Kir Bulyčov - Zakon pre draka

Ak nepolezieš správne, spadneš do studne; nie je to ešte studňa, ale pojem, ktorý nemožno definovať, miesto, kam sa padá, padá, padá a telo je čoraz mohutnejšie a stále rastie, až prerastie okraje studne, no týchto okrajov sa nedotkne, ustupujú rýchlejšie, aby ho prepustili do priepasti. A on nevie, čo to značí, hoci by to mal vedieť, inak sa nedostane z tmy…

Ninočka prišla domov okolo deviatej. Rodičia boli v kuchyni. Otec čítal Sovietsky šport. Mama krájala kapustu.

— Čo tak neskoro? — spýtal sa otec mierne, akoby s úľavou.

— Tak sme sa narobili… — Ninočka zmĺkla. Cestou domov ešte nevedela, čo urobí, či vbehne a zvolá: „Je na svete!“ alebo si jednoducho pôjde ľahnúť.

— Samozrejme, že si unavená, — povedal otec. — Každý deň chodíš domov dobreže nie v noci… Teraz aspoň budeš sedieť doma.

— Nie, — povedala Ninočka. — Teraz budeme mať ešte viac roboty. Budem mávať služby pri Ňom.

— Pri kom? — spýtala sa matka, ruka s nožom jej závisia vo vzduchu.

— Pri Ivanovi. Volá sa Ivan, nevieš?

— Nič neviem, — povedala mama. — Odišla som skôr. Ivan — to je ten jeho výtvor?

Slovom „výtvor“ vyjadrila svoj vzťah k novorodencovi. Odmietavý vzťah.

— Budem mať pri ňom službu.

— Božemôj, — zahorekovala mama. — Pri tom netvorovi? Sama?

— Veď to nie je netvor. Je to Rževského syn. Chápeš, biologicky je to jeho syn, vypestovali ho z jeho bunky.

Matka šmarila nôž, ten sa odrazil od dosky a spadol na zem. Nik ho nezdvihol.

— Je to vrah! — zarevala mama. — Zahubil Lizu! Ničí všetko, čoho sa dotkne. Celý tento cirkus si vymyslel z chorobnej túžby dokázať mi, že aj on môže mať dieťa.

Ninočka by bola najradšej zdupkala, zakaždým zmizla, keď sa začali takéto scény, no teraz ju všetko, čo sa týkalo Rževského, až príliš zaujímalo.

— Aká Liza? — spýtala sa Ninočka.

Matka zodvihla nôž a povedala, akoby ani nebola počula:

— Som kategoricky proti, — mávaním noža zdôrazňovala svoje slová, — aby sa Nina čo i len priblížila k tomu bastardovi. Ak bude treba, poženiem to hore. Nenechám kameň na kameni!

A vtedy Ninočka ušla z domu. Bola tma a drvila ju zima. Mala Rževského telefónne číslo domov, vypísala si ho z telefónneho zoznamu. Vošla do telefónnej búdky, hoci ešte nemyslela na to, že mu zavolá. Jednoducho búdka znútra osvetlená žltou lampičkou sa jej javila ako príjemný a teplý útulok. Potom vytočila Rževského číslo.

Podľa hlasu v telefóne pochopila, že riaditeľa ústavu zobudila, a chcela rýchlo zložiť, ale už nestihla.

Spýtal sa prísnym hlasom:

— Kto je tam?

Nemala odvahu sa zatajiť.

— Prepáčte, nechcela som vás zobudiť. Tu Nina Gulinská.

— Stalo sa niečo? Voláš z ústavu?

— Nie, odišla som domov, a potom som sa pohádala s mamou, no vlastne som sa ani nepohádala, ale som od nich ušla.

— Preto nemusíš plakať, — povedal Rževskij. — Nič vážneho sa predsa nestalo.

— Ona mi nechce dovoliť, a ja chcem. Ujdem od nich, ak mi to nedovolí…

— Voláš z búdky?

— Áno.

— Príď teda ku mne. Zapamätáš si adresu?

— Viem ju. Mám ju už dávno… No je už neskoro a vy sa musíte vyspať.

— Ak neprídeš sem, kam sa teda podeješ?

— Neviem.

— Utri si oči a príď, — v jeho hlase vycítila výsmech, preto sucho odvetila:

— Nie, ďakujem.

Nepôjde si veru po súcit…

Prešla dve či tri ulice, zavolala kamarátke Simočke, povedala jej, že u nej prenocuje, a šla k Rževskému.

Byt Rževského Ninočku sklamal. Často si predstavovala, ako asi žije, celkom sám, a myslela si, že jeho svet — to je záľaha kníh, hŕba rukopisov na stole, neodmysliteľné veľké kožené kreslo, Levitanov obraz na stene — neusporiadané útočište veľkého človeka. No byt bol malý, dvojizbový, solídny a fádny.

— Práve som si chcel dať kávu, — povedal Rževskij. Mal na sebe džínsy a pulóver. — Dáš si?

— Ďakujem.

Zašiel do kuchyne. Ninočka zostala stáť pri prázdnom písacom stole, poobhliadla sa, zbadala široký gauč a pomyslela si: „Akiste k nemu chodia ženy. Prídu, on ich ponúkne kávou a vytiahne tam odtiaľ z baru v stene koňak. Berie ma vlastne teraz ako ženu?“ Ninočku vyľakala vlastná myšlienka, ktorá v nej skrsla preto, že v hĺbke duše si želala, aby v nej videl ženu.

— Mám uvariť párky? — zakričal Rževskij z kuchyne.

Ninočka pristúpila ku kuchynským dverám a nazrela. Kuchyňa bola vcelku čistá, nebolo tam veľa riadu.

— Ďakujem. Nebudem jesť. Pomáha vám voľakto upratovať?

— Dávam si umývať okná u firmy Zaria. Tu máš zákusky a bonbóny. Postav to na stolček pri gauči.

„Určite vo mne nevidí ženu,“ pomyslela si Ninočka. Bolo jej z toho nanič. O opaku ju nepresvedčilo ani to, že Rževskij predsa len vybral z baru fľašu koňaku a dva malé štamperlíky. Káva rozvoniavala a bola silná — takú robia len zrelí chlapi.

— Vypime si na začiatok, — povedal Rževskij.

Nalial trochu koňaku do štamperlíkov a Ninočka si urobila pohodlie na gauči. Brala to tak, že sú kolegovia a že diskutujú o experimente. Nadôvažok sú ešte aj starí známi. Keby tak mama videla, že tu popíja koňak s riaditeľom ústavu. A ako by sa asi tvárila Falejevová? Pravda, riaditeľ by v tom momente nadobro stratil reputáciu. Ninočka chcela Rževskému povedať, že o tejto svojej nočnej návšteve nikomu nič nepovie, no predbehol ju:

— Rozprávaj, čo sa doma zomlelo.

— Všetci sa vzbúrili proti mne. Matka mi nechce dovoliť, aby som slúžila pri Ivanovi. Vraví, že je to bastard. Nehnevajte sa.

— Poznám tvoju mamu už roky a viem, ako sa vie zlostiť.

— Potom ustúpi, veď viete, rýchlo ju to prejde.

— Nie je to celkom tak. Navonok sa zmieri, ale bez Canossy ti nikdy neodpustí.

— Bez Canossy?

— Vidím, holúbok, že vás v tej škole zle učia.

Ninočka si všimla, že v kúte sú opreté lyže, veľmi dobré lyže zahraničnej značky. No v izbe by predsa len nemali byť. Nuž ale kto mu to má povedať, čo patrí do izby a čo nie? Ninočka prikývla na súhlas, že ju v škole zle učili.

— Čo teraz urobíme? Mám ťa preložiť do iného laboratória? — spýtal sa.

— Ešteže čo! — preľakla sa Ninočka. — A vari som zle robila?

— Ja sa nesťažujem. Ale možno sa ho aj sama bojíš.

Ninočka odmietavo pokrútila hlavou. Povedať, že sa vôbec nebojí, by bolo klamstvo.

Rževskij vstal z kresla, podišiel k oknu, pootvoril ho — zvonku doľahol nepravidelný, úryvkovitý hluk rušnej ulice.

— Nie je ti zima?

— Nie. Nemyslite si, že sa bojím. Ale je to predsa prvý… prvý taký človek.

— No nie posledný, — povedal Rževskij. — Tvoja mama vyjadruje názor veľkej väčšiny ľudstva… Sú veci, ktoré človek robiť smie, a ktoré nesmie. Napríklad tvoriť sebe podobných sa patrí iba ortodoxnou metódou.

„Prečo so mnou hovorí ako s dievčatkom?“ pomyslela si Nina. „Akoby tajomstvá života boli predo mnou zamknuté na zámok.“

Načiahla sa za fľašou koňaku, naliala do štamperlíka sebe a potom i Rževskému.

On sa na ňu pozorne zahľadel, pousmial sa, chytil fľašu a odniesol ju na miesto do baru. Zavrel ho a povedal:

— Opili by sme sa.

Ninočka jedným dúškom vypila štamperlík. Koňak zohrieval a bol lahodný. Načo sem chodila?

Všimla si, že Rževskij má na košeli odtrhnutý gombík. Nikdy jej ani na um nezišlo všímať si gombíky u svojich vrstovníkov. Pochopiteľne vie veľmi dobre prišívať gombíky. Nemôže mu však povedať: Strýčko Serioža, chcem ti prišiť gombík.