Danilo Clementoni - Skríženie S Nibiru

„Nuž, ak pridáš aj smog z našich dopravných prostriedkov, z našich fabrík a zo systémov na generovanie energie, dokázali sme ešte niečo horšie. A to sme ešte nehovorili o rádioaktívnom odpade, ktorý ešte stále nevieme ako zneškodniť.“

„Ste nezodpovední blázni. Ničíte najkrajšiu planétu celej slnečnej sústavy. Bohužiaľ, je to aj naša vina.“

„Ako vaša?“

„Boli sme to my, kto pred približne stotisíc rokmi modifikoval vašu DNA. Darovali sme vám oveľa vyššiu inteligenciu než mali ostatné stvorenia na Zemi a vy, ako ste ju využili?“

„Využili sme ju na zničenie našej planéty.“ Jack rozprával so sklonenou hlavou, ako keď niekoho karhá pani učiteľka, že si neurobil úlohy. „Teraz ste sa však vrátili. Dúfam, že nám pomôžete napraviť škody, čo sme napáchali.“

„Nemyslím, že to bude ľahké,“ povedal Azakis, čím ďalej, tým viac rozhorčený, „vďaka analýze, ktorú urobil Petri o stave vašich oceánov, mohli sme zistiť, že množstvo rýb sa od našej poslednej návštevy znížilo o viac ako osemdesiat percent. Ako sa to mohlo stať?“

Jack sa chcel prepadnúť pod zem. „Neexistujú žiadne ospravedlnenia,“ dostal zo seba tichým hlasom. „Sme iba stádo arogantných, namyslených tvorov bez rozumu.“

Elisa, ktorá ticho počúvala Azakisa, prehltla posledný kus pečene Nebir, utrela si ústa opakom ruky a pokojne povedala: „Pozri, nie sme všetci takí, vieš?“

Mimozemšťan na ňu zvedavo pozeral, ale ona rozhodne pokračovala: „Takzvaní „mocní“ nás dostali do takéhoto stavu. Väčšina normálnych osôb bojuje každý deň za ochranu prostredia a všetkých foriem života, ktoré sú na našej milovanej planéte. Je ľahké prísť zďaleka, po tisíckach rokoch a hrať sa na moralistov. Aj keď ste nám dali inteligenciu, nenechali ste nám ani len jednu stranu návodu na jej použitie!“

Jack na ňu pozeral a pochopil, že sa do tej ženy úplne zamiloval.

Azakis ostal stáť s otvorenými ústami. Vôbec nečakal podobnú reakciu. Elisa, naopak, ostala odvážne stáť. „Ak nám chcete skutočne pomôcť, mali by ste nám čo najskôr poskytnúť všetky vaše technologické, lekárske a vedecké poznatky, aj preto, že na tejto planéte neostanete veľmi dlho.“

„Dobre, dobre. Nerozčuľuj sa,“ snažil sa ju mierniť Azakis, „zdá sa mi, že sme vám bez váhania podali pomocnú ruku, alebo nie?“

„Máš pravdu. Prepáč. V podstate ste si mohli jednoducho zobrať svoj plast a vrátiť sa odkiaľ ste prišli bez toho, že by ste nás vôbec pozdravili a riskovali život spolu s nami.“

Elisa skutočne oľutovala svoj výbuch a preto, aby trochu odľahčila situáciu, povedala veselo: „Jedlo však bolo skutočne výborné!“ Potom podišla k mimozemšťanovi a pozerajúc naňho zdola povedala: „Prepáč, nemala som tak hovoriť.“

„Neobávaj sa, veľmi dobre chápem a aby som ti ukázal, že ti nič nezazlievam, darujem ti toto.“

Elisa nastavila otvorenú dlaň a Azakis jej na ňu položil maličký tmavý predmet.

„Ďakujem, čo to je?“ opýtala sa zvedavo.

„To je riešenie na vaše problémy s plastom.“

Po náhlom ukončení konverzácie zo strany senátora ostali traja vojaci chvíľu pozerať na monitor, na ktorom sa zobrazovali abstraktné farebné výjavy.

„A teraz? Čo budeme robiť?“ opýtal sa vysoký a chudý, čím prerušil kolektívnu hypnózu pozerania na monitor.

„Ja by som jeden nápad mal,“ odpovedal ten tlsťoch. „Už sme dlho nemali nič pod zub a ja vidím všade okolo seba poletovať hamburgery.“

„Kde chceš nájsť teraz hamburger?“

„Nemám ani poňatia, ale ak niečo ihneď nezjem, odpadnem.“

„Chudáčik, teraz odpadne,“ komentoval to ten chudý. Potom zmenil tón reči: „So všetkými zásobami, ktoré máš na bokoch, by si mohol ostať bez jedla aj mesiac!“

„Teraz už dosť s tými blbosťami! Obaja!“ zvolal namrzený generál. „Musíme pripraviť akčný plán.“

„Ale ja s prázdnym žalúdkom nemôžem rozmýšľať,“ povedal odovzdane tlsťoch.

„No tak dobre,“ povedal Campbell zdvihnúc roky na znak toho, že sa vzdáva, „ideme sa najesť. Plán budeme študovať pri stole, aj tak máme dosť času, kým nedorazí senátor.“

„To je správna reč, pán generál,“ zvolal spokojne tlsťoch. „Poznám miestečko, kde robia fantastickú dusenú baraninu so zemiakmi, mrkvou a hráškom, také chutnučké s curry omáčkou.“

„Nuž, musím povedať, že po takomto podrobnom opise som aj ja trochu vyhladol,“ povedal chudý a pošúchal si ruky.

„No dobre, presvedčili ste ma,“ ozval sa generál a zdvihol sa zo stoličky. „Ideme, ale snažme sa, aby nás nikto nevidel. Aj keď nás ešte určite neodhalili, v každom prípade som ušiel z väzenia.“

„A my dvaja nie?“ ozval sa chudý. „Ušli sme z tábora a určite nás všade hľadajú. V každom prípade, zatiaľ sa na to vykašlime.“

Po niekoľkých minútach sa auto s troma osobami hnalo po poloprázdnych cestách mesta a pri jazde vírilo kúdoly jemného prachu.

„Už sme tu, tamto to je,“ zvolal tučný, ktorý sedel na zadnom sedadle. „Je trochu neskoro, ale poznám majiteľa. Nebude nám robiť žiadne problémy.“

Chudý, ktorý bol za volantom, hľadal nejaké zastrčené miesto na zaparkovanie. Prešiel do vedľajšej uličky a vopchal sa pod chatrnú striešku opusteného domu. Rýchlo vystúpil z auta a podozrivo sa obzeral okolo seba. Nevidel nikoho.“

Obišiel auto, otvoril dvere spolujazdca a povedal: „Všetko v poriadku, generál. Môžeme ísť.“

Ak tlsťoch vystúpil z auta a rýchlym krokom zamieril k hlavnému vchodu reštaurácie. Skúsil kľučku, ale bolo zamknuté. Dvere boli zatvorené, ale vnútri sa ešte svietilo. Skúsil nazrieť dovnútra cez sklo, ale pre hustý farebný záves nevidel nič. Nestrácal čas, začal energicky búchať na dvere a neprestal, kým neuvidel, že spoza závesu nakukol chlapík s čiernymi kučeravými vlasmi.

„Kto dočerta....,“ začal chlapík nazlostene, ale keď rozpoznal svojho tučného priateľa, radšej vetu nedokončil a otvoril dvere.

„Ah, to si ty. Čo tu robíš v tomto čase? A kto sú títo páni?“

„Hej, starý zlodejisko, ako sa máš? Títo dvaja sú moji kamaráti a všetci traja sme hladní.“

„Ale už je zatvorené, kuchyňa je uprataná, už sme odchádzali.“

„Myslím, že tento môj priateľ ťa presvedčí lepšie ako ja,“ a zamával pred ním sto dolárovou bankovkou.