Иван Ефремов: Na hranici Oekumeny

Keď sa dedov čln stratil v diaľke, Pandiona opantal smútok. Hodil sa na zem a oprel si čelo o skrížené ruky. Bolo mu ako malému opustenému chlapčekovi. Slzy mu padali na ruky, no neboli to chlapčenské slzy — kotúľali sa v ťažkých kvapkách a nezmierňovali žiaľ. Sny o veľkých činoch uplynuli doďaleka. Šuhaj túžil len po tom, aby bol dedovi nablízku.

Pomaly si uvedomil, že plačom deda neprivolá. Zahanbil sa za svoju slabosť, stisol pery, zodvihol hlavu a dlho sa díval do morských šírav, kým sa v ňom neutíšil zmätok. Napokon vstal, prebehol očami slnkom zaliaty breh, domček pod platanom a znovu ho premohol neznesiteľný smútok.

Uvedomil si, že chlapčenské dni sa pominuli, že sa už nikdy nevráti bezstarostný život s polodetskými snami.

Pomaly sa vliekol k domčeku. Tam si opásal meč a pobalil do plášťa svoje imanie. Pevne zaprel dvere, aby sa dnu nevodrala búrka, a vykročil po skalnatom chodníku, čisto vyzametanom vetrami. Chodník viedol na vŕšok, kde sa zelenalo husté krovie. Tam sa chodník rozdeľoval: napravo — k rybárskym chatrčiam na morskom brehu, naľavo popri rieke — do osady.

Pandion zabočil doľava. Za vŕškom sa mu nohy zaborili do horúceho bieleho prachu a cvrlikanie cikád vystriedalo šum mora. Úpätie vrchov pri rieke tonulo v zeleni stromov. Štíhle listy oleandrov a ťažká zeleň figovníkov sa prepletali s pyšnými korunami orechov a splývali v hustú spleť, ktorá sa zdala popri bielych vápencových skaliskách priam čierna.

Chodník sa pohrúžil do chladivej tône a po niekoľkých zákrutách vyústil na rozložitú poľanu, kde stáli malé domce, učupené pod strmými svahmi.

Šuhaj zrýchlil krok, zamieril k nízkemu bielemu stavisku a vošiel na podstienok. V ústrety mu vstal nevysoký čiernobradý starší mužský — majster Agenor.

— Už som chcel po teba poslať! — vítal ho natešene sochár. Zrazu zbadal šuhajovu zbroj. — Teda to bolo ono! Poďže sem, nech ťa vyobjímam. Tessa, Tessa! — zavolal. — Pozri, aký vojak k nám zavítal!

Pandion sa prudko obrátil. Z vnútorných dverí vyzrela dievčina oblečená v tmavočervenom chimatione [10] Chimation — vrchný odev helénskych žien. Bol to pruh tkaniny, ktorý sa na pleci zriasil a za nepohody sa prehodil cez hlavu. prehodenom cez jemný belasý chiton [11] Chiton — dlhý háv bez rukávov z jemnej tkaniny, domáci odev helénskych žien. .

V radostnom úsmeve sa jej zaperlili zuby, no zapäť sa zachmúrila a chladne si Pandiona premerala.

— Vidíš, hnevá sa na teba. Za celé dva dni si nepribehol a nepovedal si, že nebudeš pracovať, — vyčitoval sochár šuhajovi.

Pandion stál mlčky, so sklopenou hlavou.

— Čo je s tebou, chlapče? Vlastne — vojak? Dnes si dáky zronený.

A akýže uzlík si si priniesol?

Pandion prerývaným hlasom, nesúvislo porozprával o dedovom odchode, opäť prežívajúc svoj žiaľ.

Sochár položil šuhajovi ruky na plecia.

— Dávno sme si ťa už obľúbili, Pandion. Som šťastný, že si si vyvolil cestu umelca pred životom vojaka. Tá ťa tak či tak neskôr neminie.

Vtom prišla sochárova žena — Tessina matka.

Pandion sa podľa obyčaje sklonil pred Agenorovou ženou, ona mu prikryla hlavu okrajom plášťa a láskavo si ho privinula.

Dievčina radostne vykríkla, no vzápätí sa zmiatla a bežala do domu, sprevádzaná otcovým úsmevom.

Agenor si sadol ku vchodu do dielne, aby si oddýchol. Pri dome rástli staré olivy. Ich obrovské hrčavé kmene sa čudesne prepletali a zádumčivý zrak umelcov v nich nachádzal ľudské i zvieracie podoby.

Na druhej strane domu sa mihla ženská postava v sviatočnom jasnemodrom chimatione so zlatými ozdôbkami. Vo chvíli, keď zmizla za vŕškom, sochár spoznal svoju dcéru. K Agenorovi podišla jeho žena, nečujne stúpajúc bosými nohami, a sadla si vedľa neho.

— Tessa zase išla za Pandionom do boriny, — poznamenal umelec a doložil: — Deti sa nazdávajú, že o ich tajomstve nevieme.

Žena sa veselo zasmiala, no odrazu zvážnela a spýtala sa: — Čo si myslíš o Pandionovi teraz, keď je u nás už vyše roka?

— Ešte väčšmi som si ho obľúbil, — odvetil Agenor a žena mu prikývla. — No… — majster sa odmlčal, hľadajúc slová.

— Chce veľmi veľa, — doplnila ho žena.

— Áno, chce veľmi veľa a bohovia mu už veľa dali. Nemá sa u koho učiť a ja mu neviem dať, čo hľadá, — povedal umelec a z hlasu mu zaznel smútok.

— A mne sa vidí, že sa nevyzná sám v sebe. Vôbec sa neponáša na iných mladíkov, — ticho riekla žena. — Nechápem, po čom vlastne túži, a zavše ho aj ľutujem.

— Máš pravdu, moja milá. Snaha dosiahnuť to, čo ešte nik nedokázal, mu neprinesie šťastie. A ty… ty sa bojíš o Tessu?

— Nie, nebojím sa. Moja dcéra je hrdá a smelá. Ale cítim, že láska k Pandionovi jej môže priniesť veľa žiaľu. Nie je dobre, keď človek ako Pandion sa zmieta v hľadaní — potom ho ani láska nevylieči z večných túžob…

— Ako vyliečila mňa, — majster sa láskavo usmial na ženu. — A aj ja som sa kedysi ponášal na Pandiona.

— Nie, ty si bol vždy pokojnejší a istejší, — namietala žena a pohladkala mu prešedivené vlasy.

Agenor pozrel do diaľky, za stromy, kde zmizla Tessa.

Dievčina sa náhlila k moru. Často sa obzerala, hoci vedela, že vo sviatok nikto nepôjde tak zavčasu do posvätného hája.

Z bielych svahov neplodných skalnatých vrchov už sálala páľava.

Chodník viedol najprv po rovine porastenej bodľačím. Tessa kráčala opatrne, aby si neroztrhla lem na svojom najkrajšom chitóne z jemnej, polopriesvitnej látky, dovezenej spoza mora. Chodník sa ďalej dvíhal do kopca posiateho krvavočervenými kvetmi. Tu už nebolo bodľačia; dievčina si podvihla záhyby odedze a rozbehla sa do hája. Vôňa zohriatej smoly a ihličia sa miešala so sviežim dychom mora. Dievčina spomalila kroky, nevedomky sa prispôsobujúc slávnostnému pokoju v háji. Vyšla na lúčinku pozlátenú slnkom. Ta doliehal hukot mora jasnejšie — more nebolo vidno, no neprestajne sa ohlášalo nízkymi, rytmickými akordmi. Napravo sa dvíhalo sivé skalisko. Spoza skaly vybehol Tesse v ústrety, Pandion, pritiahol ju k sebe, no zápäť ju zľahka odtisol a pozorne sa na ňu zadíval, akoby si chcel vryť do pamäti jej podobu.

Tessa sa jemne vyvinula šuhajovi z rúk.

— Poponáhľaj sa, čoskoro sem prídu! — povedala a nežne pozrela na mládenca.

— Som pripravený, — a s tými slovami podišiel Pandion ku skalisku, ktoré pretínala úzka kolmá jaskyňa. Na vápencovom balvane stála nedokončená socha — ženská postavička. Povedľa ležali sochárove drevené nástroje.

Dievčina zhodila belasý chimation a pomaly dvíhala ruky k sponám, ktoré spínali záhyby ľahkej tkaniny, rozrezanej pozdĺž pliec. Pandion ju s úsmevom pozoroval. Keď sa však obrátil k soche, nadšenie mu z tváre pomaly zmizlo. Vzdialená bola táto hrubá podoba prelestnej živej Tesse.

Jednako z hliny už vystupovali obrysy jej tela. Dnes sa všetko rozhodne a on prenesie na neživú hlinu čaro živých línií.

Šuhaj sa chmúrne a rozhodne obrátil k Tesse. Dievčina sa oprela o borovicu, ruku si založila za hlavu. Mladý sochár sa mlčky, zahrúžil do práce. Vnímavým pohľadom prebehúval z priateľkinho tela na hlinu, premeriaval, porovnával.

Už niekoľko dní trvala borba jeho tvorivých rúk s poddajnou hlinou, ktorú chcel prinútiť, aby nadobudla krásny tvar živého modelu.

Čas bežal. Šuhajove citlivé ucho už niekoľko ráz zachytilo potlačený vzdych ustatej Tessy. Pandion prerušil prácu a poodstúpil. Z úst sa mu vydral bolestný výkrik sklamania. To, čo v hrubo naznačených črtách žilo, teraz uhladené a dokončené zaniklo. Socha bola iba ťarbavou napodobeninou Tessinho štíhleho tela.