Иван Ефремов - Na hranici Oekumeny

Sochár so zovretými perami porovnával Tessu so sochou a zúfalo sa snažil nájsť chybu. Chyby tu nebolo — nedalo sa to nazvať chybou; jednoducho nevedel zvýrazniť život, zachytiť menlivý pohyb telesných tvarov. Nazdával sa, že sila jeho ľúbosti, jeho nadšenie nad Tessinou krásou ho povznesú, že mu pomôžu zavŕšiť veľké umelecké víťazstvo — nevídanú sochu… To si myslel včera, i pred polhodinou. A zatiaľ?…

Nevládze… nevie… Ani pre Tessu, ktorú tak ľúbi. Čo robiť? Celý svet mu stemnel, nástroje mu padali na zem, krv mu udrela do tváre. V zúfalstve sa hodil k Tesse a padol pred ňou na kolená. Dievčina, zmätená, nechápajúca, položila dlaň Pandionovi na rozpálenú tvár. Zrazu ženským inštinktom pochopila, čo sa deje v umelcovej duši. S materinskou nehou sa sklonila k nemu, pritískala si jeho hlavu, tešila ho láskavými slovami a štíhlymi prstami mu hladkala krátke kučeravé vlasy. Šuhajovo zúfalstvo sa utíšilo.

V diaľke sa ozvali hlasy. Pandion sa poobzeral. Jeho vzrušenie sa rozplynulo a s ním aj veľké nádeje. Zdalo sa mu, že sa mu mladícky sen nikdy neuskutoční. Podišiel ku soche a v zadumaní zastal. Malá Tessina rúčka sa dotkla jeho lakťa.

— Neopováž sa, nerozumné chlapčisko! — zašepkala dievčina.

— Nemôžem, neviem, Tessa, — prisvedčil Pandion, neodtŕhajúc pohľad zo sochy. — Keby táto… — šuhaj sa zháčil, — keby som ju nebol robil podľa teba, hneď by som ju zničil. Je nepekná, hrubá, nikdy nesmie pripomínať tvoj zjav, — a jemne potisol sochu do jaskyne a starostlivo zakryl štrbinu úlomkami skál a čečinou…

Potom sa mladí ľudia vybrali za hlasom morského príboja. Dlho kráčali mlčky. Pandion sa ozval prvý — chcel sa zdôveriť milej so svojím žiaľom a sklamaním. Tessa ho ubezpečovala, že verí v neho, v jeho schopnosti, lež šuhaj sa nedal presvedčiť. Iba dnes pochopil, že má ďaleko k naozajstnému majstrovstvu, že cesta k pravému umeniu vedie cez dlhé roky tvrdej práce.

— Nie, Tessa, neviem zachytiť tvoju podobu! — namietal vášnivo. — Som chudobný tu i tu, — dotkol sa rukou očí a hrude, — nedokážem vyjadriť tvoju krásu.

— A či nie je tvoja, Pandion? — dievčina ho prudko objala okolo hrdla.

— Viem, Tessa, ale ako niekedy pre ňu trpím. Nikdy sa v nej neprestanem kochať a pritom, neviem ju vyjadriť. A ja ťa musím vteliť do hliny, dreva, do kameňa. Musím pochopiť, prečo tak ťažko zvýrazniť krásu, lebo ak si to neujasním, ako vdýchnem svojim dielam život?

Tessa pozorne načúvala. Cítila, že sa pred ňou otvára Pandionova duša, a trpko si uvedomovala svoju bezmocnosť. Zrazu sa Pandion usmial a kým sa spamätala, vydvihli ju dohora mocné ruky. A už s ňou šuhaj uháňal k moru, položil ju na vlhký piesok a sám sa skryl za briežkom. O chvíľu Tessa zbadala jeho hlavu na hrebeni blížiacej sa vlny. Pandion sa zakrátko vrátil. Po nedávnom smútku nebolo ani stopy a to, čo sa odohralo v háji, Tesse sa už nevidelo také vážne. Ticho sa zasmiala, keď si spomenula na svoju úbohú hlinenú podobu a na strápenú tvár jej tvorcu.

Aj Pandion sa vysmieval sám sebe a ako chlapčisko vystatoval sa pred Tessou silou a vrtkosťou. Pomaly, s častými zastávkami prišli až domov.

A iba na dne duše sa dievčine zahniezdil nepokoj…

Agenor zavolal Pandiona a vysvetľoval mu: — Syn môj, náš národ je ešte mladý a chudobný. Potrebuje žiť veky v blahobyte, aby sa stá ľudí mohli oddať umeniu, aby sa stovky ľudí mohli venovať štúdiu krásy človeka a sveta. Nie je to dávno, čo sme spodobovali svojich bohov len otesanými kamennými či drevenými stĺpmi… Ty, sa už usiluješ pochopiť zákony krásy, a ja predpovedám, že náš národ sa dostane pri zobrazovaní krásna ďalej a vyššie ako ostatné, hoci teraz sú vo vyspelých a bohatých krajinách majstri oveľa šikovnejší ako my.

Umelec vstal a pritiahol z kúta veľkú žltú drevenú truhlicu, vybral z nej čosi zakrútené do červenej látky. Odmotal látku a opatrne postavil pred Pandiona neveľkú sošku zo slonoviny a zlata. Slonovina rokmi zružovela a do lešteného povrchu vryl čas drobučké čierne trhlinky. Soška predstavovala ženu s dvoma zvíjajúcimi sa hadmi vo vystretých rukách.

Široký pás obopínal jej štíhly driek a pridržiaval dlhú riasenú sukňu.

Chrbát, plecia i boky prikrýval ľahký závoj, ňadrá mala obnažené. Ťažké vlnisté vlasy tvorili uzol nie na zátylku, ako nosia Helénky, ale na temene.

Odtiaľ splývali husté pradená na šiju a chrbát.

Pandion ešte nevidel nič podobného, no cítil, že sošku urobil veľký majster. Na soške udivovala nezvyčajne ľahostajná tvár — plochá, široká, s výraznými lícnymi kosťami, s hrubými perami. Rovné široké obrvy zdôrazňovali na ženinej tvári výraz ľahostajnosti, no hruď sa vysoko vzdúvala sťa pri nedočkavom vzdychu.

Šuhaj stál zmeravený. Keby aj on dosiahol také umenie ako neznámy majster! Keby aj jeho dláto vedelo s takou presnosťou a prelesťou vyjadriť tvary, ktoré priam žili pod žltoružovým povrchom starej slonoviny.

Pandion sa strhol zo zadumania a odtisol vzácnu sošku nabok. No nespúšťal oči zo starého majstrovského diela a ticho sa spýtal: — To je zo starých východných miest [12] Pandion myslí východnú časť Grécka, kde v druhej polovici druhého tisícročia pred naším letopočtom (1600-1200) v helénskom období prekvitala mykénska kultúra, ktorá nasledovala bezprostredne po krétskej. Aegejská, čiže krétska kultúra nie je ešte prebádaná kultúra predhelénskeho obdobia v oblasti Stredozemného mora (v polovici 2. tisícročia pred n. l.). ? — Ach, nie! — odvetil Agenor. — Je staršia ako zlatom oplývajúce Mykény, Tírynthos a Orchomenos [13] Mykény, Tírynthos, Orchomenos — kultúrne strediská mykénskej epochy. . Doniesol som ju od Chrisaora, aby som ti ju ukázal. Jeho otec sa za mladi plavil na Krétu a našiel ju v zrúcanom starom chráme dvadsať stádií [14] Stádia — dĺžková miera, asi 180 m. od rozvalín mesta morských panovníkov, ktoré zničilo zemetrasenie [15] Mesto Knossos — stredisko aegejskej (krétskej) kultúry. . — Otec, — šuhaj potláčajúc vzrušenie sa prosebne dotkol umelcovej brady [16] V dávnej Helade gesto prosby. , — ty vieš tak veľa. Ak by si chcel, či by si si nevedel aj ty osvojiť umenie starých majstrov a naučiť nás ho, zaviesť nás ta, kde sa zachovali krásne diela? Vari si nikdy nevidel paláce ospievané v legendách? Koľko ráz som o nich sníval, keď som počúval deda!

Agenor sklopil oči a tvárou mu preletel tieň.

— Neviem ti to vysvetliť, — prehovoril, keď porozmýšľal, — no sám to onedlho pocítiš; čo umrelo, nemožno vzkriesiť. Je to cudzie nášmu svetu, našej duši… je to krásne, no beznádejné… očarúva, no nežije.

— Pochopil som, otec! — náruživo zvolal Pandion. — Budem iba otrokom mŕtvej múdrosti, pokým ju budem napodobňovať. À my sa musíme vyrovnať starým majstrom, ba čo viac, musíme ich predstihnúť. A vtedy… vtedy… — šuhaj sa odmlčal, nenachádzajúc slov.

Agenor milo pozrel na svojho žiaka.

— Dobre si to povedal. Staré umenie nám je meradlom, no kráčať nám treba vlastnou cestou. A aby táto cesta nebola priďaleká, učme sa zo starej múdrosti a života…

Pandion zrazu klesol umelcovi k nohám a objal mu kolená.

— Otec a učiteľ môj, pusti ma obzrieť si staré mestá… Tu nevydržím, bohovia sú mi svedkami… musím všetko vidieť. Cítim v sebe silu dosiahnuť najvyššie ciele… Musím poznať kolísku tých drahocenností.