StaVl Zosimov Premudroslovsky - Šialený detektív. Legrační detektív

– Čo to hovoríš? Alebo možno pôjdeš do pekla, A? – Idot išiel ďalej. – Teraz zasiahnem svoju kozu!

– Uh, dobre! – ropucha odfrkla – Buzu zastavil. Chcete odobrať pauzu? Rozdeľte na tri.

– V! A to je pre teba ropucha. Prepáčte. Nepochopil som ťa … – platený Idot sa radoval.

– Nepýtaj sa na odpustenie, nie som červené dievča. Nepochopili ste iného. Polovica pre mňa a polovica pre nás.

– Prečo je to? – babička bola rozhorčená.

– Z toho! – ropucha sa uškrnula. “Mohol som to vziať sám.”

– A ako je možné, že tu večer večer preveria všetkých?

– Áno, je dobré uhryznúť, starí ľudia. Otvorte to, alebo tam asi nie je zatracená vec. – zadané Idot. – a hra nestojí za sviečku.

Ropucha sa pozrela na spoluvlastníkov pokladu a bez problémov roztrhla lano a pomaly začala otvárať zväzok. Svedkovia na stráži.

– Hej, fľaše. Hlinený…

– Váhy…

– Každý sto mililitrov…

– Šesť kusov…

– A čo je napísané?

– Och, sú zapečatené?

– Cork. Ročník, pravdepodobne…

– A čo je napísané, dovoľte mi vidieť? – Snažil som sa vziať jedno lešenie.

– Nie trocha, divoch! – babička dieťaťa plácala po ruke.

– Ah, ty suka … – Idot explodoval a strčil babičku Key.

– Dobre, hovorím! – povedal ropucha a vzal sto milimetrovú mierku. Vyčistil som štítok na hrudi a znova som sa bližšie pozrel … – Niečo nie je v ruštine…

– Daj mi syr. – Idot natiahol ruku a vzal jednu malú mierku. – Pozri, čísla: tisíc… osemsto.. deväťdesiata sedem… alebo len siedme… Nie je to jasné.

– A skúsme to! Víno, choď … – navrhnutá klávesnica.

– Neviem, neviem. Poďte, skúste, ste žena, vy a diabol nespadnete. – súhlasil s ropuchou.

– Prečo? – Idot zasiahol – v Petrohrade je lepšie obrátiť sa na starožitného obchodníka tak, ako je.

– Áno, vyskúšame jeden po druhom, dobre, … vymývame a zvyšok odovzdáme starožitnému predajcovi… Áno, ropucha?

– No tak, kto je prvý? Spýtal sa Idot.

– Kľúč. – povedal ropucha. – navrhol.

– No, áno, ak nezomriete, môžete piť.

– Čo by si robil bezo mňa, roľníci. A nebojím sa zomrieť. Som môj…

– .. z blikania. – Predstavil Idota a po odchode z toho parchanta.

– Dobytok! – Stará žena plácla dieťaťu dlaňou na plece a pri chytení tesáka vytrhla korok z fľaše. Nyuhnula. “Víno…” usmiala sa a hltla obsah. Prehltol a zavrčal. -Kryaaaa! cool.

– No, čo? spýtal sa ropucha a prehltol sliny.

– Fajn. V mojej hlave už niečo začalo hrať.

– Áno, kecy. – Idot zavrčal a vypil svoju fľašu.

– Áno, do pekla to vie. Ale je to staré? – povedal a rozhliadol sa po svojej už prázdnej fľaši, ropucha.

– A dajme ešte jednu.. – navrhla veselá babička. – Tatári nežijú bez páru.

– Takže sú tu len tri. – Idot bol rozhorčený. -Čo máme odovzdať?

– Počúvajte čo? Piť, piť takto, kráľovsky. Akonáhle budeme žiť. A fľaše sú už starožitné. Sú prázdne alebo plné. Fľaše sú vítané, nie víno.

A vypili ďalšie tri poháre. Sadli si na guľatinu a zapálili si cigaretu: Idot – Marlboro, Ropucha – Belomor a stará mama Clavka – koza. Takže omdleli bez toho, aby prestali fajčiť, sedeli…

APULAZ 4

– Ahhhh!! Ahhh!!! – počuli z dvora.

– Čo je to? – vyskočil z postele Ottila a pýtal sa sám seba. Jeho myseľ bola stále vo sne a pomaly padal na vankúš a okamžite chrápal.

– Ahhhh!!! – Blop vyskočil znova a padol hore nohami z postele. – oh, sakra. – Chytil ho za čelo dlaňou. – Čo to kričíš?

Pale Isolda Fifovna vošla do miestnosti so rozšírenými očami a oboma rukami zakryla zející ústa.

– Aa, aa. odsekla a ukázala prstom na dvere.

– Čo ešte? – sediaci na podlahe sa pýtali Klopa.

– Tam, v stodole…

– Čo je to v stodole? hovoriť jasnejšie…

– Existuje mŕtva mačka…

– Aká mačka? Opýtal sa Ottila a potrel si opuchnuté čelo. – O čom to hovoríš?

– Mami! – Potom, čo rozšírila oči k podlahe svojho hlasu, povedala.

– Teraz sa pozrime. – Ottila vstal a šiel naboso po nohaviciach do stodoly.

Včera sa vrátil neskoro v noci, keď všetci spali, a preto sa nepýtal na triky väzňov. Zhinka ho nasledovala.

Stodola vyzerala preplnená. Všetky rozmiestnené rozptýlené zostali nezmenené. Uprostred koša sedel Osteroid Odnoglazovich: dôchodca, pracujúci veterán, kat v šiestej kategórii, narodený v deň astronautiky. Manžel babičky Klawky, presnejšie Claudius Aldarovna von Schluchenberg, dcéra baróna, nelegitímny Leninov syn. Povedala to všetkým.

– Čo tu robíš? spýtal sa Ottil, starý muž trpiaci dystrofiou.

– Sedím. – Dedko pokojne odpovedal a sprísnil telefón.

– Vidím, že nepracuješ.

– A čo potom pýtaš?

– Ako ste sa sem dostali? – pridané Isolda basy.

– Choď, prídem na to. povedal Bedbug svojej manželke a obrátil sa k svojmu starcovi. – Odpoveď.

– Osteroid prikývol hlavou cez dieru v stene.

Ottila prešiel cez odpad do otvoru v stene a uvidel chrbát kravy, ktorá zdvihla chvost. Pozrel na ňu a bol zdesený: strechy domov boli viditeľné.

– Existuje ulica alebo tak niečo? spýtal sa svojho starého otca.

– Heh, samozrejme.

– A kde je všetok môj dobytok? – Prvá vec, ktorá prišla na myseľ Klopu, ktorý s bočným zrakom a ušnými zmyslovými chĺpkami sa rozhliadol zvnútra okolo stodoly. “Áno, zlož svoj zadok,” zvolal a vytiahol kravský chvost. Pomstou mu nalila prúd, podobne ako z požiarnej hadice, pod tlakom sto atmosfér. Ottila odletel z tlaku o dva metre dozadu a šije sa ponoril do ošípaných. Isolda k nemu bežala, aby si pomohla zotrvačnosťou, a krčila sa oprel si hlavu o jej nádhernú hruď. A ona chcela vzlykať…

– Fu! – Squeamishly odhodila hlavu späť do hovno a pri bočnom videní sledovala, ako klesol tlak machi vytekajúceho z diery: “Muuuu!!!” – krava zavrčala, dartanula, vzala ju späť a mávala chvostom z bzyk. a iný hmyz.

– Kde je kľúč? – dedko sa spýtal a vypustil kruh dymu.

– Aký je kľúč? – Hebrejsky odpovedal Bedbug, ktorý vstal z hnoja.

– Moja žena, ktorú ste odsúdili do otroctva!!! – Osteroid zaznel a opieral sa o kolená s rukami vstanými. Jeho tvár vyjadrila smrť.

– Isolda!!

– Čo, zlatko?

– Kde si ma videl?

– Tam, diera. Vyliezla odtiaľto a presťahovala sa? – spadol do farby Isolda. – Chcel som ju vystrašiť, pozerať sa a ona sa zmenila na múmiu a tohto starého otca babai.

– Kde je moja žena, fašistka? – znepokojený Osteroid.

Kde sú títo migrujúci pracovníci? – spýtal sa Klop Wife.

– neviem? – pokrčil plecami Isolde. – Včera v noci tu sedeli v trojke.

– A potom? – Ottila vstala. -A vy – sadnite si, teraz si na to prídeme.

– A potom som išiel spať.

– Kam išli? Obaja sú v poriadku, ale ropucha?! Trestá ho zatknutím s nútenou prácou. Utekli. Uniknúť!!! Okamžite zavolajte na Intsefalata. Máme útek.

– A kde je moja žena? – Dedko sa chvejúcim hlasom povedal.

– Neprišla praktizovať nútenú prácu. Bude sedieť rovnako … – Beduľa bola rozzúrená.

– Šéf!!! Apchi, povedal Intsephalopath a objavil sa v diere zo strany ulice.

– Och, už si tu? – Čo si kričal? – vyskočil Bedbug. – Rýchlo, chvála.

– Blablabla, apchi, patrón, si tu? Myslel som, že ste v dome, tak som zakričal.