeho pohľad bol pohladením. Vedel svojich spolupracovníkov nadchnúť k veľkým činom a v nešťastí povzbudiť.“

„Do čerta, to je už aj pre mňa predsa len priveľa, Alenka. Nehnevajte sa, ale veď vy mi tu o chvíľu budete rozprávať aj to, čo som si kedy myslel… Buď ste špiritistkou [1] špiritista — človek, ktorý vyvoláva „duchov“ mŕtvych. — alebo ste vtedy žili — a po sto rokoch ste sa prebudili?“

„Ani to, ani ono, Severson. Na svete sa zázraky nedejú. Musím vás poúčať ako chlapca, hoci ste o dobrých pár rokov starší,“ smiala sa Alena. „Je naozaj také ťažké zájsť si do univerzitnej knižnice a prečítať si tam literatúru o Amundsenovi? Nie je jej tam málo a takmer v každej knihe sa hovorí aj o vás, o vašej účasti na jeho slávnych činoch.

Dočítala som sa tam aj o tom, ako došlo k vášmu poslednému letu na záchranu Nobileho. Koniec letu, pravda, v literatúre chýba. O ňom viete zatiaľ iba vy, Severson…“

Alena sňala z hlavy ochrannú kaučukovú helmu a položila si ju na kolená.

„Viem, že je to proti predpisom,“ povedala, akoby na ospravedlnenie, „ale v týchto miestach sa nemusíme obávať nijakej prudkej zmeny kurzu našej rakety — veď tadeto neletím po prvý raz. A napokon, o chvíľočku si ju zasa dám na hlavu. A vy sa na mňa nehnevajte, že som vám pripomenula tie smutné chvíle. Hovorme radšej o niečom inom…“

„Ba nie — aj tak som vám chcel o tom dávnejšie rozprávať. Veď často na to spomínam… A dnes by som sa vám práve rád vyspovedal. Na zemeguli som si už vyhľadal miesta, kde sa začal môj príbeh. Bolo to vtedy, keď po prvej svetovej vojne prišiel medzi nás Ellsworth. Bol to milionársky synček z Ameriky a k nám ho hnala túžba po dobrodružstve. Tak chcel zahnať nudu svojho prepychového, neplodného života. Keďže sme však potrebovali jeho peniaze — štát nám toho vtedy veľa nedával — prijali sme ho do kolektívu.

Ellsworth navrhol Amundsenovi výpravu vzducholo ďou k severnému pólu. Tento návrh sa mi veľmi nepozdával. Svojmu milovanému majstrovi som povedal, že mám vážne pochybnosti o predpokladaných výhodách a možnostiach takéhoto vreca, naplneného vodíkom, a že sa mi nepáčia horúce motory vedľa zásob pohonných látok. Na ľadových pláňach severu nie sú pohodlné letiská — namietal som. Pre snehové búrky a prudké víchrice bude vodíkový balón mydlovou bublinou. Pripomínal som prípad nešťastného polárneho bádateľa Andrého, ktorý zmizol roku tisíc osemsto deväťdesiatsedem so svojím balónom bez stopy.

Namietali mi, že takáto vzducholoď s motormi je niečo celkom iného, že si môže namieriť, kam bude chcieť. Obsah balóna plánovali stokrát väčší, než mal Andrého balón. Ellsworth ho dal zhotoviť v Taliansku.

A tak sme sa vlastne dostali do styku s Nobilem. Bol konštruktérom vzducholode a ako človek bol veľmi nadutý a ctižiadostivý. Nad mojou námietkou, že motory nám budú nanič, keď ľadová námraza obalí všetky laná, kabíny aj balón, iba pohrdlivo pohodil rukou.

Napriek všetkým mojim námietkam loď od talianskej vlády kúpili a pripravili na cestu. Po dlhých a trápnych rokovaniach s Nobilem dostala meno Norge. Taliansko — a s ním aj Nobile — bolo vtedy zachvátené fašizmom a nafukovalo sa pred zrkadlom svetovej rímskej ríše. Taliani, nasiaknutí fašizmom, chceli za každú cenu, aby aj ich vzdušná loď niesla znamenie ich nadradenosti. Amundsen sa tomuto nátlaku bránil, až došlo medzi ním a Nobilem k roztržke.

Nakoniec vzducholoď predsa roku tisíc deväťsto dvadsaťšesť odštartovala a jedenásteho mája sme s ňou dosiahli severný pól. Zakrúžili sme nad ním v dvoch veľkých oblúkoch a posádka zhodila na pól vlajky troch národov — nórsku, taliansku a americkú. Aj v tomto slávnostnom okamihu vyznamenali sa talianski šovinisti. My sme vzali so sebou iba maličké vlajky, aby sme zbytočne nezaťažili loď, kým Taliani vybalili nad pólom zo svojej batožiny celý rad najrôznejších vlajok, z ktorých jedna bola taká veľká, že ju pri zhadzovaní nemohli ani poriadne rozbaliť a pretlačiť cez oblok.

Po návrate sa rozpory medzi Amundsenom a Nobilem ešte prehĺbili. Nobile ohováral Amundsena, kde len mohol. Všetky zásluhy pripisoval sebe a celý vedeckobádateľský význam výpravy usiloval sa premeniť na oslavu svojej vlastnej osoby.

Nobile sa neskôr rozhodol, že podnikne novú výpravu na severný pól, tentoraz bez Amundsena. Postavil vzducholoď Itália a dvadsiateho tretieho mája tisíc deväťsto dvadsaťosem odštartoval s ňou z Kingsbay k severnému pólu.

A potom už nasledovali udalosti, ktoré vtedy vzrušili celý svet. Itália skutočne dosiahla severný pól, ale na spiatočnej ceste splnila sa — na nešťastie — moja predpoveď. Itália sa stala nezvestnou.

Stovky rozhlasových staníc a desaťtisíce rádioamatérov usilovali sa zachytiť rádiosignály z nezvestnej vzducholode. Márne… Arktída žiarlivo strážila svoje tajomstvo. Napokon prišlo trochu nádeje zo Sovietskeho sväzu. Mladučký ruský rádioamatér Šmidt zachytil v jednom z najzapadlejších kútov SSSR signály v cudzej reči. Slová, ktoré zachytil z éteru, pamätám si dodnes: