Jozef Gregor - Statky zmätky

Tomáš— Už idete, deti?

Eva, Katka— Už, už. Dobrú noc vám. ( Odchádzajú .)

Mara— Dobrú noc vám všetkým.

Palčík— A na tanec ktoríže pôjdete?

Anka— Ja by šla, ale ma nepustia.

Palčík— Ty ešte stačíš.

Kata( vyprevadila do dverí ) — Na mesiac je ... Nová gazdiná, nuž len som ju — ako sa jej bude vidieť.

Ondriš( odchádza ) — Čo títo len k nám prišli?

Tomáš— Ideš aj ty?

Ondriš— Idem. ( Odíde .)

Tomáš, Palčík, Kata, Mara, Anka

Anka( číta si ).

Kata— Po päť zlatých má. Ale keď to len na tie háby veľa načim.

Mara( vzdychne ) — Hej, veľa, ver‘... My o tom nevieme, starý môj.

Palčík— Vďačne by sme my to vynaložili na vlastné, keď aj tak musíme cudziemu vydávať ...

Mara— Nuž a tak Zuzka ani na tanec nepôjde dnes večer? Azda ju len pustia.

Palčík( určito ) — Ja by som sám ľúbil, aby ona šla dnes na tanec. Pôjdeme aj my kuknúť.

Tomáš— Ona by šla, ale či ju gazda pustí.

Kata— Keď vy chcete, nech by šla. Na vašu žiadosť, keby som ju šla pýtať ...

Tomáš( do reči ) — Dostaneš po nose.

Palčík— Ale len na takéto sviatky ju môžu pustiť na trochu zábavy.

Kata— Tam by sa trochu poveselila. A to by jej aj tá práca inak šla od ruky.

Mara— Kdeže sa má schodiť mladá čeľaď, ak nie na tanci?

Kata— Ona sa neťahá. Je vždy takô, chúďa, zamyslenô, až sa o ňu bojím. Služba ťažká, ono mladé, ešte nemá ani osemnásť rokov.

Mara— Ale veď ju gazda pustí, len aby šiel niekto po ňu.

Kata— Má kto ísť. Anka, choď po Zuzku, aby sa šla obliecť, že pôjde na tanec. A ak by si bola treba, ostaň ty tam.

Anka— Je už tma, ja sa bojím. I ja sa chcem dívať na tanec.

Mara— Ty sa ešte máš kedy, dievka moja.

Palčík— Len choď, poslúchni mater.

Mara— Zuzka aby prišla domov, obliecť sa, pôjde na tanec, že si my žiadame.

Anka( trucovito ) — Ja nejdem! Je tma, aj veľký sneh. Ja sa bojím.

Kata— Ideš? Ja ti dám báť sa! Kdeže je tá metla? Hneď ťa vyčešem ňou. Ideš? ( Durí ju. )

Anka— Načo to aj prišli k nám?

Kata— Keď ti kážem, iď! Nehnevaj ma na tento deň. Ideš ho? Keď ja nijakej pomoci nemám od tohto dievčaťa! ( Anka sa oblieka .) Tri som vychovala, tie ma počúvali ako treba, a z tohto bohviečo vychovám. Iba zjedanie mám s ňou; o rozum prídem. Počkaj, pôjdeš do služby! Ja sa radšej sama zaobídem, ale s tebou sa zjedať nebudem.

Anka( vyšla a tresla dverami ).

Mara— No vidíš, akô je neposlušnô, ako búcha.

Tomáš— Keď jej vše voľká, vše by ju zadrhla.

Palčík— Kieže ju buchneš, udrieš ...

Kata— Ale biže plané, bude ešte horšie.

Mara— Tak, tak, vidíš. A ešte na nás dakto povie, že nepekné bolo od nás, že sme už štvrté preč poslali, čo sme vzali za svoje.

Palčík— Ľudia vravia, že sme skúpi, a čo nás to stálo! Opatera, háby, škola — a pomoci nijakej.

Mara— Hábky som jej kúpila aj v lete, a čo za to? Čo zachytilo, všetko vzalo a zanieslo materi. Masti v hrnčíčku, maku v uzlíku, vajíčka odnášalo ako straka.

Palčík— A čo nevieme! Aj peniaze bralo. Mlzie čosi. Čože to máš? Kde si vzala? Nezradilo. Ale ho potom žena vybúchala, nuž tam vraj bol grajciar pod vankúšom. A to, čo mal byť na oferu.

Mara— Len ja háby poviazala do batôžka, a ja sa nebudem s tebou zjedať, trápiť. Prosilo: Mamka moja, nebudem viac. Ale ja som jej nič: Len mi ta choď!

Palčík— Ako sme mali aj toho Miška za svojho. Dal som ho učiť do školy, ale nechcel počúvať ani mňa, ani učiteľa; dal som ho za učňa, ani majstra. Túlaj sa svetom! A tak teraz sme si my to inak rozmysleli. Deti si brať nebudeme. Lebo tie iba veľa zjedia, k tomu šatiť, zlostiť sa, obchodiť, a pomoci, roboty nijakej. Vezmeme si staršie. Preto sme aj k vám prišli. My by sme radi vašu Zuzku k nám dostať.

Tomáš( tuho fajčí, čím ďalej, tým sa mu to menej páči ).

Mara— Ale dolož, na aký spôsob.

Palčík— Nuž veď vyložím. Na taký, že by sme radi, keby sa vaša Zuzka vydala za Ďurka Ľavkovho, a tak by spolu prišli nás doopatrovať do smrti a my by sme im náš majetok poručili.

Mara— Tak my sme vo veľkej veci prišli k vám. Ak by ste mali k nám dôvery.

Kata— Čože by sme nemali...

Mara— Chceli by sme, aby nám oni na starosť vody podali, oči zatlačili. A Zuzku poznáme, je súce, dobré dievča; nás, ako rodinu, len si bude vedieť lepšie uctiť, opatriť. Nuž majetok necháme im.

Kata( zachvátená ) — To by veru bolo aj vám, aj im! Nemusela by sa po službách tĺcť. Ale či Ďurko pristane, či by ju chcel?

Mara— Chce ju, chce. My už vieme, že ju chce. U Ľavkov sme už boli, aj ešte vojdeme.

Palčík— Spoľahni sa, sestra moja, na moju hlavu a rozum. Ja deťom vašim dobre chcem.

Kata— Bolo by to dobre aj im, aj nám. Do takého majetku syna dostať ...! ( Vykladá Zuzkine háby z truhly .)

Mara— Nuž veď preto, Katka moja, vy tiež na to pristanete.

Kata— Ja, z mojej strany, Marka, vďačne. Nech by sa zišli tie naše deti. A kedyže by ste to mysleli?

Palčík— Čím skorej!

Mara— Treba nám pomoc do domu.

Palčík— Robotník cudzí drahý, a len je cudzí, nie ako svoj. Nemožno sa spoľahnúť. A plácu si už nevie ani akú pýtať. A roboty nespraví za polovicu. A tá chova drahá ...! Keď si to človek poráta, radšej nič nemať a netrápiť sa.

Kata( vykladá z truhly Zuzkine háby ).

Tomáš— Nože sa jej do toho nestar!

Kata( prezerá ) — Nech si oblečie, ktoré chce. Má si v čom preberať, to už má. Šiat som jej narobila.

Mara— Len jej vyber, aby sa mu zapáčila.

Tomáš— Ten chodí za inakšími...

Palčík— Už nepôjde.

Predošlí, Zuzka

Zuzka— Vitajte! Veru ste dávno u nás neboli.

Palčík, Mara— Ďakujeme.

Mara— Tak ťa pustili gazdiná?

Zuzka— Nie vďačne. Ale že Anka ostala za mňa, nuž ma len pustili, vám kvôli.

Mara— Tak nemeškaj, dievka moja, len sa chytro preobleč a choď. Pomôžeme sa ti obliecť.