Иван Ефремов: Na hranici Oekumeny

Šuhaj s pôžitkom rozlomil biely osúch a ponoril ho do hlinenej nádoby s medom. Jedol a nespúšťal oči z deda, ktorý mlčky a nežne hľadel na vnuka. Obidvaja — šuhaj i starec — mali podivne rovnaké oči: žiarivé, zlatisté ako zhustený svit slnečných lúčov. Ľudové porekadlo vraví, že ľudia s takýmito očami pochádzajú z pozemských obľúbencov samého „syna výšok“ Hyperiona [6] Hyperion, neskoršie Phoebos, starogrécky boh slnka. , boha slnka.

— Dnes, keď si odišiel, rozmýšľal som o tebe, — prevravel šuhaj. — Prečo iní aidovia [7] Aidovia — ľudoví pevci v dávnej Helade. Neskoršie ich volali rapsódmi. bývajú v pekných domoch, najedia sa dosýta a nestarajú sa o nič iné, iba o svoje piesne? A ty, deduško, tak veľa vieš, tak umne skladáš piesne a musíš pracovať na mori. Čln ti je už ťažký, otrokov nemáme, ja som ti jediným pomocníkom.

Starec sa usmial a položil žilnatú ruku Pandionovi na kučeravú hlavu.

— Aj o tom sa zajtra pozhovárame. Teraz ti poviem iba toľko, že o bohoch a ľuďoch možno skladať všakové piesne. A ak si čestný sám pred sebou a máš otvorené oči, tvoje piesne nebudú lahodiť mocným pánom a vojenským hodnostárom. A nebudú ťa zahŕňať darmi, nebudeš mať otrokov, ani slávu, nebudú ťa pozývať do veľkých domov a tvoje piesne ti neprinesú blahobyt… No — je čas spať, — skončil starký. — Veľký voz sa už skláňa na druhú polovicu neba. Jeho čierne kone rýchlo cválajú a človek si potrebuje oddýchnuť, aby bol mocný. Poďme! — A starec vykročil k úzkemu vchodu do chudobnej chatrče.

Starec zobudil Pandiona skoro ráno.

Blížilo sa studené jesenné obdobie: nebo zatiahli mraky, bodavý vietor šelestil suchou šachorinou, platan uzimene ševelil vykrojenými listami.

Pod prísnym a náročným dohľadom dedovým, začal šuhaj cvičiť.

A cvičieval od detských rokov, deň čo deň pri východe a pri západe slnka.

No dnes dedo vyberal tie najťažšie cvičenia a pridával čoraz novšie a novšie.

Pandion vrhal ťažký oštep, hádzal kamene, skákal cez prekážky s vrecom piesku na pleciach. Naostatok mu dedo priviazal k ľavej ruke ťažké kusisko orechového dreva, do pravej ruky mu dal hrčovitú palicu a na hlavu mu položil črepinu z kamennej nádoby. Pandion zadŕžajúc smiech, aby nestratil dych, sa na dedov pokyn rozbehol na sever, ta, kde sa chodník dvíhal na strmý skalnatý zráz. Šuhaj prefrčal po chodníku ako vietor, vyštveral sa na strminu, zostúpil a ešte rýchlejšie uháňal nazad.

Starec čakal vnuka pri dome, zložil mu bremä a priblížil sa lícom k jeho tvári, aby podľa jeho dychu poznal, aký je vyčerpaný.

— To by som ešte veľa ráz bez oddychu prebehol, — povedal šuhaj po chvíľke.

— Tak ako vravíš, — odvetil starec a hrdo sa vypäl. — Môžeš byť vojakom, ktorý vie neúnavne bojovať a nosiť ťažkú medenú zbroj. Môj syn, tvoj otec, ti dal zdravie a silu, ja som ich v tebe upevnil a naučil ťa vytrvalosti a odvahe. — Starec prebehol očami šuhajovu postavu, pochvalne pozrel na široký, klenutý hrudník, na mocné svaly pod hladkou pokožkou bez jedinej škvrnky a pokračoval: — Nemáš príbuzných iba mňa, nevládneho starca, nemáš imanie ani sluhov a celá naša fratria [8] Fratria — zväzok niekoľkých rodov. Za rodového spoločenského zriadenia, z fratrií sa skladal kmeň. — to sú tri malé osady na skalnatom brehu… Svet je veľký a na osamelého človeka striehne veľa nebezpečenstva. Ale najhoršie je stratiť slobodu, padnúť do otroctva. Preto som vynaložil toľké úsilie, aby som z teba vychoval vojaka, odvážneho a hotového do akéhokoľvek boja. Teraz si slobodný a môžeš slúžiť svojmu ľudu. Poď, prinesieme obeť Hyperionovi, nášmu ochrancovi, na počesť tvojej dospelosti.

Dedo a vnuk zamierili pozdĺž bujného porastu ostrice a šašiny ta, kde do mora zabiehala dlhá, úzka kosa.

Na konci mysu rástli dva veľké, naširoko rozkonárené duby. Medzi nimi bolo obetište z hrubých vápencových dosák a za ním sa týčil očernetý drevený stĺp, otesaný do ľudskej podoby. Bol to starý chrám zasvätený tunajšiemu bohu — rieke Ahelu, ktorá sa tu vlievala do mora.

Ústie rieky sa strácalo v zelenom poraste, hmýriacom sa vtákmi, ktoré sem prilietali zo severu.

Zo zahmleného mora sa hnali vlny, a s pleskotom Odierali na ostrý koniec mysu. Hukot vĺn, prenikavý krik vtákov, hvižďanie vetra v šašine, šum v korunách dubov — všetko splývalo v burácajúcu melódiu.

Starec nakládol oheň na hrubom obetišti a do plameňov hodil kúsok mäsa a osúcha. Keď obrad skončil, zaviedol Pandiona k veľkej skale. Kázal mu, aby ju odvalil a vopchal ruku do hlbokej štrbiny. Zacvendžal kov — Pandion vytiahol medený meč, pokrytý zelenou patinou, prilbu a široký pás z medených doštičiek, ktorý slúžil ako brnenie pre spodnú časť tela.

— To je zbroj tvojho nebohého otca, — ticho povedal ded. — Štít a luk si musíš zadovážiť sám.

Vzrušený šuhaj sa sklonil a opatrne stieral z kovu zelené škvrny.

Starec si sadol na kameň, oprel sa chrbtom o skalisko a mlčky pozoroval vnuka, snažiac sa utajiť dojatie. Pandion položil zbroj, hodil sa k dedovi a prudko ho objal. Starec oblapil šuhaja a pod rukou zacítil jeho mohutné svaly. Zamarilo sa mu, že v tomto mladom tele, stvorenom zdolávať prekážky, akoby sa znovu narodil aj on, aj jeho dávno mŕtvy syn.

Obrátil k sebe vnukovu tvár a dlho mu pozeral do zlatistých očí.

— Treba sa ti rozhodnúť, Pandion: alebo sa vyberieš k veliteľovi našej fratrie a staneš sa vojakom, alebo zostaneš Agenorovým pomocníkom.

— Zostanem u Agenora, — odvetil Pandion bez rozmýšľania. — Keby som išiel do osady k veliteľovi, musel by som tam aj bývať a ty by si osamel.

A ja nechcem odísť od teba, chcem ti pomáhať.

— Teraz, sa už tak či tak rozlúčime, — namáhavo, no rozhodne riekol starec.

Šuhaj prekvapene zaspätkoval, no starcova ruka ho zadržala.

— Splnil som, čo som sľúbil svojmu synovi, tvojmu otcovi, Pandion, — pokračoval starec. — Teraz vstupuješ do života. Vykroč na cestu slobodný, nezaťažený starosťou o bezvládneho starca. Odídem z našej Aeneady do úrodnej Elidy [9] Elis — oblasť v severozápadnej časti Peloponézskeho polostrova. , kde žijú moje dcéry so svojimi mužmi. Keď sa staneš slávnym majstrom, vyhľadáš ma.

Na šuhajove zápalisté protesty starec iba vrtel hlavou. Pandion mu dohováral, modlikal, hneval sa, kým nepochopil, že dedovo rozhodnutie je nezlomné, že zrelo v ňom po mnohé roky a upevnila ho životná skúsenosť.

Žiaľ ťažil Pandiona ako kameň. Celý deň sa od deda ani nepohol, pomáhal mu vychystať sa na cestu.

Navečer usadili sa pri prevrátenom člne, ktorý boli poupchávali kúdeľou, a dedo vytiahol lýru. Po brehu sa rozľahol ako za mladi mocný hlas starého deda a zanikol v diaľke. Na Pandionovu prosbu starec spieval o tom, ako vznikol ich národ, o susedných zemiach a krajinách. Šuhaj si uvedomil, že počúva deda posledný raz, dychtivo vnímal každé slovo a usiloval si zapamätať piesne, od detstva nerozlučne späté s dedovou tvárou.

Starý ded spieval o drsnej kráse svojej vlasti, kde sama príroda je pozemským vtelením bohov, o veľkosti ľudí, ktorí ľúbia život a víťazia nad prírodou, neukrývajú sa pred ňou do chrámov, neodvracajú sa od skutočnosti.

A šuhajovi vzrušene bilo srdce pred cestou do neznámych diaľok, kde za každou zákrutou čaká niečo nové, neočakávané.

Ráno akoby sa bolo vrátilo horúce leto. Čistý blankyt oblohy dýchal páľavou, nehybný vzduch znel cvrlikaním cikád a slnko sa oslepivo odrážalo od bielych skalísk. More spriezračnelo a lenivo sa kolísalo pri brehoch.