Vladimír Babula: Signály z vesmíru

Stručne povedané: pes podľahol klinickej smrti stratou všetkej krvi — a opäť sme ho oživili…

Tarabkin listuje ďalej. Počet pokusov prevýšil už tisíc. Na týchto stránkach tabuľky každý druhý stĺpec sa končí biologickou smrťou zvieraťa. Zmrznutý organizmus sa tuho bránil zásahu človeka…

Pokus číslo AZO 1312 — biologická smrť…

Pokus číslo AZO 1463 — biologická smrť…

Pokus číslo AZO 1529 —

Pes zahynul až štyri hodiny po oživení.

Pri čísle AZO 1695 akademik sa zastavuje:

„Čo robí náš Ľadniačik,“ spomína si na chlpaté tatranské psíča, ktoré nechali vedci trikrát zmrznúť v sedemdesiatstupňovom mraze — a trikrát mu opäť vrátili život.

Tarabkin sa znova dvíha od stola a odchádza do skleného pavilónu, kde sú umiestené pokusné zvieratá. Spokojne si hladká hustú šedivú bradu a usmieva sa.

„Takého skromného hrdinu som ešte nevidel,“ myslí si.

„Postavíš mu pomník na nádvorí a on sa nad ním rozčuľuje, namiesto toho, aby mal z takej slávy radosť. Áno, áno, rozumiem ti; zlostíš sa, že sme ti ho nepostavili z cukru…“ Psi uvítali akademikov príchod radostným brechotom.

Prvú maškrtu pochopiteľne dostane Ľadniačik. Ale ani na ostatných neslobodno zabudnúť. Aj oni slúžia vede a zachraňujú drahocenné ľudské životy…

Blikajúce červené svetlo nado dvermi neúprosne pripomína vážnosť situácie.

„Voláme súdruha Tarabkina,“ vraví dievča na obrazovke televízneho telefónu vo vedľajšej miestnosti.

„Prípravy sa už skončili?“ zachvel sa.

„Nie, volá vás Arktída. Okamih, prepnem…“

Zjavuje sa opálená tvár vedúceho výskumnej Bergerovej čaty.

„Vedel som, že nespíte, Alexander Ivanovič. Nevyrušujem?“

„Nie, teraz ešte nie. Naopak, prichádzate ako na zavolanie. Nariadili mi povinnú polhodinku pokoja, tak leňoším,“ usmial sa a pohodlne sa posadil do kresla.

„Ako je s naším pračlovekom? Je nádej, že ho oživíte?“

„Pevne verím, že áno. Veľmi nám pomohol kolektív profesora Musila. Nový spôsob regenerácie organizmu nám ukázal cestu z mŕtveho bodu. Všetky poškodené časti tkaniva sú obnovené — bunky sa prebúdzajú k životu. Podľa poslednej kontroly sú citlivé tkanivá v poriadku. Ani na sivej mozgovej kôre nezjavili sa čo len najmenšie príznaky, že by postrádal kyslík. Živný roztok bez prekážky pulzuje vencovitými tepnami a preniká až do najjemnejších žiliek. Súdruhovia práve pripravujú poslednú — rozhodujúcu operáciu.“

Akademik pozrel na hodinky.

„O pätnásť minút sa rozhodne o všetkom. Roztok vymeníme za pravú ľudskú krv a zavedieme umelé dýchanie.“

„Gratulujem vám, Alexander Ivanovič, veľmi sa z toho teším a držím palce. Veď vám chcem práve oznámiť — a preto volám aj v noci — že na malom ostrovčeku, tristo štyridsaťdva kilometrov od Špicbergov, našli sme v ľadovci ďalšieho zmrznutého človeka. Podľa odevu usudzujeme, že pochádza zo začiatku dvadsiateho storočia a že je letec…“

Tarabkin sa pohol a zakýval pravicou.

„Nechajte ho ešte tam, kde ste ho našli. Pochopiteľne, ihneď zastavte práce na tomto úseku. Neviem, ako sa mi podarí dnešná operácia. Nezabúdajte, že je to prvý pokus oživiť zmrznutého človeka. Možno nám niečo zlyhá — ťažko predvídať — a potom by bolo treba opäť čakať…“

Do laboratória vstúpilo dievča v bielom plášti.

„Súdruh Tarabkin, všetko je pripravené.“

Tarabkin sa rýchlo rozlúčil s Bergerom a dievča mu pomohlo obliecť plášť.

Tí, čo čakali v belaso ožiarenej sále, boli vzrušení. Pozorne sledovali kmitajúce sa lúče v okienkach prístrojov a kontrolovali meradlá upevnené na veľkom, zo všetkých strán uzavretom sklenom hranole, v ktorom zdanlivo spal zarastený praveký muž. Farbu jeho pleti nebolo možné dobre odhadnúť pre belasé osvetlenie.

„Všetky prístroje prekontrolované?“

„Áno.“

„Teplota plynu?“

„37,4°.“

„Všetky prívody krvi sú v poriadku?“

„Áno.“

Akademikov bystrý pohľad sa na okamih zastavil na valcovitej sklenej nádrži s červenou krvou, ktorou monotónne prebublával kyslík.

„Ešte raz — stručne…“ povedal pomaly.

„Bastien — začiatočný tlak v nádrži tridsať milimetrov, rýchlosť transfúzie pätnásť za minútu. Postupne zrýchľovať… Maximálny tlak celkove dvesto dvadsať. V prívode do mozgu iba sto osemdesiat. Nataša! Nezabudnite na peroxyd vodíka! Nemusím azda príliš zdôrazňovať, že teraz všetko závisí od presnosti. —

Deti, tak teda začneme?“

Členovia kolektívu mlčky prikývli.

„Bastien, zapnite pumpy…“

„Tlak vzduchu?“

„Pätnásť milimetrov.“

„Krvný tlak?“

„Tridsaťpäť… Štyridsať… Štyridsaťpäť…“

„Pravá komora?“

„Normálne zaťaženie…“

„Nataša, znížte tlak na tridsaťpäť…“ zašepkal Ta,rabkin, keď pozrel na manometer zapojený na prívod krvi do mozgu.

„Kalcium!“

Oči všetkých sa upierali na obrazovky kontrolných prístrojov. Iba akademik bedlivo pozoroval nehybne ležiace telo pračloveka.

Teraz sa sotva viditeľne pohol hrudník… Ozvalo sa srdce!

„Umelé dýchanie! Umelé srdce ešte nezastavujte! Nataša, ako vyzerá mozog?“

Dievčina pritlačila oči na okuláre röntgenového mikroskopu.

„V poriadku, bez príznakov hypoxie.“

Hrudník sa zdvihol, klesol a opäť sa zdvihol.

„Jones, zvýšte tlak na dvesto dvadsať a vy na sto osemdesiat,“ obrátil sa akademik k Nataši.

Dych pračloveka sa zrýchlil. Bastien sa díval na stopky.

„Frekvencia — pätnásť vdychov za minútu,“ hlásil o chvíľu.

„Venózny tlak?“

„Sto desať. Myslím, že sme to vyhrali…“

Tarabkin sa uprene zahľadel do tváre neandertálca. „Mozog?“ spýtal sa celkom tichučko.

Nataša sa sklonila nad mikroskop.

Kŕčovito zovrela otočný gombík. Na čele jej vystúpili kropaje studeného potu.

„Pracuje?“ spýtal sa úzkostlivo Tarabkin.

Zdvihla zblednutú tvár a dlaňou si zakryla oči. „Pozrite sám, Alexander Ivanovič. Možno zle vidím..“ „Ako to?“ zvolal Tarabkin a priskočil k okulárom mikroskopu.

„To predsa nie je možné…! Tlak v prívode do mozgu?“

„Sto osemdesiat…“

„Venózny tlak?“

„Sto desať.“

„Prečo je potom mozog zaliaty krvou? Veď je všetko v poriadku…?“

Znova nazrel do okulárov a priskočil ku kontrolným prístrojom.

„Prečo je zaliaty krvou?“ opakoval zúfalo.

Do napätého ticha bzučali iba pumpy, vháňajúce krv a vzduch do tela pračloveka. Akademik sklonil hlavu.

„Márne — všetko v poriadku — a predsa je naozaj koniec. Mozog je celkom zničený… Bastien, zastavte umelé srdce…“

Telo neandertálca opäť znehybnelo.

„Nezastavujte, nezastavujte,“ zrazu zvolala Nataša.

„Už sme toho toľko dokázali! Aj krv z mozgu odstránime!“

Tarabkin sa trpko usmial.

„Nechcite nemožné, drahé dievča. Mozog je príliš zložitý organizmus, nemožno ho umelo vyrobiť. Je skutočne koniec, musíme sa s tým zmieriť. A predsa nemôžem pochopiť, ako sa to mohlo stať…“

Nataša zavzlykala.

„Neplač, Nataška, nijako ťa neobviňujem. Zúfalstvo by nám vôbec nepomohlo, deti. Dnes ešte musíme ustúpiť pred biologickou smrťou. Ale nevzdáme sa. Znova skontrolujeme celý postup, aby sme prišli na chyby, ktorých sme sa dopustili.

Dokázali sme predĺžiť ľudský život.