Danilo Clementoni - Skríženie S Nibiru

„Neviem, čo povedať. Aj keď s ním máš vynikajúce vzťahy, neverím, že bude jednoduché povedať mu takéto novinky po telefóne.“

„Môžem mu poslať nejaké fotky jeho mesta s výhľadom odtiaľ zhora.“

„S našimi senzormi s krátkym dosahom,“ poznamenal Azakis, ktorý stál až doteraz opodiaľ, „mu môžeme v reálnom čase povedať, aký je jeho pulz.“

„Nežartuj, prosím ťa,“ zvolala Elisa a ohnala sa rukou.

„Neveríš mi? Tak pozeraj.“

Azakis, prostredníctvom O^COM, zobrazil na obrovskej obrazovke výhľad zhora na doktorkin základný tábor. O niekoľko sekúnd sa obraz zväčšil tak, že na obraze ostal iba stan s laboratóriom.

„To, čo vidíte...“

„To je môj stan,“ zvolala Elisa, ešte kým Azakis stihol dokončiť vetu.

„Presne. A teraz pozerajte.“

Naraz sa zdalo, že strecha stanu zmizla a pred nimi sa objavili všetky predmety, ktoré boli v stane.

„Môj stôl, moje knihy... neuveriteľné.“

„Keby bol niekto vnútri, mohol by som vám ukázať teplo generované jeho krvným obehom, takže by som mohol vypočítať jeho pulz.“

Spokojný so svojou ukážkou sa mimozemšťan začal hrdo prechádzať po miestnosti.

Plukovník, ktorý sa ešte stále úplne neprebral z prekvapenia, naraz zvolal: „Ako to... „keby tam niekto bol“? Tam by predsa mal niekto byť. Kde, dočerta, skončili dvaja väzni?“

Elisa sa priblížila k obrazovke, aby sa pozrela lepšie. „Možno ich premiestnili. Môžete sa pozrieť aj na zvyšok tábora?“

„Žiadny problém.“

O niekoľko sekúnd začal Azakis s panoramatickým prehliadaním celého tábora. Senzory skúmali celú plochu tábora, ale po tých dvoch nikde ani stopy.

„Museli ujsť,“ skonštatoval lakonicky plukovník. „To znamená, že si ich čoskoro znova nájdeme na krku. Našťastie, aspoň generála odviezli moji muži. Títo traja by boli schopní ešte všeličo vyparatiť.“

„Nie je to dôležité,“ povedala Elisa. „Teraz musíme vyriešiť dôležitejšie veci.“

Ešte ani neukončil vetu, keď sa otvorili dvere modulu na interný prenos. Ladným krokom z nich vystúpila príťažlivá dievčina. V ruke držala úplne transparentnú tácku, na ktorej boli poukladané farebné nádoby.

„Páni,“ oznámil slávnostne Azakis a zoširoka sa usmial. „Predstavujem vám najočarujúcejšieho dôstojníka celej galaxie.“

Jack, ktorému od prekvapenia spadla sánka, dokázal iba zakoktať „dobrý deň“, no hneď nato dostal dobre zasadenú ranu lakťom medzi desiate a jedenáste pravé rebro.

„Vitajte na palube,“ povedala dievčina angličtinou s čudným prízvukom, „myslím, že ste vyhladli. Priniesla som vám niečo na jedenie.“

„Ďakujem, ste veľmi láskavá,“ odpovedala Elisa a pohľadom prepaľovala svojho chlapa.

Dievčina už nepovedala ani slovo. Položila tácku na konzolu po ich ľavej strane, usmiala sa a po niekoľkých sekundách znovu zmizla v tom istom module, ktorým prišla.

„Pekná, však?“ poznamenal Azakis pozerajúc na plukovníka.

„Pekná? Kto? O čom hovoríš?“ poponáhľal sa s odpoveďou Jack, pretože ešte vždy cítil ranu v rebrách.

Azakis sa schuti rozosmial a potom gestom ruky pozval dvoch pozemšťanov, aby sa ponúkli.

„Čo to len je?“ mrmlala Elisa, kým úplne neelegantným spôsobom ovoniavala jedlá.

„Pečeň Nebir“, poponáhľal sa s vymenúvaním mimozemšťan, „kotleta Hanuk a varené korienky Hermes, všetko doplnené, povedzme, „energetickým“ nápojom.“

V reštaurácii Masgouf to bolo niečo celkom iné,“ komentovala lakonicky Elisa. „Ale ja som hladná ako vlk a tak niečo predsa len ochutnám.“

Uchytila kus kotlety rukami a bez veľkých problémov ju začala obhrýzať až do kosti. „Dúfam, že nás z toho nerozbolí brucho, však, Zak? Ochutnaj ju aj ty, zlato. Chuť je trochu zvláštna, ale nie je to zlé.“

Plukovník, ktorý sa s údivom pozeral na Elisu, ktorá bez akýchkoľvek problémov ochutnávala všetky tie zvláštne jedlá z tácky, iba zafrflal: „Nie, nie, ďakujem. Nie som hladný.“

Jeho pozornosť, naopak, upútala zvláštnosť tácky a nádob slúžiacich ako taniere. Chytil jednu nádobu jasnej červenej farby a pozoroval jej konzistenciu. Nádoba bola zvláštna a, čo bolo skutočne čudné, bola úplne studená. Bola chladnejšia ako by si ju predstavoval, ale jedlo vnútri bolo horúce. Špičkou ukazováka prešiel po celom povrchu. Bol neuveriteľne hladký, ale materiál nevyzeral ani ako kov ani ako plast. Na druhej strane, ako by mohla byť nádoba z plastu? Plast používali na iné účely. Čo však bolo skutočne čudné, napriek dokonalosti vonkajšieho opracovania, povrch vôbec nič neodrážal. Tento čudesný materiál úplne pohlcoval svetlo. Priblížil sa uchom k hladkému povrchu a začal naň opatrne poklepávať prostredníkom. Napočudovanie, nádoba nevydávala žiadny zvuk. Bolo to, ako keby udieral na veľkú vatovú guľu.

„Z čoho sú tieto zvláštne predmety?“ opýtal sa zvedavo. „A nádoby na jedlo? Vyzerajú všetky z rovnakého materiálu.“

Azakis, aj keď prekvapený čudnou otázkou, pristúpil aj on k tácke. Zobral do ruky druhú nádobu, táto bola svetlozelenej farby, a zdvihol ju až do výšky očí.

V skutočnosti to nie je skutočný „materiál“ vo vašom zmysle slova.“

„Ako to myslíš? Čo to znamená?“

„Čo zvyčajne používate vy na odkladanie jedál, kvapalín alebo hocičoho?“

„Nuž, zvyčajne na prenos materiálov používame lepenkové alebo drevené škatule. Na podávanie jedál kovové hrnce, keramické taniere a sklenené poháre, zatiaľ čo na prepravu a konzervovanie potravín a nápojov všeobecne plastové nádoby najrôznejších foriem.“

„Plast? Hovoríme o rovnakom plaste, ktorý zaujíma nás?“ opýtal sa vydesený Azakis.

„Myslím, že áno,“ odpovedal plukovník. „V skutočnosti sa plast stal jedným z najväčších problémov v oblasti kontaminácie našej planéty. Vy sami ste nám povedali, že ste ho našli všade obrovské množstvá.“ Urobil krátku pauzu a dodal: „Preto sa nám tak veľmi zapáčila vaša ponuka, že by ste si plast zobrali. Vyriešili by sme tým skutočne obrovitánsky problém.“

„Takže, ak som pochopil správne, vy používate plast ako nádoby a potom ho bez problémov vyhadzujete a znečisťujete všetky kúty planéty?“

„Presne tak,“ odpovedal Jack, čím ďalej, tým viac v rozpakoch.

„Ale to je bláznovstvo, absurdnosť. Vy sa predsa takto ničíte vlastnými rukami.“