StaVlе Zosimov Premudroslowski - Grganie zubatý žaba. Fantasy komédia

© StaVlе Zosimov Premudroslowski, 2019

ISBN 978-5-0050-7981-7

Created with Ridero smart publishing system

najprv apulaz

plešatý vrabec

Na ďalekej hranici hranice bývalého ZSSR (dnes Kazachstan) a Číny, na juhovýchode Semipalatinskej oblasti, neďaleko mesta Ayaguz, preloženého ako “býk”, sa nachádzalo jadrové testovacie miesto s infikovanou rádioaktívnou atmosférou získanou z nedbalosti opitých pracujúcich vedcov. V celom prostredí sa často začali vyskytovať rôzne mutácie, rôzne mutácie: potom sa na jednom tele skopového mäsa narodia dve hlavy; potom dva chvosty – u jašterice alebo hada; potom tri stopy a jednu ruku od potomka Temujina (Čingischána), miestneho obyvateľa. A stalo sa, že sa narodili normálni, napríklad Sparrow Stasyan.

Na tele nebolo žiadne telesné poškodenie, všetko bolo také, aké malo: chvost, zobák, oči a ďalšie… Všetko bolo ako vrabec, ale mal problém s perím. Presnejšie povedané, neexistovalo vôbec žiadne perie a bol úplne plešatý. Preto bol od svojho narodenia nútený stráviť na zemi, horšie ako kuracie mäso, ktoré prinajmenšom mierne chveje. Ale nie horšie ako nejaký psík alebo jašterica, bezdomovci alebo myš… Stručne povedané, nikdy nevystupujú do neba, ako ich pernatí príbuzní, ktorí sa na neho škodlivo posmievali volaním a ponižovaním, vykrikovali z hniezd, už pernatými kurčatami. A dokonca aj Stasyan sa na neho vyprázdnil – plešatý vrabec skľúčene sklonil hlavu a vzlykal v jeho duši, tečúcej okolo vtáčieho trusu niekoho iného. A tak každý deň. Skutočne však chcel lietať natoľko, že vo sne bol spánok, pokúsil sa lietať viackrát, potom realita nie je sen, skočil do Javy a bol vo sne spánok, znova vylial svoje plešaté krídla, skočil a narazil na zem. … a dokonca sa stalo, zrazilo mu čelo, potom chvostovú kosť. To, čo jednoducho neskúšal, ale jeho perie nič nenahradilo.

Osud sa však raz zľutoval nad plešatým ožiareným vrabcom a znova utekal od túlavej mačky, ktorá ho chcela zožrať, a narazil na zhnitú mŕtvolu havrana. Červy červov hrýzli zosnulého a perie jednoducho ležalo na kostre na zemi blízko nádoby na odpadky človeka. Vzal svojimi perami dve perá a zamával im ako krídla a on sa otočil a vzal zo zeme. Snívalo sa mu, že je orol vlajiaci vysoko a vysoko na oblohe a sledoval túto plešatú mačku na raňajky, ktorá sa v tom čase snažila chytiť a pohltiť chudobného človeka, zdravotne postihnutého človeka, ktorý utrpel v dôsledku nízkej kvality jadrových skúšok s čiastočným žiarením do atmosféry. Ale držiac perie v jeho labkách a držal si prsty, bolo nepohodlné vzlietnuť a nepoužíval sa na to, aby stúpal hore nohami, najmä preto, že tu nebol nijaký opuchnutý chvost a Stasyan nemohol nasmerovať, takže musel otočiť doľava, doprava, nahor a nadol, musel pristáť, otočiť sa s zobákom a vlajúcim späť do neba. Áno, a na záchode nejdete hore nohami. Musel som urobiť núdzové pristátie, ktoré viedlo k zraneniam lebky a zobáku, pretože ich zvyčajne tiež spomalili. Samozrejme, naučil sa lietať takto nedávno, až kým jeho príbuzní neodstránili perie a znova začal žiť, prežiť, utiecť a skrývať sa. Ale v nasledujúcom prenasledovaní sa znova dostal späť, prinajmenšom nejaký vzhľad vrabca, dokonca hore nohami, a uzdravil sa. Ale raz Stasyan neúspešne pristál v čerstvom, ľudskom, bezdomovskom, stále teplom, želé-voňavom kyslom pachu z gastrointestinálneho traktu. Stručne povedané, hovno. Pocit nebol príjemný a bolo potrebné ho umyť, ale nedostatok vody: koniec koncov, stepná zóna. Ľudia berú vodu zo studne. A rieka zaschne do polovice leta, ďalších šesť mesiacov nebude dážď, slnko je na svojom zenite. Budeme musieť počkať, kým sa sračky nevyschnú a nezmiznú samy – Stasyan premyslel nahlas a pri odchode na slnečnú stranu si ľahol na chrbát a začal čakať.

A v tom čase sa blížil prímor zelených trusov, o ktorých Stasyan netušil. Nie, vo svojom živote videl muchy a dokonca ich jedol, ale iba mŕtvy a suchý, ako sušienky na pivo. Živobytie ho obyčajne obkľúčilo, aby sa nestalo drobky, pre brucho svojho vtáka. Koniec koncov, vtáky žuť žalúdok. A v súčasnosti aróma svinstva a nepoznateľný vzhľad, ako kúsok konského trusu, skryli jeho loveckú povahu dravého vtáka, obrovského pre muchy. Roy prelial hlavu vrabca cez vrece a pristál na obed, okamžite sa ponoril, ale nebolo tam. Podstielka bola pred očami hrubá a nohy hovno-chamtivých múch prilepené na celé telo. Muchy sa čas od času presunuli na miesto, čím zabránili, aby sa ich labky konečne držali potravín. Hlavné muchy chceli dať iba príkaz na zmenu miesta, keď ho zastavil Stasyanovo otvorené oko, pred ktorým sa nachádzal na špičke zobáka.

– — Stojan!! Stasyan zavrčal.

– — Kto si? – vodca sa spýtal strachu – — Som tvoj pán, rozumieš?

– — Áno.

– — Buď zavolaný, môj otrok!

– — Zlato … – — Ako?

– — Zlatko…

– — Miláčik pre seniorov?

– — Môžete jednoducho: “lietať med.”

– — Fly Honey … – Stasyan potriasol hlavou. – prečo zlato?

– — Sladký, vieš? Včely nosia…

– — Zlato, alebo čo?

– — Podľa vášho názoru – zlato, ale podľa nášho názoru – zlato. No, leteli sme…

Hlavné muchy sa pokúsili odtrhnúť labky, ale bolo už neskoro a mávali krídlami naraz, ale gravitácia držala vrabca nehybne a uvedomil si, že musí skočiť a tweetovať:

– — Eureka!!! – a odrazil sa chrbtom ako ninja. Muchy zachytili prúd vzduchu a priviedli plešatého muža nad zem. Z neďalekej koše sa tá istá mačka vykukla a vyskočila smerom k živému bzučiacemu hnedému lietajúcemu kusu.

– — Vyšší, vyšší, lietať zlato!!! – Stasyan štekal v jazyku, ktorý nebol zrozumiteľný pre ľudí a mačky, ale muchy mu porozumeli a po jedenástej pätici svojho kamaráta jedli okamžite jeho rozkazy, sto percent. Stal sa tak majstrom roja a ich bývalý vodca dobrovoľne prijal funkciu druhého pilota a dohodol sa v osobe všetkých svojich príbuzných, že keby ich pán Stasyan nezožral, boli by pripravení mu verne slúžiť. Plešatý ožiarený vrabec vstúpil do radov vtákov a dokonca začal lietať dvakrát rýchlejšie ako jeho príbuzní a vyššie, ako skutočný orol.

Nebeský orol sa zamával na oblohe a videl, ako sa k nemu blíži súper zo zeme. Pred dedinou nikto nemohol a nemal právo vystúpiť na úroveň orla, a to …?!? – iba boor a ignoranus!! – pomyslel si orol a chytil Stasyana za labky svojou labkou a priviedol ho k jeho hroznému, mocnému veľkému zobáku.

– — Kto si???? zavrčal ako gramofón po celej oblohe a vykulil oči ako skutočný horolezec, pľul na vrabčieho páchnuceho mŕtvolného vrabca, dravca, ako speváka mikrofónu a vyfúkol priliehajúce muchy. Pár stoviek múch bolo okamžite vyhodených do vzduchu bez tlapiek.

– — Yaa? Uh, som to… Orel. – vystrašene sa chvejúcim hlasom odpovedal Stasyan. – ako tričko, uh… tiež predátor.

– — Držte sa majiteľa, sme s vami!!! – zbor bzučal a zašepkal, zvyšných pol milióna múch.

– — Eagle, alebo čo? Jo?? – Orol otvoril zobák, aby sa zmestil nielen vrabec, ale aj muchy, ktoré sa vôbec nebáli, ale skôr: zúžili oči a naraz zazvučili.

– — Samozrejme, že som Oryol!! – zakričal Stasyan a pokúsil sa dostať von pod pazúry svalovej nebeskej príšery. Orol sa však od detstva, rovnako ako všetky deti, bál lechtania a jeho túžba rozdrviť kotúľ a podvodníka zlyhala. Muchy zradené vrabcom so všetkou ich silou, krídlami a sondami šteklili po päte, nohách orla.