Danilo Clementoni - Skríženie S Nibiru

„Výborná práca,“ povedal jednoducho senátor obrátiac sa k trom osobám, ktoré naňho pozorne hľadeli z obrazovky. Potom, keď urobil jednu otočku na stoličke, dodal: „Skutočnosť, generál, že ste sa nechali odhaliť, našu vec trochu komplikuje. Už nebudeme môcť využívať možnosť mať ctené a vážené „ucho“ v rámci ELSAD, ale toto nás teraz už vlastne ani veľmi nezaujíma.“

„Čo chcete povedať, senátor?“

„Teraz už naším cieľom nie je odhaliť hypotézy doktorky Hunterovej, bez ohľadu na to, či sú presné alebo nie, ani privlastniť si „vzácny obsah“ schránky.“

„Aj preto, že vôbec nie je taký vzácny,“ zašomral tlsťoch.

„Môžeme prejsť priamo k druhej fáze,“ povedal senátor tváriac sa, že nič nepočul. „Máme pred sebou neuveriteľne pokrokovú technológiu, ktorá sa nám ponúka priamo na striebornom tanieri. Stačí nám, aby sme si ju jednoducho zobrali skôr, ako to urobí niekto iný.“

„Dovoľte, pán senátor,“ odvážil sa nesmelo namietnuť generál, „moji dvaja pomocníci si už vyskúšali, že naši dvaja sympatickí mimozemšťania nevyzerajú, že by sa im chcelo s nami spolupracovať.“

„Povedzme rovno, že nás nabili,“ dodal tlsťoch a pomasíroval si koleno.

„Viem si predstaviť, ako ste sa k nim priblížili,“ odpovedal senátor s miernym úsmevom. „Nikdy ste si nepoložili otázku, prečo udržiavali také milé a láskavé vzťahy s doktorkou a s plukovníkom Hudsonom?“

„Aby som pravdu povedal, zdalo sa nám to dosť čudné,“ odpovedal generál, „správali sa tak, ako keby sa poznali už veľmi dlho.“

„Ja si naopak myslím, že boli jednoducho srdečnejší a priateľskejší ako vy.“

„Nuž, fakt sme neboli veľmi láskaví.“

„To, čo sa stalo, už nezmeníme,“ zhrnul senátor. „Teraz sa musíme skoncentrovať na ďalšiu úlohu. Vy dvaja nájdite plukovníka a jeho kamarátku. Nesmiete ich stratiť z očí ani na okamih. Máte k dispozícii dosť prostriedkov aj fondov. Ďalšie chyby vám už neodpustím.“

„Kto mu teraz povie, že tí dvaja išli na výlet okolo zemegule?“ šepkal tlsťoch do ucha tomu chudému, no vzápätí zastonal od bolesti spôsobenej kopancom, ktorý mu uštedril jeho druh.

„Vy, plukovník, ma prídete zobrať na letisko.“

„Prídete sem osobne?“ zvolal prekvapený vojak.

„Nenechám si ujsť túto udalosť za nič na svete. Ak je to ich pristávacia základňa, budú sa tam musieť vrátiť, ale tentokrát im pripravíme pekný uvítací výbor. S pokynmi vás oboznámim po ceste. Všetkým prajem veľa úspechov v práci,“ a s tým ukončil rozhovor.

Senátor ostal ešte chvíľu pozorovať monitor pred sebou, ktorý po ukončení prenosu ešte zobrazoval sériu nádherných snímok z púšte v Arizone zobrazujúce sa postupne v rámci prezentácie. Potom, ako keby ho niekto náhle prebudil, vstal, stlačil tlačidlo interného telefónu na stole a prísne povedal: „Dajte pripraviť moje lietadlo a zavolajte môjho šoféra. Chcem odletieť maximálne tak o hodinu.“

„Musíme sa vrátiť dolu,“ povedal plukovník dvom mimozemšťanom. „Musím vybaviť niekoľko telefonátov a neverím, že sa to dá urobiť odtiaľto.“

„Nebol by som si taký istý,“ odpovedal s úsmevom Azakis. „Pozri, keď sa do toho dá náš Petri, dokáže veci, ktoré si nevieš ani predstaviť,“ a ťapol kamaráta po pleci.

„Kľud, kľud,“ odpovedal Petri a zamával rukami vo vzduchu. „V prvom rade, čo je to ten „telefonát“, môžeš mi vysvetliť?“

Jack sa trochu začudoval nad otázkou, ktorá sa mu zdala dosť hlúpa, obrátil sa smerom k Elise, ktorá najprv pokrčila plecami, že nevie, čo to má znamenať, no ihneď potom ukázala na vrecko plukovníka a povedala: „Tak mu ukáž svoj mobil, nie?“

Jack rýchlym gestom vybral z vrecka svoj smartfón. Bol to model touch-screen, no nie z tých najnovších. Nikdy sa nesnažil sledovať módu a mať posledný výkrik módy. Uprednostňoval prístroj, ktorý dobre poznal, a nestrácal vždy čas s oboznamovaním sa s novými funkciami.

„Nie som technik,“ povedal Jack ukazujúc mobil mimozemšťanovi, „ale táto vec nám umožňuje rozprávať sa s inou osobou, ktorá má svoj podobný prístroj, no a robí sa to jednoduchou voľbou čísla na klávesnici.“

Petri zobral telefón a pozorne si ho prezeral. „Musí to byť prenos od jednej jednotky k druhej, podobne ako to robia aj naše prenosné vysielače.“

„S jediným rozdielom,“ dodala Elisa, „že pri každom použití to z nás ťahá kopec peňazí.“

Mysliac si, že vzhľadom na obmedzenú schopnosť používania jazyka, nedokáže rozlíšiť všetky poznámky a prirovnania, Petri sa rozhodol ignorovať posledné slová o „ťahaní peňazí“ a sústredil sa na predmet, ktorý mal v ruke. „Budem potrebovať trochu času, aby som pochopil, ako funguje.“

„Pokojne, neponáhľaj sa,“ komentovala to ironicky nespokojná Elisa, „nič sa nedeje, iba nám na hlavu padá planéta.“

Petri na ňu znovu prekvapene pozrel, ale keďže ani teraz nepochopil úplne, čo tým chcela povedať, rozhodol sa nereagovať. Pokrčil plecami a vliezol do najbližšieho modulu na interný presun, ktorý po pár sekundách zmizol.

„Takže, za predpokladu, že bude možné použiť mobil aj odtiaľ, ako chceš pokračovať?“ opýtala sa Elisa a ešte stále sa preberala zo slabosti, ktorá ju postihla v dôsledku nedostatku kyslíka a emócií, ktoré prežila v posledných hodinách.

„Najprv mi napadlo kontaktovať senátora Prestona, priameho nadriadeného generála Campbella. Potom, keďže mi na tejto osobe vždy niečo vadilo, rozhodol som sa pre inú cestu, ako sa dostať k prezidentovi.“

„Myslíš, že do toho môže byť zapletený aj on?“

„Tí dvaja mi nikdy nepovedali úplnú pravdu. Povráva sa, že Preston je zamiešaný dokonca so obchodu s výrobcami zbraní, a tie osoby nie sú celkom čisté. Neverím mu.“

„Takže?“

„Takže sa obrátim rovno na admirála Benjamina Wilsona. Niekoľko rokov bol prezidentovou pravou rukou a bol aj dobrým priateľom môjho otca.“

„Bol?“

„Bohužiaľ, môj otec pred dvoma rokmi umrel.“

„To mi je ľúto...,“ zašepkala Elisa a pohladkala mu ľavé rameno.

„Keď som bol malý, sedával som Wilsonovi na kolenách. Je to jedna z osôb, ktorým bezvýhradne verím.“