Jozef Gregor - Statky zmätky

Palčík— Tak ver‘, Ďurko náš! Ak pristávaš, mňa a tetku oddnes inak nepozvi iba: otec, mama. My druhého nemáme, len vás. ( Ženy slzia. )

Ľavko( dojatý ) — Poďakuj sa pekne, syn môj!

Ďurko— Poďakujem, otec, ale neviem, čo Zuzka. Či pôjde? Ja pristávam! ( Podá ruku Palčíkovi .)

Palčík— Či pôjde, o to sa ty netráp. To už na našej starosti. Poďme, žena, aby sa to dlho neťahalo. ( Zberajú sa .)

Žofa— Veru, meno moje, aby ste sa len dlho nemeškali, my vás budeme vrúcne očakávať.

Palčík— Hneď vám dáme vedieť. A tak s Bohom!

Ľavko— Do videnia!

Žofa— A aby sa vám šťastlivo vydaril váš krásny úmysel. Bože, takej rodiny pod slncom nenájdeš, čo by tak priala človeku.

Palčík— A ty sa so Zuzkou na tanci dnes večer zídeš ...

Ďurko— Nechodieva.

Žofa— Tá slúži, vieš predsa, meno moje.

Mara— Však jej my to vykonáme, že ju pustia. Len ju tam čakaj. ( Odchádza .)

Palčík— My to už pokonáme, keď sme sa na to dali. A musí to dobre byť, do čoho sa ja chytím! ( Odchádzajú .)

Žofa— Taký rozum veru hocikto nemá, meno moje. Môj starý tiež, ale predsa ...

Ľavko— Predsa mi ho vše prevrátiš!

Žofa— Sklenička ti ho, meno moje, sklenička, nie ja. Ale kto nepije, ako tuto švagor ...

Ľavko— Už len váľaj na mňa. Aspoň nie pred cudzím. ( Vyjdú .)

Ďurko

Ďurko( po prestávke ) — Nuž, toto bude pre mňa život. Majetku títo majú. Ale Eva, Beta, Juda! Tie mi vlasy vyplejú. Eh, za mladi uži sveta! Ale už som taký zamotaný s nimi, že ich už ani šialiť neviem. Razom prestanem! Čo? Keď tu môžem byť hneď gazdom! So Zuzou som sa síce ani veľa nezhováral, nikdy nezabával, ale do takého majetku ju dajú, pôjde vďačne. A špatná je nie! Že je taká nezhovorčivá, tichá, službami ubitá, to jej prejde. Však ju ja rozveselím. Bude tancovať, ako jej ja budem prehúdať.

Ďurko, Beta

Beta( mladá parádnica ) — Ktože to ide od vás?

Ďurko— Vitaj, Betka. Už je po ľúbosti medzi nami. Práve, že ti idem povedať.

Beta— Aspoň tak povedz, že ťa ženia.

Ďurko— Aj tak. ( Pristúpi .) Vieš, keby si bola načisto rozsobášená, ani za pol minútky by som nepremýšľal, koho si vziať.

Beta— Takto ma teda už nechceš? Vedela som ja to. Pekne sa mi ideš odslúžiť za moju lásku!

Ďurko— Nechaj pletky, nariekanie. Veď ako bude. Ak ma srdce potiahne, trafím ja k tebe aj potom.

Beta— Tak mi ani na oči nechoď. Ja ťa, ženáča, nechcem! Ale len by si neobanoval. ( Odchádza .)

Ďurko— Nejdi, ja sa chcem s tebou v poriadku rozísť, nie v hneve.

Beta— Ja som pre teba muža nechala ...

Ďurko— Nie vari celkom pre mňa ...

Beta— Len pre teba. Aspoň pre teba som sa nevrátila k nemu.

Ďurko— A prvého si pre koho?

Beta— Sebe kvôli... A čo ma ty máš skúšať? Si falošník! Mohla som ja to vedieť. Ale som ťa rada videla, ako slepá ... Nech, ožeň sa, veď ty prídeš ešte za mnou!

Ďurko( chytí ju za ruku ) — Tak čo sa srdíš?

Beta— Lebo mi je Túto ...

Ďurko( privinie ju ) — A mne je tiež. Ale čože robiť? Otec a mať nástoja, aby som sa ženil.

Ďurko, Beta, Ľavko, Žofa

Ľavko— Ľaďže ti ich!

Žofa— Mladosť — radosť, meno moje.

Ďurko, Beta( pustia sa ) — Dobré popoludnie, tetka!

Žofa— Aj tebe, Betka, aj tebe, meno moje. Ty sa budeš aj hnevať na nás, meno moje, ale Ďurko sa už ide ženiť.

Ľavko— Dajte si už pokoj!

Beta— Pre mňa si ho ožeňte.

Žofa— Kým bol slobodný, meno moje, nebránili sme vám. Robili ste si, ako chceli, sebe k radosti; ale načim sa mu poriadku chytať, meno moje.

Ľavko— A keď si s mužom nie rozsobášená, pobrať sa nemôžete, a tak sa neťažkaj na nás.

Žofa— Zabudnite, čo bolo medzi vami; a keď sa mu šťastie triafa, meno moje. ..

Beta( odchádza ) — Viem, čo chcete povedať. Ale len by ste sa mi ešte neprosili! ( Odíde .)

Ďurko, Ľavko, Žofa

Ľavko— No, už to by sme sa ti neradi.

Ďurko( chce za ňou ) — Beta ...

Žofa( zadrží ho ) — Nechaj, syn môj, odišla.

Ľavko— Maj rozum, synak, ako som ho ja mal. Som tiež bol mladý.

Žofa— Nepomyslel si na takéto šťastie, meno moje.

Ľavko— A že sa to tak razom strhne.

Žofa— Meno moje, takí skupáni! A odrazu sa ti nám sami ponúknu. No, to ma teší! Akou sa šťastnou cítim, že som ťa takého vychovala, meno moje.

Ďurko— Mama, nechváľte toľko, lebo mi z očú príde.

Žofa— Ba radosť mám na srdci, meno moje. ( Tajnostne .) A potom, vidíš, Ďurko môj, tetka je chorľavá, to môže dlho nebyť — a budeš si sám sebe gazdom v takej hospode, meno moje!

Ľavko— Krásny majetok! Dosiaľ sa neotreli o chudobnú rodinu, teraz im budeme vzácni. Ale aby si ty potom nezabudol na nás! Si poznal otca, keď sa povezieš na bystrých koňoch a mňa stretneš na mačkách.

Ďurko— Veď vám hádam aj potom budem dieťa!

Žofa— Tak, meno moje, dieťa veru, radostné moje dieťa!

Ľavko— Čože mne už teraz bude? Keď sa s materou povadím, odídem k tebe. A keď sa tam zunujem, prídem si domov a, žena moja, mati, cti si ma, lebo hneď sa vrátim k svojmu Ďurovi. Zuzka narobí zákuskov, to bude materi. Mne len mäsa, klobás, dohánu a do skleničky aby bolo.

Žofa— Budeže nám sveta žiť na starosť, meno moje! ( Plače od radosti. ) Keď sme sa za mladi trápili, teraz si oddýchneme, meno moje.

Ďurko— Nebojte sa, aj vám pošlem, keď vám bude dačo chybieť. Alebo prejdete aj vy k nám bývať. Zuzka, tá vás musí obslúžiť ako vlastných rodičov. Vy budete len dozerať, robiť nemusíte. Na to bude čeľaď a my.

Ľavko( chvastavo ) — Ja sa roboty nikdy nespustím. Mňa pozná celý svet. Ja som býval prvý v robote, a nikdy som sa nepretiahol. A keď som chybel čo len jeden deň, aj toť v lete pri mláťačke, už to pobadali. „Kde je Ľavko? Už vidím, že vám nejde robota tak, ako keď je Ľavko na mašine.“ A čo na dačo gazda, to len: „Ľavko, kde je Ľavko, po Ľavku mi choďte!“ A trochu rečami, trochu rukami, a bolo, ako bolo, a dobre bolo! Ešte pochválili. Ja bez roboty nemôžem byť.