Jozef Gregor - Statky zmätky

Mara— Ja som taká neduživá ... Ach, a táto zima ...

Ľavko— Prejdite, sadnite si. Bohatá rodina o chudobnú nestojí. Nekuknete raz za pol roka k nám.

Palčík— Nestačíme. Zavalení robotou.

Žofa— A či musíte? Vinovatí ľudia! Dala by som do árendy a žila si ako pani, meno moje. Nemáte sa komu trápiť. Dvaja ľudia, škoda si vám zdravie ukracovať, meno moje.

Palčík— Aj z tej árendy — čože? Vycicajú ti zem, ani za päť rokov sa jej nedorobíš.

Ľavko— Veru je tak, pravdu ty máš, švagre náš.

Mara— Čože u vás nového? Ďurko že vám je kde?

Ľavko— Šiel soľ lízať, ako sa vraví.

Žofa( v rozpakoch ) — Ta šiel, meno moje, ta, medzi mládež; obzrieť sa, meno moje, ako mládenec.

Ľavko— To je u nás nového, že syna ženíme, milý môj švagre. Starosti. Keby mal kto pomôcť ...

Palčík— Aj to sa môže stať, že vám aj pomôžeme.

Žofa— Koho mu vziať? Už by sme len nechceli lecičo. Aby bolo aj kúštik majetku, meno moje.

Mara— A čiuže mu chcete pýtať?

Žofa— Ach, ba zachádza on, už ako z vojenčiny ešte druhej jesene došiel, tu i tam, meno moje; ale nevie, na ktorú sa odvážiť, meno moje.

Ľavko— Judku, viete, Judku Bielych by sme radi.

Palčík— Ach, veď je to hádam aj nie za Ďurka ...

Žofa— Ba že je robotná. Nuž a že je hrdá — ako gazdovská, meno moje.

Mara— Nevravže, sestra. Tá je veru nie naučená robiť, len sa cifrovať, farbiť ... Ach, to ste ...

Palčík— Ste nevedeli slova povedať? Dáku inakšiu by sme mu boli poradili, čo my máme na mysli.

Žofa— Čože vy máte na mysli, meno moje?

Ľavko— Dobrú radu vďačne prijmeme.

Žofa— Ešte nie pozde, meno moje.

Ľavko( Žofe ) — Aj tak by nebolo. ( Úlisne .) Ak by tuto švagrovci naši... Takej rodiny málo máme! To vám poviem do očú ako čistú pravdu.

Palčík— Počúvaj, švagre, čo by sme my ... Ja by som vám radil, akže by vám bolo po vôli...

Žofa— Čože by nebolo, meno moje?

Ľavko— Povieš, uvidíme čo. Možno, že aj bude.

Palčík— Ak sa vám bude páčiť, dobre; ak nie, nemusí nik o tom vedieť. To sa len my pozhovárame.

Ľavko— Len povedzte, švagre, čo to má byť.

Palčík— Toť s mojou starou sme sa takto zhovárali: Ostarievame, a detí nemáme. Nijakej opatery, ak by sme do voľačoho upadli...

Žofa( citne ) — Meno moje, božechráň! Veď sme tu! Hádam krv nie voda, meno moje.

Ľavko— Múdre, žena moja!

Mara( tiež si utrie slzu ).

Palčík— Ja by som ti, švagre môj, tú radu dal, že ak by ste pristali na Zuzku, mojej sestrinu dievku ...

Mara— Sestra moja! Aj ty si mi práve taká rodina ako aj stará Kata môjmu ...

Ľavko( prikyvuje ) — Len si dopovedzte.

Žofa( potešená, vo vytržení ) — Neskáč do reči, meno moje.

Palčík— My by sme radi boli, čo by sa tieto vaše deti pobrali. Tak by sme ľúbili, čo by sa náš majetok nerozišiel. Ony by nás opatrili ...

Mara— Do mojej a jeho smrti.

Ľavko( robí sa hlúpym ) — Akýmže by ste spôsobom, švagre, to vy ľúbili...? Nerozumiem.

Palčík— Hľaďže, švagre. Ja by som tak rád, že tento náš majetok, ak nás budú opatrovať, oddáme po našej smrti im.

Mara— Za svoje, za svoje by sme ich radi.

Ľavko— Mati! ( Určito .) Ja, švagre môj ( berie mu ruku a plesne do dlane ), nedbám, čo sa to dnes stane...! Hádam kresťanská povinnosť opatriť cudzieho, nie to rodinku, keby sa tak s vami stalo, že by ste do choroby upadli. Ale — ale, takto ... Ja nedbám! Čo ty, mati?

Žofa— To sú otázky! Nuž čože sa ma to máš opytovať, meno moje? Nuž či nie radšej dám syna sestre za svojho ako čertvie akej testinej za podnož? Z gruntu môjho srdca, meno moje.

Ľavko— I ja tak, i ja!

Žofa— Len by sa chlapec vrátil...

Ľavko— Ja by poň ...

Žofa— Nechoď. Dôjde. Hádam nepôjdete hneď od nás. ( Prinesie z komory hriatu pálenku, koláč; naleje a potíska. ) Nože si, okoštujte, akých sme napiekli.

Mara— Vieš, že nestačíme. Aj teraz už bude načim chovať. A tá cudzia čeľaď iba zhony...

Palčík— Neboj sa, vyprášime svetom, ak sa nám toto vydarí.

Ľavko— Nože si, švagre. S cukrom, dobrá! Aspoň, reku, na Vianoce.

Palčík— Pán Boh nám pomáhaj! ( Vypijú .)

Žofa( naleje ) — Pán Boh uslyš, meno moje.

Ľavko— Aby tak bolo, ako si vy žiadate. Aby sa nám tieto naše reči splnili, to by som si aj ja prial. ( Vypije .)

Žofa( Mare ) — Aspoň oblizni, meno moje.

Mara( oblizuje ) — Ja ti to nemôžem. Tuhé, dusí. ( Nasilu kašle .)

Žofa— Aj mne ti hneď udrie do nosa, meno moje.

Predošlí, Ďurko

Ďurko— Vítam vás pekne, ujček a tetka moja. Ste dobre zdraví? ( Podáva ruku .)

Palčík— My sme ta, chvalabohu. Ty ako sa pochváliš?

Mara— Sme počuli, Ďurko náš, že sa vari ženíš.

Ďurko( pozrie po rodičoch ) — Ach, ešte čo, tetka moja. Stačím sa. A kdeže ste to počuli?

Palčík— No — tu sme počuli. Ani netaj. Otec aj mať nám vravia, že si vari bol na priepačkách.

Ďurko— Tak — bol som.

Palčík— Nuž teda čože si tam? Akože si tam zvŕšil?

Žofa— Čože ti už povedali, meno moje?

Ďurko— Že to všetko na nej stojí. ,,Ak má vôľu, nám je kedykoľvek.“ Lenže ona ...

Ľavko— Nuž, keď ona nemá vôle, nechaj tak.

Palčík— My by sme ti poradili druhú.

Mara— Len ak by sa ti páčilo, Ďurko.

Ďurko— Čiaže by to bola?

Palčík— Nuž Zuzka Kamenských. Akže by si ju chcel. Ak nie, ani slova viac. Ani nepovieme, že sme tu boli.

Mara— My sme sa s otcom aj s materou ...

Palčík— Nechaj, stará, ja dopoviem. Akže by ste sa so Zuzkou pobrali, vzali by sme vás za svojich.

Ľavko— To by ti bolo, syn môj!

Žofa( radostne ) — Meno moje!

Palčík— Časom by sme vám odovzdali majetok...

Ďurko( povzbudený ) — Nuž keď si tak žiadate rozmyslím si to. Čože je mne. Obrátim sa, kde chcem.

Žofa— Meno moje, ujček s tetkou, neboj sa, vám dobre chcú, ako vlastným deťom.