Vladimír Babula: Signály z vesmíru

Neskrývajte svoje predsavzatia, netajte svoje úmysly. To nie je skromnosť, ale naopak, namyslenosť, falošný stud a nenásytnosť sebeckého zlatokopa, ktorý pre seba chráni zlatú žilu. Ak je váš návrh skutočne výnosný, nezvládzete ho sami spracovať. Ak ste sa mýlili, načo strácať čas, hneď vám ukážem vašu chybu. Často mi vyčítali, že sa zbytočne náhlim s uverejnením svojich poznatkov. Ale ani raz som to neoľutoval. Niektoré nálezy som nemohol sám preskúmať tak, ako bolo potrebné, prácu dokončili za mňa iní. Tak som našiel v púšti Gobi zub nosorožca, ale veľké výpravy, ktoré kráčali po mojich stopách, objavili celé cintoríny vymretých živočíchov. Moje články stretali sa niekedy s námietkami; vypočul som ich, vrátil som sa k materiálu, hľadal som nové fakty a rozširoval som ich. A tak pomáhali zdokonaliť moju prácu nielen dobré rady priateľov, ale aj námietky mojich vedeckých protivníkov.

Buďte zásadoví! Potrebujeme pravdu, iba pravdu. Ne chcite sa zalichotiť priateľom, iba získať si priazeň svojich učiteľov a báť sa, aby ste niekoho neurazili. Na tejto ceste by ste azda našli pokoj a možno aj blahobyt, ale úžitok by ste nepriniesli nijaký. Nepadajte na zem pred autoritami. A ak sú medzi vami budúci geológovia, ktorí nesúhlasia s akademikom Obručovom (pravda, želal by som si, aby takých nebolo veľa), smelo proti nemu vystúpte, ak máte podklady, ktoré vyvracajú jeho závery.

Nikdy však nepočítajte s ľahkým víťazstvom, s objavom urobeným odrazu, s nečakaným vnuknutím! Všetko, čo bolo na dosah ruky, už dávno zdvihli a preverili, a čo prišlo ľahko na myseľ vám, prišlo na myseľ už dávno iným. Nové úspechy možno budovať iba na nových poznatkoch a na nových pozorovaniach. Fakty — to sú tehly, z ktorých sa skladá ľudská skúsenosť; to je vaša zbraň v tvorivej činnosti. Hľadajte ustavične fakty, zbierajte ich v prírode i v knihách, čítajte dobré učebnice od začiatku do konca, a okrem toho aj knihy, ktoré nespadajú do učebnej osnovy. Študujte dôkladne svoj odbor, ale nešetrite čas ani na iné. Geológ, ktorý do podrobností ovláda geológiu, je cenným človekom, ale taký, ktorý okrem toho ovláda aj zemepis, chémiu alebo botaniku, je pravdepodobne objaviteľom.

Napokon sa mi žiada želať skvelej sovietskej mládeži, všetkým mladým čitateľom časopisu „Znanie — sila“, budúcim pracovníkom-novátorom, majstrom vysokých úrod, bádateľom, vynálezcom — mnoho skvelých úspechov. Šťastlivú cestu vám želám, pútnici do tretieho tisícročia!

Akademik V.A. Obručov

(Sovietsky časopis „Znanie — sila“, marec 1954)

V tretej kabíne medziplanetárneho lietadla je pološero. Osvetľuje ju iba úzky pás slnečného svetla, ktoré sem odráža Zem.

Muž, ktorý sedí v kresle pri okrúhlom obloku, márne sa usiluje odtrhnúť zrak od nezvyčajného obrazu. Neustále blúdi očami po obrovskej guli, plávajúcej večnou nocou — a rojčí…

Človek so svojimi radosťami a starosťami, ľudia rozohnení veľkým bojom s prírodou — drsná krása severu i nežné kraje stredných Čiech — to všetko po niekoľkých hodinách letu splynulo v jediný pojem: planéta Zem. Nehybne visí pred kobercom pokojných hviezd a jej povrch je jednoduchý a zdanlivo mŕtvy. Akoby všetok život odrazu zhasol…

A predsa! Tam niekde na severnej pologuli — asi v tých miestach, kde si deň podáva ruku s nocou — skláňa sa práve akademik Tarabkin nad posteľou chorého a šepká: „Spi, dieťa moje drahé, spi pokojne. Neboj sa, bdie nad tebou tvoj otec — ten nedovolí, aby si znova umrelo…“

Len o kúsok ďalej — o taký malý kúštiček, že ho z tejto diaľky nemožno ani odmerať — bije srdce prostého chlapca. Čo asi teraz robí Miťa? Určite sa zahrabal pred chvíľou do svojho haraburdia a trpezlivo lepí a skrutkuje, aby sa o niekoľko dní mohol pochváliť novým modelom lietadla…

A ako to vyzerá doma? Bielovlasý Olafsen sedí na úboči nad svietiacim mestečkom — a okolo neho plno detí.

Rozpráva im, ako sa žilo kedysi a ako dnes, usmieva sa a očami hladká nový rozprávkový Jarlsberg.

Jeho pohľad zablúdil možno aj k pestrým mračnám — práve k tým, ktoré zahalili rodný kraj ako závojom…

Široké pozorovateľove ramená sa zrazu zachveli, akoby sa náhle prebral z omamného spánku. Odvrátil hlavu od obloka a zašepkal do šera kabíny:

„Alenka — spíte?“

„Neuhádli ste, drahý Severson. Už pred hodinou som sa prebudila. Nechcela som vás vyrušovať… Zasa ste spomínali — a teraz je vám smutno, však?“

Dievča sa trochu naklonilo dopredu. Na jej okrúhlu tvár s veľkými čiernymi očami dopadla hmlistá žiara z obloka.

„Nemožno nazvať smútkom, čo teraz prežívam, Alenka. Viete,“ Severson s námahou hľadal slová, „človek sa tu cíti ako anjel s obrovskými krídlami. Vznáša sa v nekonečnom priestore — a z hviezdnych výšok prezerá si svetadiely… Je to taký zvláštny pocit…“

Kývol rukou smerom k obloku.

„Len pozrite na ten obrovský živý glóbus v diaľke. Čo všetko sme už na ňom zažili my ľudia!.. Už aj ja sám koľko by som mohol rozprávať!.. Život tam vrie a kypí…

Zdá sa mi, že až sem dolieta dunenie tej strašnej energie, ktorá tam pokorne slúži človeku. A napokon, čo je človek? Taký nepatrný mravec, že aj jeho najväčšie dielo sa premení pri pohľade z diaľky na obyčajné nič…

Rozvravel som sa akosi, sám sa tomu čudujem,“ usmial sa previnilo a jeho široké hranaté čelo sa vyjasnilo. „Nakoniec bude zo mňa ešte filozof alebo básnik.“

„Prečo nie? V týchto miestach dostáva človek skutočne krídla. Ale — pekne vás prosím — len sa mi nestaňte básnikom pesimistom a neprirovnávajte ľudí k nepatrným mravcom. Sme azda my dvaja úbohí mravčí? Veď sme väčší než celá zemeguľa. Neveríte? Pozrite…“

Dievča vystrelo ruku k obloku a na sklenú tabuľu pritlačilo dlaň s roztiahnutými prstami.

„Nemeria ani piaď,“ žartovala.

No hneď zvážnela.

„Slabý je len ten, kto v seba stratil vieru — a malý len ten, kto malý má cieľ. Ako krásne to povedal za nás všetkých básnik Svätopluk Čech! Náš cieľ predsa nie je malý! Len si spomeňte na Navrátilov smelý návrh! Vieme snívať o budúcnosti — a svoje sny vieme aj uskutočniť!“

Dievča sa naklonilo k obloku.

„Pozrite teda na Zem pozornejšie. Vidíte Stredozemné more? Nože, akú farbu má severné pobrežie Afriky? Zelenú! Nie je to krásne svedectvo o sile človeka? Ešte pred desiatimi rokmi by sme na tých miestach boli videli svetložltú škvrnu, ktorú sme nazývali Sahara. Alebo Arktída — zmenila sa, či nie? Keby sme tadeto leteli v čase, keď ste s Amundsenom dobývali severný pól, ľadovce by nám zakrývali celý vrchol zemegule, od Ázie až po Ameriku. Dnes sú to iba biele ostrovčeky okolo pólu…“ Dievča sa zrazu zmiatlo.

„Odpusťte, rozohnila som sa ako na schôdzi,“ vykoktala.

Severson sa trpko usmial.

„Len sa priznajte, Alenka, obávate sa, že zmienka o Arktíde mi pripomenie nešťastlivú minulosť. Tieto láskavé ohľady som vypozoroval u všetkých, s ktorými som sa stretol. Naozaj sa nemusíte strachovať, nie som malé, slabučké dieťa, aby ste so mnou museli zaobchádzať ako v perinke. S minulosťou som sa vyrovnal už dávno…“.