Pavel Beblavý - Dedič Muráňa

Pestúnka sa zamyslela a nepozorovala, čo jej malá, dvanásťročná Marka všetko nahovorila. Konečne i dievča prestalo štebotať. Sadlo si ku zamyslenej pestúnke. Svoju peknú hlávku sklonilo do lona pestúnkinho a ako sa zdalo, usnulo. Nastalo v chýži ticho, ktoré nič viac nerušilo. Papršleky slnka sa vždy viac tratily z chyže, do ktorej od rána svietily. Bolo už popoludni. Parno dňa sa zmenšovalo, tichý vetrík počal povievať dolinkou a šuchotom listia prerušoval hrobovú tichosť. Od hradu cez južnú bránu, ktorou sa chodilo do zámku, blížila sa vysoká mužská postava. Jej široká, čierna tvár nie tak odporného, jako viacej niečo strašného vyzradzovala. Zdalo sa, že oči lakomosťou a úžerníctvom s divokou ukrutnosťou žiarily. Také nízke čelo, také drzé vlasy zvykly človeka naplňovať hrôzou. K tomu tá sila tela, ten podivný pohľad, tá smrtiaca zbraň, ktorú po boku nosí, vzbudzujú divné pocity v človekovi.

Postava opustila hrad, príduc na zámocký dvor a poberala sa rovno do paloty. Vojdúc sem, obráti sa na ľavo, kráčajúc strmým krokom, až zastane pred železnými dvermi. Dvere boly zatvorené. Kľúča tu nebolo a celé dvere vyzeraly viacej ako železná plocha. Ale postava sa tým nezmýlila, čo boly dvere hneď i zavreté: ona vstúpila na prah, kde vyčnievala hlávka klinca, túto pritlačila a dvere sa samy roztvorily.

Mužská postava vošla dnu a dvere sa samy zavrely. Ale poďme a nasledujme ju aspoň naším zrakom, lebo to je osoba pre nás významná. Kto ju videl pred pätnástimi rokmi, istotne by ju nebol poznal, tak sa pozdávalo, že ju čas premenil. Ale i skutočne sa premenil tento muž. Predtým chudobný, bezvýznamný zemaník, teraz chýrny bohatý pán; predtým verný priateľ bohatého Tornallyho, teraz snáď zradca nebohého. Predtým milý ku každému, teraz hrôza a strach široko ďaleko. Predtým vodca proti nepriateľovi na čele statočných bojovníkov, teraz tiež na čele, ale na čele vrahov, vodca lúpežníkov. Nuž a či viete kto to? – Námestník Tornallyho, ochranca dediča Muráňa, otec siroty, malého Tornallyho, je to ten istý, ktorý ho čo dieťa pomáhal s Moháča ratovať od tureckej záhuby, aby ho snáď sám uvrhol do večnej záhuby – je to: Matej Bašo.

Tak sa človek v živote mení. Jak studená voda, ktorá nás občerstvuje, ale hriatím sa premení na smrtiacu; tak často sa sklame človek i v priateľovi, ktorý mu za krátky čas život ratuje, aby mu ho ukrutnejším spôsobom neskôr sám vyrval. Nešťastné dieťa, ktoré nemá rodičov! – Ale nasledujme Bašu do jeho skrýše.

Chyžka, do ktorej vošiel, je nie veľká. Proti dverám na dvoch kostiach: umrlčia hlava. Steny čierne, jako v nejakej jaskyni, po nich rozvešaná zbojnícka zbraň. Tu pušky, tam meče, tam budzogáne, špatné, velikánske nožiská, všetko krížom poprekladané. V kúte stojí železná posteľ, neďaleko nej stolík tiež zo železa i s dvoma stolcami. Človek keď sem vojde, celý sa chveje strachom a zimou, ktorá mu cez všetky jeho kosti preráža. A to je najmilšie miesto Bašovo, kde sa najradšej zdržuje. Sem príduc Bašo, poskladal svoju zbraň. Posadil sa na železný stolec a pozeral sa von oknom, cez husté železné mreže von pozeral.

„Teba by som mal s krku,“ hovoril sám k sebe a vstanúc zo stolca začal sa prechádzať. „Musím sa ale postarať o to, aby som ťa nielen s krku, ale i so sveta sprevodil. Ale dosť času k tomu, čo som usúdil, to ťa neminie. Som teraz pánom na Muráni a chcem ním byť navždy. Slúbil som síce, že budem otcom, ale panstvo Muráňa som nesľúbil popustiť z rúk. Svedkov môjho sľubu, ktorý som dal, pomaly odstránim, hoc ich už bez toho mnoho niet. A za nimi pôjde i môj dedič. Nech si ešte pár rokov v Poľsku požije, poteší sa, aby sa nesťažoval, keď k otcovi svojmu prijde, že mladý umrel. Keď dvacať rokov dožije, to mu dosť. Potom ho povolám – a – jestli pôjde a bude chceť to, čo si bude mysleť, že jemu patrí, postarám sa, aby neprišiel.“

O chvíľu zastal, potisol niečo pod umrlčou hlavou a pred ním otvorí sa čierna stena. Za stenou sa tma ďalekým priestorom rozprestiera. Bašo vojde dnu, tu sa nachodily skrine z mocného železa, hrubými zámkami pozamykané. Zastane pri jednej, otvorí ju, a hľa, jaký to blesk z nej žiari, za ňou otvorí i druhú, i tretiu a tak všetky a z tmavej diery zostane zlatom a drahokamy osvietená izba. Mali ste videť to špatné cerenie jeho úst, jako sa usmieval na túto svoju lúpež s pažravolakomym okom.

„Mnoho ešte chybuje, kým všetky plné budete. Ale karthuzianský kláštor je bohatý, ten musí niektorú z vás naplniť. Ostatné, čo bude chýbať, to naplní Poľsko a Sliezsko.“

O chvíľku pozatváral zase skrine, vyšiel vonká a dvere, o ktorých by nikto nebol riekol, že sú dvere, len kto o nich vedel, sa mu samy otvorily i zatvorily. Vojdúc do svojej chyžky, opustil i túto po malej chvíľke.

Prešlo niekoľko dní, bez toho, že by sa bolo niečo zvláštneho prihodilo. Tá istá tichosť, tá samá pustota. Bašo sa samojediný prechádzal po hrade hneď v tú, hneď v inú stranu, pozerajúc do šírej dialky jakoby niekoho vyzeral. Tu i tam nesrozumiteľne hovoril, pri čom častejšie nevrle i hlavou potriasol. A malo to i svoju príčinu. Už je druhý týždeň od vtedy, čo poslal čiastku svojej chasy do Poľska, na dvor bohatého Tarnovského s mladým Tornallym, kde sa mal priučiť dvorným mravom a životu. Druhú čiastku vypravil na Skalku Utočište, aby sa tam s majetkom mníchov podelili a ani odtiaľ, ani odtiaľto mu ešte nikto so žiadnou zprávou neprišiel. A čo by sa mohlo stať, keby sa to lakomý Bubek dozvedel, že v hrade niet nikoho, veď by ho naraz napadol a potom by s ním snáď lepšie nezaobchodil, ako so svojím bratom, ktorého dal zo svojho hradu vymrštiť, aby tam vzal skazu večnú v tých skalnatých prepadlinách.

Jedného dňa, keď sa trudnými myšlienkami a plný starostí chcel utiahnúť do svojej milej čiernej izbičky, v tom počuje, jako omráčený, ale poznajúc dľa hlasu, že je to Šeríni, hneď sa spamätal a bežal mu v ústrety, chcejúc čím skôr vedeť, s akou zprávou tento prichodí.

Sotva ešte z ďaleka shliadol Šeríni Mateja, volal: „Vivat náš Mathias!“

„Vivat Šeríni!“ volá mu oproti Bašo.

„Et pereant Carthusienses,“ bola odpoveď tamtoho.

„No, čo mi nesieš, vyprávaj mi – či ste čo ulovili?“

„Ha, ha ha!“ rozrehoce sa Šeríni. „To si tam mal byť a bol by si videl ten zmätok, ktorý sa uhostil medzi tie pobožné dušičky.“

„Ale, čo mňa tam po dušičkách, tisíc ťa beťahov! Hovor mi, či ste čo ulovili?“

„To se rozumie, že veru viacej, jako vtedy u levočského kňazíka. Títo sa ti lepšie vedeli zaopatriť so všetkým. Ach mali sme ti tam za hostinu. Bo práve sme ich prepadli pri obede na sviatok Petra a Pavla. Bysťu Bohu, tí ti také víno mali, že sa ani tvojím najlepším nedá zahanbiť. Ba čo, prisám, ani ty takého nemáš.“

„No, mohol si sa ho na dva roky napiť, aspoň by si mi nebol tu o ňom toľko blabotal.“

„Čo, bysťu Bohu, Matej moj!“ pretrhne ho v reči, „ja som sa ho nenapil? Keby si ho ty len bol okusil, každá žilka by bola v tebe hrala ako na husliach. Ale ja viem, že teba lepšie zaujíma tam to žiariace zlato, jako iskriace sa víno. No, neboj sa! Postarali sme sa i o to. Tvoja pokladnica bude zas bohatšia. Amice, také poháre ti prinesú, že ti srdce poskočí pri pohľade na ne, keď sa ti pred očima zaligocú.“

„Tak ste darmo nešli?“

„Veru nie, lebo požehnaný bol náš východ. O tom sa sám presvedčíš dosť skoro očividne. Len škoda, preškoda, že – —“