Иван Ефремов - Na hranici Oekumeny

Ale umenie, ktoré mladý sochár obdivoval, zostávalo mu nezrozumiteľné práve tak ako tajomné nápisy zložené z neznámych znakov v mŕtvom jazyku. Veľké majstrovstvo, ktoré vyžarovalo aj z najmenšieho detailu na každom diele, Pandiona neuspokojovalo: chcel viac — vyjadriť krásu ľudského tela.

Nečakane realisticky zachytené podoby ľudí a zvierat našiel v dielach dovezených z ďalekého Egypta. Ukázali mu ich obyvatelia Eliry a tvrdili, že veľa takýchto vecí sa zachovalo na Kréte v okolí Festu, kde žijú potomkovia prímorského národa. A Pandion, napriek výstrahám, sa ta vybral.

Ešte niekoľko dní — popozerá si všetko, čo sa len dá — a vráti sa domov k Tesse. Hoci túžil podučiť sa od egyptských majstrov, láska k domovu a Tesse bola mocnejšia.

Aké to bude krásne, keď príde, na niektorej z posledných jesenných lodí, opäť sa zadíva milej dievčine do žiarivých očí, uvidí zdržanlivú radosť učiteľa Agenora, čo mu nahrádzal otca aj deda.

Pandion sa zahľadel na nekonečnú morskú šíravu. Tam v diaľke ležia cudzie krajiny, Egypt. Ale jeho vlasť je tam, za hradbou vrchov. Zatiaľ sa od nej vzďaľuje. Ešte si tu vo Feste pozrie staré chrámy, o ktorých toľko počul. Vzdychol si a pridal do kroku. Horský výbežok sa skláňal nadol širokým svahom, pokrytým balvanmi a zelenými kríkmi. Pri úpätí sa črtali rozvaliny obrovského staviska, zrúcané múry, zvyšky klenutia a zachované vráta lemované čierno-bielymi stĺpmi. A všade povrch múrov brázdili čerstvé široké trhliny — stopy po nedávnom zemetrasení.

Mladý sochár chodil obozretne, aby nenarušil ticho medzi rumami.

Odrazu sa ocitol vo veľkej štvorcovej sále so stenami pomaľovanými pestrými freskami, zahľadel sa na hnedé a čierne postavy chlapov s mečmi, lukmi a štítmi, medzi čudnými zvieratami a korábmi. Pandion si spomenul na dedovo rozprávanie a dovtípil sa, že fresky zobrazujú vojenskú výpravu do krajiny čiernych, ktorá vraj leží priam pri hranici Oekumeny.

Dlho hľadel na nástenné maľby, prekvapený svedectvom o ďalekých cestách starovekého národa. Keď sa obrátil naľavo, zbadal mramorovú krychľu, ozdobenú modrými ružicami a sklenými závitmi a pri nej kytice sviežich, nedávno odtrhnutých kvetov.

Ktosi tu bol! V rozvalinách teda žijú ľudia. Zatajil dych a ponáhľal sa k východu, chodbou zarastenou vysokou trávou.

Mohutné červené stĺpy, dva hranaté a dva okrúhle, čneli nad miernym svahom s hustým stromovím. Po úbočí sa hadil chodník.

Šuhaj sa pustil do doliny a natrafil na vydláždenú cestu. Zamieril na východ. Široké platanové listy, takmer nehybné v rozpálenom vzduchu, hádzali na cestu tieň. Šuhaja už dávno smädilo, no z domoviny, chudobnej na vodu, si privykol na smäd. Keď prešiel asi dve stádie, zbadal pod kopcom dlhé nízke stavisko. Miestnosti, ako rad rovnakých debien, boli od cesty otvorené a prázdne. Pandion spoznal, že je to starý dom, kde si mohli pocestní oddýchnuť. Ponáhľal k pestro pomaľovanému hlavnému vchodu s jediným stĺpom. Ustatého a smädného upútal slabý žblnkot. Vošiel do kúpeľa, kde z prameňa, vyloženého veľkými kamennými platňami, vytekala voda veľkou rúrou do širokého lieviku v stene a prelievala sa cez okraje troch bazénov.

Pandion zhodil háby a sandále, poumýval sa v čistej chladnej vode a do vôle sa napil. Potom si ľahol na širokú kamennú lavicu. Žblnkot vody; a šum lístia ho ukolísal.

Nespal dlho. Tieň stĺpa, ktorý pretínal slnkom zaliatu dlážku, bol takmer na tom istom mieste, Pandion vyskočil oddýchnutý a svieži a rýchlo si natiahol jednoduchú odedzu. Zajedol si suchého syra a ešte raz sa napil.

Zamieril k východu, no zápäť zdúpnel: z diaľky sa ozvali hlasy. Vyšiel na cestu a striehol. Spoza hustého porastu donášalo smiech, útržky neznámych slov a úryvkovité zvučanie strún.

Pandion sa potešil, ale aj znepokojil. Svaly sa mu napäli a nevdojak stisol rukoväť otcovského meča. Zašepkal zopár slov modlitby k svojmu patrónovi Hyperionovi a predieral sa húštinou za hlasmi.

V húšťave bolo dusno a prenikavá vôňa sťažovala dýchanie.

Opatrne obchádzal vysoké krovie s dlhými pichliačmi a zakrádal sa pomedzi svetlosivé, hladučké pne figovníkov. Po chvíli mu zastali cestu myrtové stromy. Medzi hustým lístím viseli strapce snehobielych kvetov.

Na okamih sa pred šuhajom vynorila Tessina tvár — v jeho domovine boli myrtové kvety zasvätené dievčenskej mladosti.

Hlasy, teraz zneli celkom blízko, no ľudia pre čosi rozprávali tlmene.

Pandion si ľahol pod nízke konáre a obozretne ich rozhrnul. Naskytol sa mu neobyčajný pohľad. Uprostred čistinky ležal ozrutánsky biely býk s dlhými rohmi. Na lesklej srsti sa mu na bokoch a na papuli černeli malé škvrny. Opodiaľ v tieni sedeli mládenci, devy aj starší. Pred skupinou si zastal urastený chlap s brčkavou bradou a so zlatou obručou na hlave. Na sebe mal krátku halenu, opásanú bronzovým opaskom. Na jeho pokyn oddelila sa od ostatných dievčina, zahalená do ťažkého plášťa. Zodvihla ruky a plášť z nej spadol. Zostala iba v rúške prichytenej bielym opaskom, zdobeným čiernou šnúrou. Ako žúžoľ čierne vlasy mala rozpustené, povyše lakťov sa jej blyšťali úzke náramnice.

Rýchlym, akoby tanečným krokom sa priblížila k býkovi, odrazu znehybnela a z hrdla sa jej vydral výkrik. Zviera otvorilo ospanlivé oči, zablyslo sa mu v nich, býk zohol predné nohy a pomaly dvíhal ťažkú hlavu.

Dievčina sa ako strela hodila vpred a vyskočila na ozrutu. Na mih dievča aj býk zmeraveli. Pandionovi prebehli po chrbte zimomriavky.

Býk sa vzoprel na predné nohy. Na bielej koži zvieraťa sa jasne črtalo počerné dievčenské telo. Jednou rukou sa ho chytila za rohy a druhou objala mocnú šiju. Pandiona ohromil kontrast medzi ohromnými zvieracími tvarmi a strojným ľudským telom.

Býk duto zaryčal a vyskočil. Dievčina sa oň vzoprela rukami, vyšvihla sa a preletela pomedzi dlhé rožiská. Skočila na nohy tri metre od zvieracej papule, zatlieskala a znova prenikavo vykríkla. Býk sklonil hlavu a zúrivo sa vyrútil dopredu. Pandion zdúpnel: zdalo sa, že krásne a odvážne dievča neminie smrť. Pozabudol na opatrnosť, vytasil meč a chcel vybehnúť na čistinku. No dievčina znova bleskove vyskočila na býka, mihla sa medzi smrtivými rohmi a už mu sedela na chrbte. Zviera sa rozbehlo po lúčke a rozrývalo kopytami pôdu. Mladá odvážnica pevne sedela na besniacom býkovi a kolenami mu zvierala boky. Zviera sa hnalo ku skupine ľudí, ktorí ho pozdravovali veselým krikom. Zvučný úder do dlaní — a dievčina sa prekotúľala dozadu a zoskočila za zviera. Vzrušene dýchajúc pridružila sa k divákom.

Býk dobehol na kraj čistiny, zvrtol sa a rútil sa na ľudí. Do cesty sa mu hneď postavili piati — traja chlapi a dve dievčatá a hra pokračovala. Býk s chrčaním sa vrhal na mladých ľudí, ktorí ho vábili krikom a tlieskaním, preskakovali ho, vyskakovali mu na chrbát, pritískali sa mu k boku, šikovne uhýbajúc strašným rohom. Jednej dievčine sa podarilo sadnúť mu rovno na šiju. Býk vypučil oči, sklonil spenenú papuľu až k zemi a usiloval sa striasť nebojácnu jazdkyňu. No dievčina včas zoskočila.

Chlapci a dievčatá si stali do radu a keď zviera letelo proti nim, jeden po druhom ho preskakovali, Hra trvala dlho. Býk bol veľmi nebezpečný, no postavy sa odvážne mihali ponadeň. Napokon rev zvieraťa prešiel do chripotu a po chvíli — býk zastal. Diváci vykríkli. No na pokyn mužského so zlatou obručou už nechali zviera na pokoji. Kým sa Pandion spamätal, všetci zmizli v poraste. Na lúke zostal zmordovaný býk a len jeho chripľavý dych a udupaná tráva svedčili o tom, čo sa tu odohrávalo.