Иван Ефремов - Na hranici Oekumeny

Možno by som… — šuhaji zmĺkol a zapýril sa, no priamy, smelý pohľad ďalej upieral na Agenora.

— Vstaň, Pandion! Dávno som to čakal. Nie si už chlapec, nemôžem ťa zdržiavať, keby som ako chcel. Choď, kam zatúžiš, no vravím ti ako svojmu synovi, ako svojmu žiakovi, ba ako rovný rovnému, že tvoje želanie je nebezpečné. Hrozia ti strašné útrapy.

— Ničoho sa nebojím, otec! — Pandion pohodil hlavou.

— Zmýlil som sa: ty si ešte stále chlapec, — pokojne ho zavrátil Agenor. — Vypočuj ma do konca, ak ma naozaj ľúbiš.

A Agenor rozprával, že vo východných mestách panujú ešte dávne obyčaje. Ženy, tak ako pred tisíc rokmi na Kréte, nosia dlhé drsné sukne, neobyčajne pestro zafarbené a hruď majú obnaženú, zahaľujú si iba plecia a chrbát. Muži chodia v krátkych košeliach bez rukávov, majú dlhé vlasy a ozbrojení sú malými, no ťažkými bronzovými mečmi. Mesto Tírynthos obkolesuje dlžizný múr, päťdesiat lakťov [17] Lakeť (asi 0,5 m) — v staroveku hlavná dĺžková miera. vysoký. Vystavali ho z obrovských skál ozdobených zlatými a bronzovými kvetmi, ktoré na slnci zďaleka blčia ako ohne.

Mykény sú ešte veľkolepejšie. Rozkladajú sa na vysokom kopci, brány z ohromitánskych kvádrov zatvárajú medenými mrežami. Z roviny, ktorá sa rozprestiera okolo kopca, zďaleka vidno veličizné stavby.

Hoci nástenné maľby v mykénskych, tyrintských a orchomenských palácoch sú ešte stále svieže a jasné, hoc po cestách dláždených bielymi kameňmi ešte ako kedysi prehrkocú kedy-tedy záprahy bohatých zemepánov, cesty, dvory opustených domov, ba aj steny mocných múrov zarastajú trávou zabudnutia.

Dávno sa minuli časy bohatstva, časy ďalekých plavieb do rozprávkového Aigypta [18] Aigyptos — grécky názov starovekého Egypta. Vznikol prekrútením egyptského pomenovania Hef-Ka-Ptah (Palác ducha Ptaha) — druhého názvu mesta Bielych múrov — Memfisu. . Dnes okolo týchto miest ležia mocné fratrie s množstvom vojakov. Ich velitelia si naširoko-ďaleko všetko podrobili, mestá pripojili k svojim temenom [19] Temen — majetok vyššieho vojenského veliteľa. , podmanili si slabšie rody a vyhlásili sa za vládcov krajiny aj ľudí.

Tu, v Aeneade, nieto takých mocných vodcov, tak ako nieto miest a nádherných chrámov. Zato tam je viac otrokov, úbohých zotročených mužov a žien. Sú medzi nimi nielen zajatci dovlečení z cudzích krajín, ale aj ich krajania, pochodiaci z chudobných rodov.

A čo povedať o cudzincoch na cestách? Ak za nimi nestojí mocná fratria alebo rod, s ktorým je nebezpečné sa znepriateliť, ak pocestného nesprevádza ozbrojená družina, vtedy sú preň iba dve cesty — smrť, alebo otroctvo.

— Pamätaj si, Pandion, — sochár chytil šuhajovi obe ruky, — žijeme v krutých a nebezpečných časoch. Rody a fratrie na seba nevrazia, spoločné zákony nejestvujú, každému pútnikovi nad hlavou visí hrozba otroctva.

Pamätaj si, ak nás opustíš, zostaneš v cudzine bez blízkych, bez zákonov, každý ťa môže ponížiť, ba aj zabiť a nemusí sa báť pokuty a pomsty [20] Príbuzní zavraždeného prenasledovali vraha krvnou pomstou, no vrah sa mohol vyplatiť dohovorenou pokutou. . Si sám a chudobný, ani ja ti nemôžem ničím prispieť — teda nepozháňaš si ani neveľký sprievod. A sám čoskoro zahynieš, ak ťa bohovia neurobia neviditeľným. Tak vidíš, Pandion, i keď sa ti zdá také jednoduché preplávať tisíc stádií od nášho Achelojovho mysu do Korintu, odkiaľ je pol dňa cesty do Mykén, deň do Tírynthu a tri dni do Orchomenu — pre teba je to to isté, ako keby si sa vypravil za hranice Oekumeny. Mne i mojej žene si ako syn, no nehovorím o nás. Predstav si Tessino utrpenie, keby si niekde v cudzine biedil v otroctve!

Pandion sa začervenal, ale neodvetil.

Agenor cítil, že šuhaja nepresvedčí, že jeho žiak váha medzi dvoma mocnými túžbami — jednou, čo ho pútala k domovu, a druhou, ktorá ho vábila do diaľok, lež aj do nebezpečenstiev.

Ani Tessa nevedela, čo by bolo lepšie, a raz sa stavala proti jeho odchodu, inokedy veľkoryso nabádala Pandiona, aby sa vybral na cestu.

Prešlo niekoľko mesiacov a keď jarné vetry priniesli spoza prielivu [21] Korintský. od Peloponézu vôňu zakvitnutých hôr, Pandion sa rozhodol. Pol roka, ktorý chcel prežiť v ďalekých a neznámych končinách, sa mu videlo večnosťou.

Chvíľami ho zhrýzal pocit, že sa už azda nikdy nevráti…

Pandion sa najprv vybral na Krétu — do sídla potomkov prímorského národa, do kolísky starovekej kultúry — tak ako mu boli Agenor a iní múdri mužovia radili. Ostrov ležal na križovatke námorných ciest a obývali ho rôzne kmene. Jeho brehy sa hmýrili cudzincami — kupcami, námorníkmi, robotníkmi. Pestré krétske obyvateľstvo sa zaoberalo obchodom, žilo pokojnejšie ako Helada a k cudzincom sa správalo priateľsky. Iba v strede ostrova, za hradbou hôr ešte bývali potomkovia starých plemien a tí prišelcov neradi videli.

Pandion sa mal preplaviť cez Kalidonský záliv k ostrému mysu oproti dolnej Achaji a tam sa ponúkne za veslára na dajakú loď, čo mieri na Krétu s nákladom vlny.

V deň splnu sa mládež zišla do posvätného hája na tanec.

Pandion zadumane sedel na malom dvore pri Agenorovom dome, zdrvený smútkom. Zajtra ho čaká rozlúčka s milou, neistá budúcnosť, samota…

V tmavom a tichom dome Tessa šelestila šatom, potom sa objavila v čiernom otvore dverí a naprávala si na pleci záhyby na prehoze. Čierne vlasy si bola skrútila na zátylku do ťažkého uzla, ktorý na temene lemovali tri stuhy. Zavolala na Pandiona a on hneď vyskočil a ponáhľal sa jej v ústrety.

— Dnes si sa učesala ako attická deva. Pristane ti to, — zvolal.

Tessa sa smutne usmiala.

— Vari si nepôjdeš naposledy zatancovať, Pandion? — spýtala sa.

— A ty by si chcela ísť?

— Áno, budem tancovať pre Afroditu. Aj žeriava zatancujem.

— Žeriava? To je attický tanec, preto si sa tak učesala! U nás ho tuším ešte netancovali.

— Ale dnes ho budú tancovať všetci — pre teba, Pandion!

— Prečo pre mňa? — čudoval sa šuhaj.

— Či si zabudol? Žeriava v Attike tancujú na pamäť, — Tessin hlas sa zachvel, — šťastného Theseovho [22] Theseus — hrdina helénskych mýtov. Odišiel na Krétu a tam v podzemnom labyrinte zvíťazil nad netvorom Minotaurom. Netvorovi každý rok obetovali najkrajšie devy a mládencov, Theseus oslobodil rodnú Attiku od krvavej dane krétskemu vládcovi. návratu z Kréty a na počesť jeho víťazstva… Poďme, milý, — Tessa k nemu vystrela ruky a obaja pritúlení vkročili pod stromy na konci dediny.

… More hučalo v ústrety a vábivo otváralo nekonečné šíravy.

V raňajších slnečných lúčoch sa morské diaľky klenuli ako obrovský svet.

Pomalé vlny zružovené od zôr niesli zďaleka, azda až od brehov rozprávkového Egypta, zlatistú penu. Slnečné lúče tancovali drobnými skokmi na večné pohyblivej vode a pretínali vzduch jemným trasľavým svitom.

Chodník, z ktorého bolo vidieť osadu a Agenorov dom, skade sa ešte pred chvíľou niesli posledné pozdravy, zmizol za vŕškom.

Pobrežná rovinka bola pustá. Pandion zostal s Tessou sám pred morom a nebom. Vpredu na piesku sa černel malý čln, na ktorom Pandion popláva okolo mysu pri ústí Acheloja a prepláva cez Kalidonský záliv.

Dievčina a šuhaj kráčali mlčky. Tessa upreto hľadela na Pandiona, a ani Pandion nespúšťal z nej zraky.