StaVl Zosimov Premudroslovsky - Šialený detektív. Legrační detektív

– To je dobré. Na konci uvedenia do prevádzky dostanete aj veže. A povieš otcovi, že si si našiel prácu so mnou. Rozumiem?

– Áno.

– Takisto choď na Granny Klavku a povedz, že jej naliehavo volám.

– A ak nepríde?

– Povedz, že ťa budem vo všetkých prísnych zákonoch zatýkať. Choď.

Brigáda sa teda zhromaždila a začala obnovovať stodolu, ktorá, ako trn v oku, Ottil pred pálením záhy zažila Islingov kňučanie už päť rokov. A Bedbug na to nemohol alebo nechcel nájsť čas. Všeobecne bol Ottila lenivý človek, alebo bolo pre neho ľahšie chytiť leva, ako postaviť alebo vyčistiť dobytok. Čoskoro Arutun prišiel s ropuchovým nožom a bez tých, čo ich chytili. Claudia zrejme varovala, že všetci alebo všetci sú vyčerpaní. Zákonodarcovia ďalej obchádzali dedinu, aby hľadali mladú kravu, ktorá zmizla z bohatej rodiny Lidergos. Vyhľadávanie netrvalo dlho a burenka bola nájdená v stodole veľkej chudobnej sarikulovskej rodiny. Ale zasadiť majiteľ rodiny nefungoval. Išiel do popierania a obviňoval maloleté deti, hovoria, hladné, že ukradli kravu a majiteľ o tom nič nevedel, dôvodom je ročný náraz. Burenka sa vrátil a Sarikulovovi hrozilo, že skôr alebo neskôr vstúpi a sadne si.

APULAZ 3

Nasledujúce ráno sa Ottila zobudila zo srdca slzných rohoží spáchanej odsúdenej brigády, ktorá pozostávala z: ropuchy – ako majster, idot – nemerané pomocníka a babičku Klawku – hviezdy tímu.

– Kam si hádzal dosku, blázon? – Orál Idot, prepichnúť nohu nechtom.

– A čo, vrháš sa do gúľ? Visí na vašej nohe! – Ropucha sa prihovárala za smiech pani.

– Áno, medúza, zomiera. – Idot odpovedal na starého muža, – a vy, stará žena, budete stále hádzať dosku klincami, vložím to do zadku.

– Pozri, neobťažuj sa karafiátmi, zvlášť na Zhabine! – basa sa zachvel bez babičky Klavy.

– Takže, odsúdení, že kričíme, ale nie je boj? – opýtal sa Ottila s inteligentným úsmevom, ktorý vyšiel na verandu.

– Áno, tento hlupák rozptýlil staré dosky a píchol som nohou. – Idot šiel skromnejšie.

– Starostlivá potreba. Tu a moje deti chodia.

– A čo už Sarah kráča? – Babička Clavka sa radovala. – a ako otehotnie? nenarodili ste sa ešte?

– Bohužiaľ to ide iba vo sne. – majiteľka bola depresívna a okamžite ju zarazilo slovo “tehotná”. – Čo si povedal?

– Ospravedlňte ma, prosím, ale je to radosť? – stará žena sa skromne ospravedlnila.

– No tak, už odstúpili. Je pod dohľadom Dr. Smertievovej, profesorky z Petrohradu. “Ale nerozumiem…” a Ottila sa prerušila v čase.

– Od koho je tehotná? stará žena sa rozmazala.

– Ako viete o tehotenstve? chyba požiadaná.

– Celá dedina vie a od koho vie. babička s dôverou povedala.

– A od koho? spýtal sa ropucha a trhal dosku zo steny.

– Takže nie si vkusný alebo čo? – babička bola prekvapená.

– Takže Tomi, nehovor meno, sestra, meno, odpovedal starcovi.

– Takže tvoj syn Izzy. – Stará žena sa určite hlásila hlasom.

– Jejda, do prdele, vtip! – pre plešatý idot.

– A vo všeobecnosti ticho, obeť potratu. – babička prišla k dieťaťu.

– Ticho! – Klop bol šokovaný. – Prečo ste to dostali, babička Clavka? Kto ti povedal toto kacírstvo? – Ottila bola tmavá a stmavnutá, keď mal tmavú pokožku.

Klávesnica sa zaplnila a začala vyzerať horšie, o dvadsať rokov staršia ako sedemdesiat rokov.

– No, myslím, že – Klavka klaňala a zmenila výrazy tváre a začala vyzerať ako trinásťročné dievča, ktoré sa po stratenom svedomí pozrelo do zrkadla. Jej pokožka bola vytiahnutá a jej realita bola odhalená iba bezzubými ústami, kde iba jeden trčal čierny ako uhlie, zub a pne, ktoré sa nedali skončiť kazom. – Zo všetkých mužov ju navštívila iba Izya… a ty? – babička sa udusila. – ale vy ste jej otec! Myslím si to.

– Na záchode si pomyslíš, ale tu, no tak, Pasha. – Idot prišiel, -Čo vedieš človeka k maľovaniu? Chcete sa dostať do televízie? Sensation! Znásilnil sestru brata a narodil sa humanoid? Áno, čoskoro zomrieš, ako sa tomu niekto venuje.

– Alebo možno si jeho otec? – s babičkou Klavkou zlomyseľne.

– Kto, okresný úradník alebo čo? Jazdíte, stará žena. – a Idot do toho vrazil nájdený kúsok hnoja.

– Že si hnal husi. Podľa môjho názoru ide o zárodok Sarah, a nie o matku ploštice domácej. – vysvetlila babička.

– Po prvé, nie embryo, ale embryo. Embryo je v bezhlavom stvorení. A človek má embryo. Bolo potrebné študovať v škole … – ropucha vyhlásená a pozrela sa bokom na Idota.

– A za druhé? – pripomenula si babička.

– A za druhé.. – a Starý muž obrátil oči k Klopovi, ale nikde to nebolo. – A kde je Bedbug? spýtal sa klávesnice.

– Práve som tu bol. – babička pokrčila plecami.

– Áno, zahodil. Kto je potešený, keď hovoria o vás. Čo je tam: za druhé? Spýtal sa Idot.

– Tak to je. Och? – Niečo prekvapilo ropucha. – Našiel som v stene dieru.

– Kde? – spýtal sa Idota a šiel do ropucha hlboko do stodoly.

V stene bola diera, ktorá vyzerala dobre ako pec. Všetko v sadze a guľkách.

– Áno, toto je stará pec… Alebo je v nej pochovaný poklad? – stará žena sa radovala a predpokladala svoj pôvodný vzhľad svojho veku. Ropucha vložila ruku do diery.

– Alebo pasca od potkanov. Hehe. – pripnutý idot.

– Nebojím sa smrti. – ropucha vrazil hlboko do lakťa.

Zrazu niečo začalo šuchotať.

– Ahhhh!!! zakričal starý muž a snažil sa vytiahnuť ruku.

– Čo… pasca? – babička vstúpila. Vypuklé oči. Ruka je zaseknutá. Z Toadinho čela unikol pot a jeho zúrivé oči boli v posledných dvoch minútach ako topiaci sa muž.

Po chvíli ruka opäť vibrovala natoľko, že sa mu chvosty tváre jeho ropuchy chvejú a náhle vytiahol ruku. Do kefy bola zovretá suchá múmia usmievajúcej sa mačky.

– Wo, dajte mi člena! – ropucha prekvapila a natiahla sa, škádlila tvár mŕtvoly k ochabnutej tvári Claudie.

– Woah kúpiť! – babička sa škubla a po vyskočení na zadnú stranu sa usadila na svojej obrovskej zadnej strane priamo na klinec veľkosti sto päťdesiat v milimetroch a trčala z hracej plochy, ktorú predtým hodila. V goiter, dych v plnom…

– Ha, čo som povedal? ten zadok ťa počíta. – účtované Idot.

A k priateľským slovám Idotova babička štekla na staré hrdlo.

– Šli na farmu, aby chytili babičky. – stará žena sa rozzúrila a zdvihla ľavú zranenú zadok a roztrhla pribitý klin do tela. Klinec bol hrdzavý as vlnitým povrchom ako píla. Krv odkvapkávala od konca. Klávesnica ho preskúmala zo všetkých strán a pocítila bolesť prudko kričala.

– Na čo sa smeješ, parchant? – vzlykala a hodila dosku krvavým klincom v Idote. Uhnul sa a začal utiecť. Tehly vypustené do chodníka leteli do prenasledovania. Jeden z kameňov zasiahol uhol v zadnej časti hlavy dieťaťa. Padol a trhal.

– šoférujete? – ropucha sa bojí.

– Nič nezomrie. – babička Klavka sa upokojila a ranu pomazala slinami. Idot sa neskôr kymácal, krčil sa vedľa neho a oboma rukami držal boľavé miesto.

– Zahodím ťa. – Idot vkĺzol do podlahy jeho hlasu.

– Och? Pozeraj sa na to! Má zväzok pytloviny v bruchu. – Ropucha vytiahla tento zväzok z mačacích žalúdkov a ukázala to všetkým.

– Otočte to a opýtajte sa smutného Idota.

– Možno tam bruliki? – navrhla, aby babička, ktorá zabudla na bolesť, bola klávesnicou. – A ty, zlatko, choď do práce. štekla na Idota. – vaše priezvisko Mukhin a letíte nad dolyou z pokladu, ako lietajú nad Parížom.