Kir Bulyčov: Zakon pre draka

— Stojte! Kto spraví krok, zomrie!

Pavlyš nechápal, či geológ žartuje, a či zase nepresne cituje nejakého klasika. No poslušne zastal. Jimov hlas doliehal zhora, z tmy spoza lúča reflektora.

— Sú na kupole observatória, — povedal Leopold.

Pavlyš sa rozhliadol. Nič. Potom mu pohľad skĺzol dolu. Celú plochu pokrýval čierny tečúci koberec. Akoby zem otvorila všetky póry a vypustila myriady mravčekov. Pripadalo mu, že stojí na brehu rieky, v ktorej tečie ropa.

— Doktor, videli ste už niečo také? — ozvala sa zhora Nina.

— Nie, takú možnosť som ešte nemal, — odpovedal a oháňal sa pred komármi.

— Ak to bude takto pokračovať, — ohlásil sa Leskin, — budeme musieť stanicu evakuovať.

Mravce tiekli pred prahom, na pol metra od Pavlišových topánok. V ich na prvý pohľad nezmyselnom hemžení bolo badať systém, zámer. Hoci každý mravec bežal vlastným smerom, celé to more sa postupne premiesťovalo doprava, na úpätie pahorku.

— Odniekiaľ museli prísť, — povedal Pavlyš. — Kto videl, ako sa to začalo?

Zo strechy nad Pavlyšovou hlavou sa znenazdajky rozľahol hlas malej Taťjany, akoby z dákeho mesiaca, čo vyšiel, aby osvetlil špeciálne túto scénu.

— Išla som do skladu po náhradné súčiastky do vysielačky, pozerám, mravce pobehujú. Zavolala som Ninu, bola s Leskinom v observatóriu. Aj Jim prišiel. Zbehlo sa to tak rýchlo, že som musela vyliezť na strechu a oni na kupolu. Zaujímalo by ma, či je to navždy alebo dočasne?

— Dočasne, — povedal Pavlyš a urobil krok dopredu. — Mravce neštípu, — prehrnul nohou prúd mravcov, ktoré sa čoraz rýchlejšie, ako vodopád spúšťali za hranice osvetleného kruhu.

Ostatní zliezli z vyvýšených miest stanice, až keď už len zadný voj mravčej armády prechádzal po rovinke. Zem bola skyprená, akoby ju pohrabali.

— Teda vyliezli priamo spod zeme?

— Áno, videla som to, — povedala malá Taťjana.

— Viete, mne to pripomína sťahovanie lumíkov, — povedala Nina.

Pavlyš prikývol. Súhlasil s ňou. Nina rozmýšľa takisto ako on. Pavlyš bol na deväťdesiat percent presvedčený, že aj s drakmi sa to dá zvládnuť, a aj vedel ako, no desať percent rizika mu bránilo návrhy predložiť. Do nasledujúceho dňa.

Ráno sa Nina opýtala:

— Pavlyš, budete potrebovať planétochod?

— Práve som vás oň chcel požiadať.

— Čo sa deje, na Newtona spadlo jablko? — opýtal sa Jim.

— Spadlo, — prikývol Pavlyš. — Treba ho už iba zdvihnúť.

— Taťjana, skontroluj akumulátory, — povedala Nina. — Ta a späť je to zo 25 kilometrov. A nijaká cesta.

— Nina! — zhíkol Pavlyš. — Ste geniálna!

— Neručím za to, — odpovedala Nina. — Mali sme na to prísť už skôr.

— Nina je vo všetkom najlepšia, — pridala sa k Pavlyšovi malá Taťjana. — Dokonca aj v biológii. Kam ideme, doktor?

Pavlyš sa obrátil k Nine.

— Nerobte sa, Sláva, — usmiala sa Nina. — Viete to lepšie ako ja. K susednému pahorku. Štimt?

— Štimt.

— S doktorom pôjde malá Taňa a Jim. Ostatní zostanú tu!

— Napokon, — prehodil Leskin, — ja som sám sebe pánom…

Cesta lesom bola úmorná, planétochod v pevných, no nie vždy najšikovnejších rukách malej Tane skákal ako koník. Cestujúci si iba zázrakom nedolámali ruky a nohy.

— Ak tomu dobre rozumiem, — ozval sa Leskin, keď planétochod spomalil, predierajúc sa krovím, — ideme sa pozrieť, kde sídlia draky. Ak máme veriť šéfkinej a Pavlyšovej teórii, priletujú zo susedného pahorku. Nuž čože, je to logické…

Zmĺkol, aby Pavlyšovi dal možnosť pokračovať.

— Udrieme na ne priamo v dúpäti?

Vtedy Pavlyš zbadal, že Leskin má pištoľ. Aj Jim si to všimol a povedal:

— Len nie tvojím delom, Leskin.

— Nekázal som vám brať zbraň, — povedal Pavlyš.

— Ja, doktor, nemám váš altruizmus. Nemôžete vedieť, čo nás čaká. Skúsenosť mi káže…

Taťjana sa zamračila a nechala planétochod prehupnúť ponad menšiu roklinu. Cestujúci popadali jeden na druhého a rozhovor sa na chvíľu prerušil. Keď vozidlo znovu vyšlo na rovnejší terén, Taťjana povedala:

— Pavlyš je humanista, zato my prieskumníci sme krvilační. Bezbranným drobčekom ubližovať nám Pavlyš nedovolí. Veď majú deti! A Leskin k nim prichádza s olivovou ratoliestkou. Dobre, že mu Nina dovolila ísť s nami. Napokon, bez astronóma stanica môže existovať.

— Doktor, naozaj sa domnievate, — opýtal sa Leskin, nevšímajúc si Taňu, — že treba draky ušetriť?

— Nielen ja. Aj Nina je tej mienky. A Taťjana tiež, podľa mňa…

— Som do nich paf, — podotkla Taťjana a prudko pridala rýchlosť.

Pavlyš sa držal remeňa nad sedadlom a spustil monológ:

— Ľudstvo, — začal s citom, — je najväčším zločincom a iba dlhým kajaním sa môže vykúpiť z hriechov. Istý mudrc povedal: „Kde sa zjaví človek, príroda sa zmení na životné prostredie.“ Vo vlastnom záujme sme ho menili, a na prírodu sme nemysleli. Vykynožili sme množstvo živočíchov, podajedny načisto.

— Obvinenie adresujete aj nám, — riekol Jim, — preto, že sme sa dotkli prírody tejto planéty, hoci iba preto, aby nás nepožrali draky.

— Radi by sme im dali pokoj, — povedala Taťjana, — ony nám však nedajú. Držte sa, nadskočíme!

Stroj znova poskočil. Pavlyš by ťažko zrátal, koľko ráz poskočili alebo vhupli do vymolí. Planétochod si kliesnil cestu pralesom, predieral sa potokmi a roklinami.

— Naše myslenie a konanie podlieha starému stereotypu, — pokračoval Pavlyš. — Všetci sme tu ľudia vzdelaní, sedeli sme na prednáškach o nezasahovaní a tak ďalej. Predstierate, že rešpektujete zákony, ktoré si ľudstvo krvopotne stanovilo. No len čo sa vás čosi dotkne, prebudí sa vo vás zabijak. Zabiť draka! Vytýčili ste si nové krédo.

— Nezovšeobecňujte, Pavlyš, — poznamenala Taňa. — Zabijak sa prebudil iba v Leskinovi. To on neverí v priateľstvo s dravcami.

— Neverím, — tvrdo vyhlásil Leskin.

Pavlyš si uvedomil, že jeho monológ nevyvolal želateľný účinok. Aj oni to všetko vedeli. Ľahko sa kritizuje v planétochode, zato už horšie na obchôdzke, keď má človek skontrolovať údaje na prístrojoch a nad hlavou mu krúži drak, čo o ekológii a humanizme nemá ani potuchy.

Planétochod sa prebrodil cez širokú rieku, vyšiel na breh a začal pomaly stúpať do svahu, vyvaľujúc pred sebou veľké stromy.

— Ideme na pahorok? — opýtala sa Taťjana.

— Vari sme už tu? — začudoval sa Pavlyš. — Skúste vyjsť ešte kúsok na nejaké otvorené priestranstvo, no pokiaľ možno nenápadne.

— Museli by sme ísť serpentínami, — vysvetľovala Taťjana. — A možno by sme narobili viac hrmotu, ako keďsa dáme rovno na pahorok.

— Ako myslíš.

Planétochod zahučal, predierajúc sa krovím. Zrazu bolo svetlejšie. Planétochod sa akoby zaboril nosom a ocitol sa na rovnej terase. Za oblokmi bola stráň posiata svištími norami. Vozidlo zastalo.

— Skoro som zrazila svišťa, — riekla Taťjana. — Ťarbák, vyskočil mi rovno pred nosom. Neovláda pravidlá cestnej premávky.

Cez bočné okienko Pavlyš zbadal, ako sa z nory zo päť metrov od planétochodu vystrčila biela úzka papuľa s otrčeným ňufákom, akoby čakala, že ju dakto pobozká. Malé čierne očká hnevlivo zazerali na vozidlo. Malý chobot sa černel od nalepených mravcov. Svišťa vyrušili pri obede.

— Dívajte sa! — vykríkla Taňa. — Malé zaháňajú!