Jozef Gregor - Statky zmätky

Žofa— I ja som taká. Vidíš, vieš, meno moje.

Ľavko— No, už sa ty mne, mati, nerovnaj! Ženská robota je len ženská.

Ďurko— Nuž ale potom ja vám robiť nedám. Vás si musia ľudia vážiť ako gazdov. Ale už bude večer, schystám sa na ten tanec, aby som nešiel pozde. Zuzu bude načim dobre zvŕtať, kým sa jej hlava zatočí. Lebo neviem, či som ja tú kedy v tanci vykrútil.

Žofa— Len tak, meno moje, len tak, aby si si ju mohol nakloniť.

Ľavko— Ale, pôjde ona ako sýkorka na oriešok... Len sa prehoď a choď. Prídem i ja za tebou a prídem materi s chýrom.

Žofa— No tak sa ja nedozviem pravdy, iba na ráno, meno moje. Lebo sa ty chytro vieš zvrtnúť z krčmy, a ešte od hudcov.

Ľavko— Len peňazí keby bolo!

Žofa— Na to ja nepristávam. Ja vás prídem kuknúť, meno moje.

Ďurko— Buďte na pokoji. Ja vám odkážem alebo sám odbehnem.

Ľavko— Ja idem s tebou. Neboj sa, i ja sa viem vysloviť, keď na to príde.

Žofa— Nebude načim, musela by Zuza hlavu stratiť, aby nešla! ( Chlapi odchádzajú. ) Meno moje, otec, veď nám Palčíkovci majú s chýrom prísť od Kamenských.

Ľavko( vráti sa ) — Hop! ( Ďubne si do čela. ) To je pravda. Tak ( Ďurkovi ) ty choď, a ja ich dočkám!

OPONA

Chyža u Kamenských; popoludní na Štefana

Tomáš, Ondriš, Valach, Kaňúrik, Kata, Katka, Eva, Anka, Zuzka.

( Dve skupiny. V popredí pri stole Tomáš, Ondriš, Valach, Kaňúrik. Fľaška s hriatym na stole a koláč na tanieri. Vpravo pod oknom Kata, Katka, Eva, Anka, Zuzka. Chlapi majú karty v rukách a hrajú sa na „švindlera“. Anka číta prvú hlavu druhej časti Robinsona. Chlapi fajčia, starí z fajok, mladší cigarety. Pred otvorením opony je hlučno. Zuzka na odchode. Anka neprestajne číta. )

Ondriš— Sedem!

Kaňúrik— Osem!

Tomáš— Deväť!

Ondriš— Švindler! ( Vyhodí kartu .)

Tomáš— Ber si, syn môj. To tak otcovi?

Valach— Dajte, ňanka.

Tomáš— Ja som už.

Valach— Ale zase vy dáte.

Ondriš— Čoby oni? Si zabudol? Ty dáš.

Kaňúrik— Ty, ty.

Valach— Dolník!

Kaňúrik— Horník!

Tomáš— Kráľ!

Ondriš— Švindler! ( Vyhodí kartu; smiech. )

Anka— Nekričteže tak, nič nerozumieme, čo čítame.

Ondriš— Á, otec sú švindler!

Tomáš— No, veď sa ty chytíš, synku. ( Smiech .)

Katka— Ešte si mohla počúvať, Zuzka.

Zuzka( odchádza ) — A od gazdinej potom duplom. Už idem, mama.

Tomáš— Už ideš, Zuzka?

Zuzka— Musím.

Katka— A na tanec večer pôjdeš?

Zuzka— Musím byť pri deťoch.

Kata— Háby si prehoď, šanuj, dievka moja.

Zuzka( odchádza ) — Nebojte sa, mama, dobrú noc vám!

Všetci— Dobrú noc!

Kata, Eva( vyprevadia Zuzku ).

Anka— A veď nejdite všetci. ( Číta ďalej. Hneď sa vrátia aj Eva, aj Kata. )

Tomáš— A ty, Ondriš, nalej po kvapke. Aj si pozapaľujeme. ( Urobia. Ďalej hrajú. )

Predošlí, Palčík, Mara

Palčík( vojde prvý ) — Môžeš ty týmto klopať! Tu ako na jarmoku.

Tomáš— Chlapci, dosť! ( Ženám .) Aj vy! ( Ide v ústrety. ) Keď aj dvojakú robotu naraz robíme. Tie čítajú, my v kartách. Vitaj, švagre. ( Podávajú si ruky .)

Mara( ostala pri ženách ) — Dobrý večer!

Kata— Vitajte, prejdite a sadnite si. ( Všetci im robia miesto .) Veru dávno ste už u nás neboli.

Mara— A vy tiež k nám neprídete.

Tomáš— Akože? Sú sviatky, zišli sa deti.

Kata— Nám neprichodí. Chudobný človek kedyže, ak nie na sviatky, je so svojou čeliadkou?

Palčík— Viem, viem. Aj nás robota prevladzuje, že človek nestačí k rodinke kuknúť. ( Katke .) No a Katka že sa ako má? Kedyže sa už dožijeme toho krštenia?

Valach— To by ste vy už chytro chceli, ako od vtáčaťa ... ( Ženy zapália lampu .)

Eva— Ešte stačí. Zatiaľ jej je dobre.

Kaňúrik— Ej, čože je prvô do gazdovstva chudobnému človeku?

Palčík— Nie tak ako my. Nemáme deti, nemáme ani potechy. A teraz by sa nám už zišla pomoc.

Mara— A keď ich nemáme, musíme sa dáko inak obstarať.

Kaňúrik— Vezmite si nás za svojich, budete mať hneď aj päť vnukov. ( Smiech .) A úfanie!

Eva— Starigáň! ( Pacne ho po ústach .)

Kaňúrik— My by sme vám potisli chleba!

Palčík— To by nám odrazu aj veľa bolo. Deti ešte nikoho gazdom nespravili.

Mara— Na moju hlavu by to tiež nebolo. Jedno, najviac dvoje. Dosť trápenia.

Eva— A keď ho Pán Boh požehná, či ho mám zadrhnúť?

Kata— Len nech sú zdravé ...

Tomáš— Tak je, mati moja ...

Palčík( s neobyčajnou účasťou ) — Nuž a Zuzka kdeže je?

Kata— Viete, že sú naše deti po službách.

Palčík— Nuž ale vás len kukla tieto dni?

Kata— Ozaj len nakukla.

Mara— Prejde vše aj pol roka, kým ju vidíme.

Kata— Do fabriky som ju nechcela pustiť, nuž je v službe.

Mara— Veď to už bude dievka na vydaj!

Kata— Len by bolo za koho.

Katka— A prázdno vrece nikto neuchytí...

Valach— Ako som ja teba!

Katka— Mohol si ma nechať, bola by sa vydala ...

Valach— Za krajšieho šuhaja, podľa nôty.

Palčík— Ako sa dráždia. Nuž a inak akože sa máte?

Tomáš— Všelijako. Vieš, čo stojí v zime kresárstvo. Do fabriky chodíme. A keby len tej mzdy viacej bolo, lebo veru v dnešný čas všakové požadujú aj od chudobného človeka . ..

Palčík— Veď aj Ondrík zarába.

Kata— A predsa je toho málo, čo donesú na týždeň. Aj na ten dohán, aj vypiť.

Tomáš— A kdeže sú háby, obuv, dávky obecné, cirkevné ...?

Mara— A Zuzka koľkože pláce má? Na mesiac je, či na rok?

Kaňúrik, Valach( odchádzajú ) — Dobrého zdravia vám!

Ondriš( tiež sa obliekol ).