Danilo Clementoni - Skríženie S Nibiru

„Nuž, viete... musím povedať, že viete presviedčať,“ odpovedal chlapík, rýchlo zobral bankovku z tučnej ruky a vopchal ju do vrecka košele. „Nech sa páči ďalej,“ dodal, otvoril dvere dokorán a súčasne sa mierne uklonil. Traja sa rýchlo obzreli, či ich nikto nesleduje, a jeden po druhom vstúpili do dverí malej reštaurácie.

Reštauráciu tvorili dve miestnosti a nevyzerala veľmi honosne. Na zemi boli surové tmavé tehly. Vo väčšej miestnosti boli tri okrúhle stoly, z ktorých jeden stál na zošliapanom a vyblednutom koberci. Okolo stolov boli vankúše, aj tieto boli dosť opotrebované. V druhej miestnosti, naopak, bolo zariadenie v západnom štýle a zdalo sa, že prostredie bolo „intímnejšie.“ Steny zakrývali ťažké závesy teplých farieb. Osvetlenie bolo tlmené a prostredie boli príjemnejšie. Dva malé stoly už boli prestreté, pripravené pre zákazníkov na druhý deň. Na každom z nich bol tmavozelený obrus s rôznymi výšivkami, obrúsky rovnakej farby, taniere zo svetlej keramiky, vidličky vľavo a nože vpravo a, v strede, vysoká tmavožltá sviečka vo svietniku z čierneho kameňa.

„Môžete ísť tam?“ opýtal sa tlsťoch, zatiaľ čo pravou rukou ukazoval na menšiu miestnosť.

Bez toho, že by odpovedal, kučeravý chlapík vošiel do menšej sály, spojil dva stoly, upravil stoličky a, po miernom úklone ich gestom pozval ďalej, povedal. „Nech sa páči ďalej, tu to budete mať pohodlné.“

Všetci traja sa usadili k stolu a tlsťoch povedal: „Priprav nám tú tvoju špecialitu a dones nám tri pivá.“ Potom, bez toho, že mu dal čas na odpoveď, dodal: „A netvár sa, že pivo nemáš. Viem, že máš schovaných pár debničiek.“

Generál počkal, kým majiteľ reštaurácie nezmizol v kuchyni, potom začal komentovať predchádzajúci rozhovor. „Senátor je človek, ktorý nerobí žiadne okolky. Musíme si naňho dávať veľký pozor. Ak by niečo náhodou nevyšlo, ten by ani chvíľu neváhal, aby najal niekoho iného, aby nás odpravil.“

„Tak to je dobré,“ odpovedal tlsťoch, „zdá sa, že tu nás všetci skutočne milujú, čo?“

„Snažme sa robiť svoju robotu čo najlepšie a nestane sa nám nič zlé,“ komentoval to ten chudý, ktorý zatiaľ nepovedal ani slovo. Poznám dobre tie osoby, ak nebudeme robiť problémy a splníme všetko, čo sa od nás bude žiadať, pôjde všetko hladko a každý z nás dostane svoju odmenu.“

„Áno, peknú guľku do stredu čela,“ poznamenal ten tlstý.

„Ale no tak, nekuvikaj ako zvyčajne. Doteraz vždy všetko dopadlo dobre, nie?“

„Áno, doteraz.“

Medzitým majiteľ reštaurácie, schovaný v kuchyni, hovoril tlmene arabsky do telefónu: „Áno, je to skutočne on.“

„Nezdá sa mi, že prišiel k tebe len tak, bez sprievodu.“

„Sú s ním ďalší dvaja. Jedného poznám veľmi dobre a viem, že pôsobí v nejakej zvláštnej organizácii, ktorá by mala byť nejakým spôsobom naviazaná naňho.“

„Dokážeš ho odfotiť a poslať mi fotku? Nechcel by som všetko zburcovať a nakoniec zistiť, že ide iba o zámenu osoby.“

„Dobre, uvidím, čo sa dá robiť. Daj mi ešte pár minút.“

Chlapík ukončil hovor, zapol telekameru mobilu, ktorý si vsunul do vrecka košele tak, aby objektív vytŕčal von, zobral hliníkovú tácku a položil na ňu tri veľké poháre. Otvoril tri fľaše piva a tiež ich položil na tácku. Zdvihol tácku pravou rukou, nadýchol sa a vydal sa k stolu s troma hosťami.

„Dúfam, že značka vám bude vyhovovať,“ povedal a ukladal poháre na stôl. „Bohužiaľ, nemáme veľký výber. Zákony o alkohole sú tu veľmi prísne.“

„Áno, áno, neboj sa,“ povedal tlsťoch, chytil fľašu a začal liať pivo do pohára, ktorý sa plnil hlavne penou.

Chlapík sa veľmi pozorne postavil rovno pred generála, zobral mu pohár, mierne sa naklonil a nalial doňho takmer polovicu fľaše. To isté urobil s pohárom chudého a zvolal: „Tak sa to robí. Dúfam, že chudák Iránec nemusí učiť troch Američanov, ako sa leje pivo, však?“

Traja hostia sa srdečne rozosmiali, zdvihli poháre a pripili si.

Majiteľ reštaurácie, potom, čo naznačil zvyčajný úklon, znovu vošiel do kuchyne. Ihneď po prekročení prahu a keď sa uistil, že ho nikto nesleduje, skontroloval vlastný mobil, aby si overil zábery. Obraz bol trasľavý, ale tvár generála Campbella bola dobre viditeľná. Poslal video na číslo, na ktoré volal predtým a trpezlivo čakal. Neprešla ani minúta, keď ho jemné vibrovanie telefónu upozornilo na prichádzajúci hovor.

„Je to on,“ povedal hlas na opačnej strane, „do hodiny, maximálne, sme tam. Nedovoľ, aby niekam zmizli.“

„Práve prišli a ešte nezačali jesť. Nemusíte sa ponáhľať,“ a zložil.

Elisa sa ešte stále dívala na malý predmet, ktorý jej Azakis nechal padnúť do ruky, keď sa otvorili dvere modulu číslo šesť na interný presun. Vystúpil z neho Petri so žiarivým úsmevom a v ruke držal plukovníkov mobil.

„Zvládol som to,“ zvolal, „teda, aspoň myslím.“ Rýchlo podišiel k trom, ktorí stáli pri riadiacom pulte a pokračoval: „Je to rozhodne zastaralý systém, ale myslím, že som odhalil princíp fungovania. Pripojil som sa k jednému z tých satelitov, ktoré krúžia okolo planéty, nižšie, ako je naša loď, a myslím, že teraz môžete volať.“

„Si génius, priateľu,“ zvolal Azakis, „nemal som pochybnosti, že to dokážeš.“

„Skôr, ako budeme oslavovať, najprv vyskúšajme, či to bude skutočne fungovať,“ ozval sa Jack, vytiahol mobil z rúk mimozemšťana. Plukovník pozorne sledoval displej mobilu a s úžasom povedal: „Neuveriteľné, mám tu tri prúžky signálu.“

„No tak, skúšaj,“ povzbudila ho vzrušená Elisa.

Jack rýchle prebehol zoznam kontaktov a vyhľadal číslo admirála Wilsona. No skôr ako zavolal, napadlo mu jedna otázka: „Koľko hodín je teraz vo Washingtone?“

„No, malo by tam byť tak pol tretej popoludní,“ odpovedala Elisa potom, čo sa pozrela na svoje hodinky.

„Dobre, takže skúsim.“ Jack sa nadýchol a stlačil tlačidlo „Volať“. Telefón zvonil. Neuveriteľné...

Trpezlivo čakal a až po siedmom zazvonení sa ozval hlboký admirálov hlas: „Admirál Benjamín Wilson, kto je tam?“

„Admirál, tu plukovník Jack Hudson, počujete ma?“

„Iste synu, silno a jasne. Mám radosť, že ťa po takom dlhom čase zase počujem. Si v poriadku?“