Иван Ефремов - Na hranici Oekumeny

Vzrušený Pandion iba teraz pochopil, že sa mu pošťastilo uvidieť prastarú hru s býkom. Pred stáročiami bola rozšírená na Kréte, v Mykénach a v iných starých gréckych mestách.

Vrtký a bystrý človek premohol v nekrvavom boji býka — posvätné zviera, zosobnenie vojenskej moci a veľkej hrozivej sily. Proti bleskovej rýchlosti zvieraťa sa postavila ešte väčšia rýchlosť. Človeka zachraňovali presné pohyby. Pandion si od mala pestoval silu a vrtkosť, a preto si vedel predstaviť fyzickú zdatnosť, akú treba na takú nebezpečnú zábavu.

Pandion nesledoval účastníkov hry, ale vrátil sa na cestu. Usúdil, že je lepšie hľadať pohostinnosť u ľudí vtedy, keď sú doma.

Po niekoľkých stádiách sa cesta prudko obracala na juh, k moru. Keď šuhaj prišiel na zákrutu, jeho tieň sa už poriadne predĺžil. V kriakoch pri hradskej čosi zaprašťalo. Pandion načúval. Akýsi vták hlučne vzlietol a skryl sa medzi krovím. Uspokojený Pandion sa pohol ďalej. V diaľke nežne, vábivo hrkútal divý holub a druhé dva mu odpovedali. Vo chvíli, keď Helén vychádzal na zákrutu, hrkútanie zaznelo celkom blízko. Šuhaj zastal, aby si vtáka obzrel. Zrazu za nim zašumeli krídla — nad hlavou mu vzlietli dve krakle. Pandion sa obrátil a zočil troch chlapov s hrubými palicami v rukách.

Neznámi sa s ohlušujúcim krikom vrhli naň, Pandion v mihu vytasil meč, no ovalili ho po hlava, takže sa mu zatmelo v očiach a zatackal sa.

Z kríkov vyskočili ešte štyria a vyrazili mu meč, ale on sa nevzdával. Padol na kolená, prehodil cez seba toho, čo mu skočil na chrbát, druhého zrazil päsťou, tretí, ktorého kopol, so zastenaním odletel.

Útočníci podľa všetkého nemienili prišelca zabiť. Odhodili palice a posmeľujúc sa vojenskými pokrikmi, hodili sa naň znova. Pandion pod ťarchou piatich tiel padol dolu tvárou. Prach sa mu natisol do nosa a do úst a zaslepil mu oči. Pandion dychčiac námahou sa dvíhal a snažil sa striasť nepriateľov. Útočníci sa prekvapili nad jeho silou a húževnatosťou a už nekričali — na pustej ceste bolo počuť iba hluk bitky, stenanie a dychčanie zápasiacich.

Niekoľkokrát Pandion striasol zo seba protivníkov, no chlapi naň skočili znova. Zrazu im prišla posila — ďalší štyria. Sputnali šuhajovi ruky a nohy pevnými remencami. Polomŕtvy od únavy a zúfalstva zavrel oči.

Premožitelia sa hlasno rozprávali neznámou rečou. Posunkami mu rozkázali, aby šiel s nimi. Vedel, že by, darmo odporoval a rozhodol sa šetriť sily na príhodnú chvíľu. Keď mu rozviazali nohy, obkolesený nepriateľmi tackavo vykročil. Zanedlho uvidel niekoľko stavísk z neotesaného kameňa.

Zaviedli ho k malému domcu. Dvere sa so škripotom otvorili — dnu bola vyhňa, nákova, okolo nej nástroje a kôpka uhlia. Územčistý starec s neprívetivou tvárou a dlhými rukami prikázal jednomu z chlapov rozdúchať oheň, sňal z klinca obruč a pristúpil k zajatcovi. Hrubo mu strčil obruč pod bradu a zmeral mu hrdlo. Čosi si hundrúc vošiel dnu, s rinčaním vytiahol kovovú reťaz, posledný článok vopchal do ohňa a začal na nákove ohýbať obruč.

Len teraz šuhaj pochopil celú ťarchu nešťastia. Pred očami sa mu mihli drahé tváre. Tam, na rodných brehoch ho čaká Tessa a verí, že sa vráti. Ale tu mu teraz navlečú bronzový obojok otroka a prikujú ho k pevnej reťazi.

A nikde nieto nádeje, že by sa skoro vyslobodil.

— Ó, Hyperion, môj pradedo, Afrodita, zošlite na mňa smrť, alebo ma vysloboďte! — zašepkal šuhaj.

Kováč pokojne pokračoval v práci. Ešte raz vyskúšal obojok, rozklepal konce, prerazil dierky. Zvyšovalo už len prikuť reťaz. Starec čosi zašomral, ‚Pandiona schytili a posunkami mu prikázali ľahnúť si k nákove na zem. Šuhaj pozbieral všetky sily a naposledy sa pokúsil oslobodiť. Spod remencov nad lakťami vytryskla mu krv, ale on zabudol na bolesť, keď pocítil, že remence povolili, Hlavou buchol najbližšiemu do čeľuste, ovalil ďalších dvoch a vyrútil sa na cestu. Nepriatelia sa pustili za ním so zlostným krikom. Na huriavk vybehli chlapi ozbrojení kopijami, mečmi, nožmi; prenasledovateľov neustále pribúdalo.

Pandion zbehol z cesty a preskakujúc kríky trielil k moru.

Prenasledovatelia s revom za ním.

Zrazu šuhaj zastal — hlboko pod múrom strmých skalísk sa ligotalo more. Zo desať stádií od brehu pomaly plával červený koráb. A Pandion pobehúval po okraji úšustu a hľadal cestu nadol. Ale všade sa zvažovali len strmé skaly. Nebolo východiska — z troch strán sa už blížili nepriatelia.

Pandion stál na skalnatom výbežku, ktorý visel zo strminy. O voľačo nižšie vyčnieval druhý výstupok a na ňom rástla nízka borovica. Šuhaj sa obzrel na prenasledovateľov a podíval sa dolu. „Tu smrť, tam otroctvo,“ blyslo mu hlavou. „Tessa, odpusť!“ Preletel borovicou, lámajúc konáre a rozdierajúc si telo, a spadol na mäkkú sutinu. Stade sa zošuchol ešte o dvadsať lakťov nižšie a zachytil sa na skalnatom výčnelku, vlhkom od morskej peny. Dokaličený dvihol sa na kolená. Zhora sa ho nepriatelia usilovali zasiahnuť skalami a kopijami, pod nohami mu čľapotalo more.

Koráb sa priblížil, akoby mornárov zaujímalo, čo sa robí na brehu.

Pandionovi hučalo v hlave, celé telo ho bolelo, zrak mu zastreli slzy.

Nejasne si uvedomoval, že zahynie, ak si prenasledovatelia donesú luky.

More ho vábilo, neďaleký koráb sa mu zdal bohmi zoslanou spásou. Ani mu na um nezišlo, že to môže byť cudzia alebo nepriateľská loď — veril, že rodné more ho nesklame. Zviechal sa a keď sa presvedčil, že vládze hýbať rukami, skočil do mora a plával ku korábu. Vlny, sa mu prevaľovali cez hlavu, doráňané telo nepočúvalo vôľu.

Loď sa blížila, zaznieval z nej posmeľujúci krik. Už bolo počuť škrípať veslá, koráb sa vynoril Pandionovi nad hlavou. Chopili sa ho mocné ruky a vytiahli ho na palubu. Helén sa vystrel na teplé dosky. Keď mu dali vody — dlho a dychtivo pil. Uvedomil si ešte, že ho poprikrývali, a potom hlboko zaspal.

Krétske vrchy sa strácali na horizonte. Pandion sa zamrvil, zastenal a zobudil sa. Bol na korábe, čo sa vôbec neponášal na lode jeho vlasti — nízke plavidlá s bokmi chránenými prúteným pletivom a s veslami trčiacimi z podpalubia. Veslári sedeli pod palubnými doskami po oboch stranách priezorov, rozširujúcich sa do podpalubia. Plachta na hlavnom stožiari bola vyššia a užšia ako na helénskych lodiach.

Hŕby koží na palube vydávali ťažký zápach. Pandion ležal na úzkom trojhrannom priestore pri ostrej čeleni. Podišiel k nemu bradatý chlap so zahnutým nosom, v hrubom vlnenom odeve, podal mu čašu teplej vody pomiešanej s vínom a prihovoril sa mu neznámou rečou s ostrým kovovým prízvukom. Mladý Helén pokrútil hlavou. Mornár sa mu dotkol pleca a veliteľsky ukázal na kormu. Pandion si opásal okolo bedier krvou nasiaknuté handry a vykročil.

Na korme sedel vychudnutý mužský. V úsmeve roztiahol ústa olemované tvrdou, dopredu trčiacou bradou. Jeho suchá tvár ošľahaná vetrami prezrádzala krutosť.

Pandion sa dovtípil, že sa dostal na fenickú kupeckú loď a že pred ním sedí veliteľ či majiteľ korábu.

Prvým dvom otázkam, ktoré mu veliteľ položil, Pandion nerozumel.

Vtedy kupec prehovoril lámaným ionským nárečím, pomiešanými s karijskými a etruskými slovami. Vypytoval sa Pandiona, čo sa mu prihodilo a skade pochádza. Priblížil k nemu tvár, upreto sa naň zahľadel jastrabími očami a riekol: — Videl som ťa, ako si utiekol, bol to odvážny výkon hoden hrdinu. A ja potrebujem smelých, mocných chlapov — v týchto vodách je veľa morských lúpežníkov, čo prepadávajú našich kupcov. Ak mi budeš verne slúžiť, bude sa ti ľahko žiť a ja sa ti odmením.