Иван Ефремов: Na hranici Oekumeny

V káhirskom múzeu je socha dievčaťa, nájdená v zrúcaninách egyptského mesta Achetaton, vybudovaného v štrnástom storočí pred naším letopočtom. Dievčina nie je Egypťanka, ani práca nie je egyptského pôvodu — akoby bola z iného sveta. Moji kolegovia vám to vysvetlia jednoducho, vraj „šty-li-zá-cia“, — slabikoval učenec žartovne.

— Ale ja si pritom vždy spomeniem na jednu historku. Na tých istých nástenných maľbách sa často vyskytovala istá rybka. Neveľká, celkom obyčajná. Lenže vždy nakreslená hore bruchom. Akože: Egypťania, takí presní umelci — a naraz takáto rybka? Vysvetľovalo sa to, pravda, aj štylizáciou, aj náboženstvom, aj vplyvom kultu boha Ammona. Bolo to presvedčivé, a tak sa s tým uspokojili. Ale asi pred pätnástimi rokmi vyšlo najavo, že v Níle i dnes žije rybka, ktorá pláva hore bruchom. Poučné, nie?

No, zahovoril som sa. Do videnia, priatelia, zaujímajte sa aj ďalej o záhady dejín…

— Ešte chvíľku, profesor! — zvolalo dievča. — Nemohli by ste nám povedať… vysvetliť obraz na kameni?

Vedec sa usmial.

— Čo s vami robiť? To, čo vám poviem, bude len a len dohad. Jedno je isté; v pravom umení sa odráža život. Umenie žije a rastie iba v boji proti starému. V tých dávnych časoch, keď vznikla táto gema, vládlo bezprávie a otroctvo. Mnoho ľudí sa vlieklo beznádejným životom. Ale porobení dvíhali zbrane proti nemilosrdnému otroctvu. A tak, keď hľadím na gemu s obrazom troch bojovníkov, sa nazdávam, že ich priateľstvo vzniklo v boji za slobodu… Možno spolu ušli zo zajatia… možno sám neznámy umelec sa zúčastnil bojov... Inakšie to ani nemôže byť. Preto je jeho dielo také dokonalé! Je, povedal by som, víťazstvom nového nad starým už v dávno zašlých vekoch. Tieto doklady, ktoré nachádzame, upútajú najmä sovietskych ľudí, ktorí bojujú proti všetkému, čo hatí náš rozvoj v živote, vede, umení. Veď vidíte, aj vás to zaujalo. Dievča a námorník sa znova sklonili k vitríne, ohromení všetkým, čo počuli. Kameň sa im videl tajomný, záhadný.

Hlboká, jasná a čistá farba mora… Na ňom v bratskom objatí traja mužskí… a dievčina, plná života a ženského čara, akoby stála na brehu mora.

Mladý námorník sa s povzdychom vystrel. Dievča sa ešte prizeralo.

Ticho v sále prerušil dupot a šum prichádzajúcich návštevníkov. Vtedy aj dievča zdvihlo hlavu.

— Ešte sa sem vrátime, pravda? — spýtal sa námorník.

— Prirodzene, a nie raz! — prikývlo dievča.

Šuhaj ju nežne viedol k bielemu schodišťu.

Ploché skalisko zabiehalo ďaleko do mora. More, neviditeľné v nočnej tme, ohlášalo sa iba špľachotom. Z kameňa ešte sálalo teplo slnečného dňa; studený vietor, čo sa naháňal pomedzi skaliská, šuhaja neodrádzal.

Zadumane hľadel do diaľav, ta, kde striebristý pás Mliečnej cesty splýval s tmou. Pozoroval lietavice. Odrazu preťali nebo ani žeravé ihly a zmizli za horizontom, pohasnúc ako rozpálené strely. A znovu sa po oblohe rozsypali ohnivé strely a odleteli do neznáma, do rozprávkových krajín za morom, pri hraniciach Oekumeny [4] Oekumena — obývaná zem, ktorú podľa predstáv starých Grékov obkolesovala pustatina, omývaná dookola oceánom. .

„Spýtam sa deda, kam padajú,“ rozhodol sa šuhaj a zápäť mu zišlo na um, ako by bolo krásne letieť nebom k neznámemu cieľu.

Už nie je chlapec — ešte niekoľko dní a dosiahne vojenský vek. No vojakom nebude, lež veľkým umelcom, slávnym sochárom. Líšil sa od mnohých vrodenou schopnosťou vidieť tvary prírody, vnímať a zapamätať si ich… To mu povedal učiteľ — majster Agenor. Tam, kde iní ľahostajne prechádzali, on, Pandion, zastal a rozochvele pozoroval to, čo si ešte nevedel ujasniť a vysvetliť. Mnohotvárnosť prírody ho priťahovala neprestajnými premenami. Neskoršie mu zbystrel zrak. Šuhaj našiel a zapamätal si črty, ktoré sa mu videli krásne. A krásu objavoval všade — v ohybe hrebeňa pribiehajúcej vlny, aj vo vetrom rozviatych kučeravých vlasoch Tessy — učiteľovej dcéry, v strojnom stromoradí borovíc, v ponurých bralách vypínajúcich sa nad morom. Od tých čias jeho úsilie smerovalo k tomu, aby zachytil krásu foriem a ukázal ju tým, ktorí ju sami nepostihnú. A čo môže byť krajšie od ľudského tela! No vyjadriť jeho krásu je najťažšie…

Preto sa živé črty zachytené v pamäti tak málo podobajú sochám bohov a hrdinov, ktoré kol seba vídal a ktoré sa sám učil majstrovať. Veď ani diela najchýrnejších majstrov Aeneady [5] Aeneada — Pandionova vlasť, južné končiny Akarnanie v juhozápadnom kúte Severného Grécka, ide o staroveké Grécko pred zjednotením a rozkvetom v X. a XI. nevedeli presvedčivo zobraziť živé ľudské telo. Šuhaj nejasne cítil, že sú v nich umelo nadnesené a hrubo umocnené iba jednotlivé ťahy, vyjadrujúce radosť, vôľu, hnev alebo nežnosť, no nič viac. Aby bol dojem čím väčší, sochár obetoval všetko ostatné. No on, Pandion, musí vyjadriť krásu! Potom sa stane najväčším sochárom v krajine a ľudia ho budú oslavovať, budú sa nadchýnať jeho dielami. Po prvý raz do bronzu alebo kameňa na veky zachytí živú krásu!

Ďaleko zašiel v odvážnych snoch, keď zrazu pod ním mocne plesla veľká vlna. Niekoľko kvapiek fŕklo i na kameň i šuhajovi do tváre.

Spamätal sa a zmätene sa usmial do tmy. Bohovia! Ten čas je doista ešte veľmi ďaleko… Zatiaľ ho majster Agenor často karhá za nešikovnú robotu, a právom… A dedo? Ten sa málo zaujíma o jeho umelecké úspechy. Stará sa iba o to, aby z vnuka vychoval vynikajúceho atléta. Ako by umelec potreboval silu. No predsa je len dobre, že ho ded takto vychoval! Šuhaj si uvedomoval, že je nezvyčajne mocný a otužilý. A je príjemné popýšiť sa silou a vrtkosťou na večerných hrách pred Tessou a tešiť sa z iskierky obdivu v jej očiach!

Šuhaj vyskočil. Líca mu horeli, všetky svaly sa napäli. Vzdorne nastavil vetru hruď, zodvihol tvár ku hviezdam a ticho sa rozosmial. Pomaly podišiel ku kraju skaliska, zaujúkal a skočil dolu. Tichá, mlčanlivá noc odrazu ožila. Hučiace more mu láskavo ochládzalo rozpálenú kožu. Vlny vynášali šuhaja nahor a snažili sa ho odhodiť nazad. Plával, odhadujúc v tme pohyb vody, a s istotou sa vyhupoval na ozrutánske vlny, ktoré pred ním narastali. Pandionovi sa pozdávalo, že more nemá konca, že splýva s temnotou. Vtom ho vyniesla vysokánska vlna a v diaľke na brehu zbadal červený Ohník. Ľahký pohyb — a vlny ho poslušne unášali na breh, k sivastej plytčine.

Šuhaj znovu vyliezol na skalisko a chvejúc sa chladom, zodvihol plášť z hrubej vlny, zvinul ho a rozbehol sa k ohňu.

Široko-ďaleko rozvoniaval dym z horiaceho raždia. Vo svetle ohníka sa črtali múry malého domca z neotesaných kameňov, so šachorinovou strechou. Rozložité konáre osamelého platanu chránili obydlie pred nepohodou. Pri ohníku sedel zadumaný starec v sivom plášti. Keď počul kroky, s úsmevom obrátil k príchodziemu zvráskavenú tvár. S tmavou, ohorenou tvárou ostro kontrastovala biela kučeravá brada.

— Kde si bol tak dlho, Pandion, — spýtal sa starec vyčítavo. — Ja som sa už dávno vrátil a chcel som sa s tebou pozhovárať.

— Nenazdal som sa, že prídeš tak skoro, — ospravedlňoval sa šuhaj. — Bol som sa okúpať. No teraz ťa budem počúvať celú noc.

Starec pokrútil hlavou.

— Nie, bude to dlhý rozhovor a ty musíš včas ráno vstávať. Zajtra ťa chcem vyskúšať, treba ti byť pri sile. Tu máš čerstvé osúchy a med. Je to sviatočná večera, no jedz, ako sa na vojaka patrí — striedmo.