Иван Ефремов - Na hranici Oekumeny

Skoro, priskoro prišli k člnu. Pandion sa vzpriamil a z pŕs sa mu vydral hlboký vzdych. Toľko by mal Tesse povedať v týchto posledných chvíľach, no nenachádzal slov. Hlavou mu vírili myšlienky, útržkovité, nesúvislé.

Odrazu Tessa prudko objala Pandiona okolo krku a akoby sa bála, že ju niekto počuje, chvatne a prerývane zašepkala: — Prisahaj, Pandion, prisahaj na Hyperiona... na strašnú Hekaté [23] Hekaté — helénska bohyňa mesiaca a čarov. … Nie, radšej na tvoju a moju lásku, že nepôjdeš ďalej ako na Krétu, že nepôjdeš až do Egypta… kde padneš do otroctva… navždy mi zmizneš zo života…

Prisahaj, že sa skoro vrátiš… — Tessin šepot pretrhli potlačované vzlyky.

Pandion si privinul dievčinu a prisahal. Pred očami sa mu v tej chvíli mihli diaľky, útesy, háje, domce a zrúcaniny neznámych osád, všetko, čo ho zakrátko oddelí od Tessy na dlhých šesť mesiacov. Šesť mesiacov nebudú o sebe nič vedieť. Pandion cítil, ako Tesse bije srdce, a zatvoril oči.

Čas sa míňal. Otáľať s rozlúčkou bolo na neznesenie.

— Choď už. Pandion, skorej! Bohovia nech ťa ochraňujú… — zašepkala dievčina.

Pandion sa zachvel, pustil Tessu a rýchlo vykročil.

Čln sa poddal mocným rukám, dno zaškrípalo o piesok. Šuhaj vošiel po kolená do vody a obzrel sa. Tessa stála nehybne ako socha. Upierala zrak na mys, za ktorým zmizne o chvíľu Pandionov čln.

V šuhajovej duši sa čosi zlomilo. Postrčil čln z plytčiny, skočil doňho a chytil sa vesiel. Tessa prudko obrátila hlavu a vietor jej rozvial vlasy, rozpustené na znak smútku.

Pod mocnými zábermi vesiel sa čln rýchle vzďaľoval. Pandion nespúšťal oči z nehybnej dievčiny. Vietor jej zakryl tvár čiernymi vlasmi, ktoré sa jej ovinuli okolo šije. Dievčina stála nepohnute, kým sa čln nevzdialil od brehu a nezamieril na juhovýchod.

Tesse sa marilo, že nie čln zabočuje okolo mysu, ale že mys, tmavý a chmúrny, sa pomaly plazí k člnu. A už sa dotkol malej čiernej bodky v trblietavom mori, už bodka za ním zmizla. Viacej Tessa nevnímala — klesla na vlhký piesok.

Čln sa stratil v nespočetných vlnách. Achelojov mys už dávno zmizol z očú a Pandion vesloval zo všetkých síl, akoby sa bál, že žiaľ ho prinúti vrátiť sa. Nemyslel na nič, len vesloval a vesloval.

Slnko prešlo za kormu a pomalé vlny nadobudli farbu tmavého medu.

Pandion zložil veslá na dno, opatrne sa odrazil nohou, aby neprevrátil čln, a skočil do vody. Plával a potískal čln pred sebou. Potom osviežený vyliezol nazad a vzpriamil sa.

Vpredu bolo vidieť ostrý mys a naľavo od neho sa černel podlhovastý ostrovček, ktorý z juhu uzatváral Kalidonský prístav — cieľ šuhajovej plavby. Pandion sa znova oprel do vesiel a ostrovček pomaly rástol a vynáral sa z mora. Čochvíľa sa pred Pandionom objavil rad strojných cyprusov. Šuhaj obozretne viedol čln pomedzi skaliská obrastené klzkými hrdzavými riasami. Cez zelenozlatistú vodu presvitalo piesočnaté dno.

Pandion vystúpil na breh neďaleko starého, machom obrasteného obetišťa, vyhľadal čistinku s mäkkou trávou a dopil vodu, čo si bol zobral na cestu.

Jesť sa mu nechcelo. Do prístavu zvyšovalo mu najviac dvadsať stádií a Pandion chcel prísť k majiteľovi lode oddýchnutý, svieži, a preto si ľahol.

Zrazu pred zatvorenými očami sa mu vynorila včerajšia slávnosť…

Pandion a ostatní mládenci z osady ležali v tráve a čakali, kým devy dotancujú tanec na počesť Afrodity. Tancovali po dve, chrbtom k sebe, vo vzdušných sukniach, v páse nariasených do rôznych rovných stúh. Držali sa za ruky a pozerali na seba — ponad plecia, akoby sa navzájom kochali svojou krásou. V mesačnom svetle sa záhyby bielych sukieň vzdúvali a klesali ako strieborné vlny, ohybné telá tanečníc sa vlnili ako ohybné stvoly podľa taktu nežných a ťahavých, smutných i radostných zvukov flauty.

Po chvíli sa medzi dievčence zamiešali aj chlapci a začali tancovať žeriava. Stávali si na prsty a mávali rukami ako krídlami. Pandion tancoval s Tessou, ktorá z neho nespúšťala oči.

Všetka mlaď z osady správala sa k Pandionovi pozornejšie ako zvyčajne. Iba rozžiarená tvár Eurumachova, ktorý sa bol do Tessy tiež zaľúbil, prezrádzala, ako sa teší tejto rozlúčke. Pandion si všimol, že ostatní menej s ním žartovali, menej sa prekárali, akoby sa medzi nich už teraz položila akási hranica. Jeho priateľom sa v očiach zrkadlila závisť aj ľútosť.

Správali sa k nemu ako k niekomu, kto sa oddelil od ostatných a stojí zoči- voči veľkému nebezpečenstvu.

Mesiac pomaly klesal za stromy. Na lúčinu sa rozprestierala tmavá tôňa.

Tanec sa skončil. Tessa s družkami spievala Pandionovu obľúbenú pieseň o lastovičke a o jari. Napokon sa mládež v pároch pobrala k osade.

Pandion s Tessou kráčali za ostatnými a nárokom spomaľovali kroky. Keď vystúpili na vŕšok za dedinou, Tessa zastala a pritúlila sa k Pandionovi.

— Bojím sa, Pandion, — zašepkala. — Hekaté; bohyňa mesiaca, je taká mocná a ty pôjdeš práve ta, kde ona vládne…

— Nie, Tessa, Hekaté nevládne na Kréte, ale v Kúrii [24] Karia — krajina na západnom pobreží Malej Ázie. , — uspokojoval dievčinu Pandion.

Šuhaj sa prebral zo sna. Treba sa mu najesť a pobrať sa ďalej. Priniesol obetu bohu mora a na brehu mora zmeral svoj tieň [25] Meraním tieňa starí Heléni určovali čas. . Devätnásťstopový tieň mu ukázal, že sa mu prichodí ponáhľať, aby sa do večera dostal na koráb.

Keď šuhaj plával okolo ostrova a zbadal kamenný stĺp — označenie prístavu — začal veslovať rýchlejšie.

Vietor smutno húdol v kríkoch a dvíhal hrubý piesok. Horský chrbát smeroval na východ, ako cesta, ktorú navŕšili dajakí obri. Pod ním sa zelenala široká dolina. Vrchy sa strmo zvažovali k moru. Svahy pokrýval koberec jasne žltých kvetov — akoby sa z belasej hladiny dvíhali obrovské hrudy zlata.

Pandion vykročil rýchlejšie. Dnes ho viac ako inokedy umárala túžba po rodnej Aeneade. Spomínal si, ako ho vystríhali, aby sa nepúšťal ďaleko do hornatých končín Kréty, kde potomkovia starého prímorského národa nevítajú prívetivo prišelcov.

Mladý sochár sa ponáhľal. Za päť mesiacov ponavštevoval rôzne končiny tohto obrovského ostrova. Videl nádherné a podivné diela, ktoré staré národy zanechali v opustených chrámoch a temer prázdnych mestách.

Veľa dní strávil v rumoviskách ohromného Paláca Sekery v meste Knosse. Túlal sa po nespočetných schodištiach, obdivoval obrovské sály s purpurovými stĺpmi, ktoré sa dolu zužovali, rímsy, ozdobené čiernymi a bielymi obdĺžnikmi aj čiernymi a belasými závitnicami, čo pripomínali rad bežiacich vĺn.

Steny boli pomaľované freskami. Pandion s pritajeným dychom hľadel na výjavy z posvätných hier s býkmi, na sprievody žien s nádobami v rukách, na dievčiny tancujúce v ohrade, za ktorou sa zhŕkli mužskí, na neznáme vrtké zvieratá v horách a medzi čudnými rastlinami. Obrysy postáv sa Pandionovi videli neprirodzené, rastliny sa dvíhali na dlhočizných bezlistých steblách. Pochopil, že starí umelci náročky skresľovali prirodzené rozmery v snahe vyjadriť určitú myšlienku, ale šuhajovi, vychovanému na slobode uprostred krásnej, hoc drsnej prírody, bola nezrozumiteľná.

V Knosse, Tilisse, Elire a v tajomných zrúcaninách prastarého prístavu [26] V tzv. „bridlicovom meste“, ktorého starý názov zostal neznámy. domy neboli vystavané z otesaných skál, ale z rovných hladkých platní sivého vrstevnatého kameňa. Pandion videl veľa ženských sôch zo slonoviny, bronzu a fajansy, jemné nádoby, misy a čaše zo zliatiny zlata a striebra.