Pavol Dobšinský - Prostonárodnie obyčaje, zvyky a povery

Človek prišiel na svet; odkial hej, odkial nie, ale doniesla ho vraj vodička; tam na jarku, na potoku, na Dunaji na vode, „ulapila ho baba.“ Hneď jak ho ulapila, prežehnala ho na meno Adama lebo Evy. Už je tu zemský, kladie ho v plienočku ovinutého na zem, a to veru dievča zrovna pod stôl, aby toto učilo sa hneď pokore, chlapca vedľa stola. Odtialto zdvihnúc dieťa, nesie ho do prvej kúpelky a jak teraz tak potom pri každom kladení do vody hovorí: „Dobrô ráno“ lebo „dobrý večer vodička!“ Vodička začľapoce, dieťa zavreskoce a ona sama odvetí si: „Pamodaj, pamodaj!“ Otec zde povinný budiť do prvej kúpelky strieborný peniaz a tým vymeniť si rodzeniatko od baby. Okúpané a povité podá ho ona napred aj otcovi, aby uvítal a požehnal si ho; zatým nesie ho takže k materi do postielky.

Posteľ v predňom kúte izby, zastretá býva plachtami bielymi, visiacimi od stropu až po podlahu. V tomto útulku zdržuje sa matka i s deckom, až do svojho úvodu chrámového, čo porodnica, kútnica, pôložnica, postelkiňa, šestinedielka; prečo znamená, to u ľudu: ležať, do kúta, do pôlohu, do postielky prísť, za plachtu dostať sa. Sem za plachtu majú kremä ženské prístup; prihodili sa, že mužský po čas ležania pôložnice príde do domu: ženy zastanú plachtu, by pozor muža decku i matke neuškodil, baba odníma mu klobúk, ktorý si potom peňazmi vymení.

Len čo za plachtou všetko ustrojeno, hotové býva už v kuchyni hriato t. j. prihrievané pálené s mädom, praženica z vajiec a bolestníky čiže pampušky vypečené na masti v rajnici, z cesta na tenko a okrúhlo rozvalkaného, ostružkou poprerezávaného. Jestli by doma tak nebolo, skoro dobehnú s tým kmotričky abo iné priateľkine, ktoré na túto hodinu vopred striehly a chystaly sa. Postelkini nádobno aspoň okúsiť z toho. Odtial hádanka: „Čo takému telu treba, z ktorého duša vyšla? – Praženica a hriato.“

Baba chodí volať vo kmotry. Zvať za kmotrov dávajú si mladí rodičia iný mladý manželský pár, ktorý by si jich pozval alebo od ktorého snáď už oni pozvaní boli, by takto na vzájem odmeňovať si mohli starosti s týmto spojené. Zovú však za krstných rodičov aj dospelejších svobodných alebo aj zo dvoch manželstiev; k ním niekedy privolajú celú hŕbu a to najme ženských, mladších i starších kmotričiek. Mužskí niekde naskrze nechcú ísť ku krstu, všade len zťažka nakloniť sa dali kňazom k tomu, že aspoň jedon krstný otec prichodí.

Na druhý, tretí deň nesú dieťa do krstu pri tichosti. Má ho na ramenách hlavná krstná mať vo vankúši, tu bielym obrúskom, tam čo najkrajšou a často hodvábnou šatkou zastreté z jej vlastnieho šatstva. Vo fare oddávajú, akoby na výmenu dieťaťa, diel onoho hriateho a z bolestníkov. S pokrsteným potom zastanú predo dvermi chrámu; dávajú zde maličkému do vankúša, do plienok, do križmy, strieborné abo iné peniaze v dar. Niekde ešte i teraz častujú sa pri tom bolestníkmi, koláčmi a nápojom; čo dávnejšie práve dnu v chráme činili a do nápoja toho tamtie križmové peniaze hádzali.

Príduc domov s pokrstencom povinná je krstná matka preriecť: Odniesli sme vám pohana, doniesli sme vám kresťana. Kresťana tohoto položí na stôl, a baba rečie: Kto ho najradšej má, nech ho zanesie materi. Zde aby na pohotové bol otec, zdvihnul ho zo stola a zaniesol k matke za plachtu.

Najobľúbenejšie a najzvyčajnešie mužské krstné meno je rozhodne a jediné Ján, Jano, Janko, Janík, Janíček; za ním idú mená: Andreas, Andráš, Andrej, Ander, Andrik, Ondráš, Ondrej, Ondrik; Daniel, Dano, Dančo, Danko, Daník; Pavel, Paľo, Paľko, Palík; Matej, Matejko, Maťko, Macko, Macík; Jozef, Jožo, Jožko; Georgiust. j. Juro, Jurko, Jurík, Ďurko, Durík; Jakub; Kubo, Kubík; Michal, Mišo, Miško, Mišík, Mišíček: Gašpar, Gažo, Gažko; Štefan, Števo, Števko; Tomáš, Tomko; Adam, Adamko; Emericht. j. Imro, Imrík; Martin, Martinko, Marcík; Samuel, Samo, Samko, Samík, Samíček; aj iné. – Ženské krstné mená najzvyčajnejšie sú dve: Anna, Anica, Anička, Andulka, Hanna, Hanička a Maria, Marina, Mariena, Mara, Marka, Marienka, Marča, Mariška, Marduľa, Mardulienka, i jináč ešte vyslovované. Zatým slyšíš: Eva, Evka, Evička; Zuzanna, Zuzka, Zuzička, Zuzuľa, Zuzulka; Dorka; Rozina; Žofia, Žofka, Žoša; Helena, Iľka, Elena, Ilona, Iľa; Katariena, Katka, Katuša; Judita, Judka, Juduľka; Ju1iana, Juľka, Juliška, Uľa, Uľka, Uliška atď. V starých matrikách prichodiace krstné mená, ako Fedor, Blažej, Blažko, Gregor, Lukáš, Marko, Stacho, Klimo, Timko, Šimo, Prokop, Basul i Vasil i Vaš, Valent, Alex, Bartol i Bartal, Dyno, Demeter, Mikuš i Mikluš či Mikuláš, Beňo, Fílo, (Fílemon), Vavro i Lauro a ktoré ešte, prešly do mien rodinných, že teraz mnoho rodín, málo pokrstencov na tieto mená u ľudu. Z pôvodu slovanského časté ostalo meno Ladyslava (Laco, László) a Ludmily i Milky, ale viac u mešťanov a vzdelanejších, než u prostého národa.

Medzi tými, ktorí, jak ľud hovorí, dieťa pri svatom krste odriekali a medzi vlastními rodičmi i pokrsteným utvorený je teraz sväzok priateľstva majúci u ľudu úctu rovnú s pokrevenstvom lebo príbuzenstvom. Muži sú v tom sebe kmotrovia, komovia (koma), ženské vospolok kmotry, kmotričky, komové (komová); dieťa odrostlé nepozovie si jich potom inak lež: krsný (otec), krsná (matka); pán krsný, pani krsná; rovne zovú si ho oni: krsný (syn), krsná (dcéra).

Hneď pri príchode od krstu, a zvlášte u prvorodzených, vydržiavajú radostník t. j. hostia sa na radosť narodzeného. Bolestníkov a koláčkov prináša k tomu krstná mať či kmotra za kôš. U chudobnejších odbavia s týmto hneď aj krstiny.

Avšak vlastné krstiny, krsteniei krštieneurčené bývajú obyčajne na najbližšiu nedeľu popoludnia. K hodom týmto chodí volať baba celý rad krstných, rodinných a známych, – a to hlavne ženské, bo mužskí len v malom počte alebo i naskrze nechodia na krstiny. V hodinu krštenia prichádzajúce, opetne svolávané krstiniarky, krsteníčky, kmeticeprinášajú sebou sklenicu nápoja páleného alebo vína a bolestníky i koláče. Každá ide s tým za plachtu a kladie donesené veci k postelkini, odkial to domáce ženičky preč odberajú. Príchodzia ale pozdraví sa s postelkiňou, rodzeniatko oprskne ústama, by mu pri tomto prvšom videní z očú neprišlo, bo prvý tento pozor škodlivý, očarujúci. – Za stoly pousádzané kmotričky a kmetice častované bývajú napred nápojom a koláčmi, potom prinášané bývajú jedlá na stôl, týmto obvyklým poriadkom: hovädzia krúpkou lebo rýžou podvarená polievka i s mäsom, kapusta s mäsom, druhá a to kuracia polievka podvarená cestom a to gágoríkmit. j. na brdo ukrútenými, podobu rohu hojnosti majúcimi kúskami cesta alebo teda rezanci, rezankamit. j. na tenuško a dlho rezaným cestom, zatým dajú múčne suché jedlo a pečenku so sušienkami či hlozou t. j. so sušeným a uvareným ovocím. Za vrch stola sedáva krstná mať, ktorá prvú sklenku nápoja a prvý kus koláča lebo bolestníka a tak i prvý tanierik z každého jedla posiela postelkini za plachtu, už či to tá tam stroví lebo nie. Potom povinná je ponúkať všetkých stolujúcich až do desiateho razu. Z prvej na stôl položenej mysy jedenia nádobno i tak stroviť všetko do čista, aby dieťa rapavé neostalo čiže osýpky (drobnice) naň neprišly.

Keď kmotričky a kmetice takto pri stole napily, najiedly a „rozsedely sa,“ roztrkocú a rozklebetia sa vraj do dobrej vôle. Veselšie ale povychodia zpoza stolov a spievajú i vykrúcajú sa ešte do lepšej vôle. Obvyklé tu spevy: