Pavol Dobšinský - Prostonárodnie obyčaje, zvyky a povery

Dievky predelia si vlasy na temäni a hladko začesávajú (prihládzajú) ponad sluchy k tylu, kde sviazané sú jim v púteca zapletené do jednoho vrkoča, z nehož visia čím pestrejšie a širšie stuhle, stužkyči päntle, medzi nímiž vynikajú barvy červená, modrá a biela. Ponad čelo až v pútec tesno prilieha niekedy čierny galônikt. j, stužka obyčajne sametová, báršonová. Hlavu zastierajú v lete tenkou plátenou, v zime vlnenou, vždy pestro barvenou šatkou, ktorú poslednejšiu i koberčekomzovú. Šatky tieto umejú rozmanito uväzovať: v lete nazad na tylo, cielom chránenia hlavy i obličaja od slnka; v zime pod bradu, cielom chránenia sa od zimy. Majetnejšie a vo sviatočný čas mávajú i tyto šatky hodvábne, čierne. Nad dlhú, z domáceho dorobku košelicuobliekajú na plece a prse opleckot. j. plátený kabátok na pleciach i rukávoch všelijak povyšívaný a vykrášlený, pri pästi bud sviazaný buď i voľný. Na pás prídu kytle, sukne, kasanice, letničky a jak ješte zovú jich; napred a na vrch toho jedna zásterači rubi rubáš zvaný. V robotný deň je tento oblek z plátna barveného od farbian alebo z lacnejších tkanín, zadovážaných z fabrík. V nedelu a sviatok nesmie chybiet sukňa či kytla biela, na podolku vyšívanáa týmto vyšívaním najnižšie dolu siahajúca: aby vyšívanie videné bolo, bo dievky ľudu samy si to vyšívajú, a trebárs ponad to obliekly by i hodvábny šat i rub bol hodvábny, jak to často býva. Na prsiach nosia prsliakz pláteného i postavného tkaniva, barvy pestrej alebo i čiernej; pres to na hrdle a ces prse za pás previazané väčšie šatky či ručníky, zvlášte v chladných dobách. Za obuv slúža vždy čižmy s volnými, ale dosť vysokými sárami, a to na sviatky čižmy kordovánovét. j. z hladkého a tenkého remeňa. Pisk čižiem je okrúhlistý; ba celý vykroj čižiem u ženských zvláštny, na istú pôvodnost slovenskú poukazujúci. Pred zimou chráni jich, a najmä staršie osoby, randiarkači handiarkat. j. odev od pása až nad členky siahajúci, doma tkaný, tak že do hrubej konopnej priadze a osnovy zatkávajú handričky, zo starých hábov na dlho napárané, nastryhané a nasošívané. Svrchný oblek v zime býva kožuch, nápodobný tomu jaký i mužskí nosia, ale iste kroja pre ženštiny primeranejšieho a pestrejší, kvetistejší na von. Rovne nosia iné kynteš, z vonku postavný, z dnuky kožušinou podšitý a pramovaný. Často majú i len kabátyz postavu lebo z hustejšej vlnenej látky, vždy šnorované a vykrášlené, barvy najviac čiernej.

Jednoduchejšie nosia sa dievky v horňom Gemeri. Na podobný oblek postačujú jim ešte tkanivá doma shotovené alebo z lacnejších pavlnených látok kúpené. Vynikajú tuná zvlášť rubáše či kytle velikými červenými lebo modrými kvetmi na bielom poli barvoné a čižmy červenélebo i žlté. Tu dievky postavujú sa v chráme pred oltár v partách. Partu však smie mať len tá, ktorá už záletníka lebo pýtača dostala.

Podotkneme hneď, že tento odev platí aj pre dospelejších obojeho pohlavia; že vydané nevesty nosia sa často pestrejšie a okazalejšie nežli dievky, až kým majú dietky. Potom už u týchto jako i u otcov dietok nastupuje nosivo vždy jednoduchejšie a menej barevnejšie.

Okolo prameňov Hrona v Gemerskej vídať ešte u mládencov i mužov vlasy do vrkočov zapletené a po skráňach dolu visiace; oblek jedine z domáceho plátna a z bileho súkna i kožušiny. Jednoduchý oblek ženských takže z tohto domáceho a farbiarskeho priemyslu pochodí. Oplecká sú tu najväčšou ozdobou; proti zime nosia sukne a zástery z hrubého kobercového (pokrovec) súkna.

Vo Zvolene a horňom Novohrade, zvlášte okolo vrchov vysokej, divej Poľany, najviac si zakladá šuhaj (detský) a muž v peknom širokom opasku; honosí sa širákom kolo jehož ohlavku pôvodne červený, pozdejšie zamastený remeň gombičkami povybíjaný máva; vlasy zapletá do vrkočov a tieto vrkoče menuje käčkami, kečkami; z käčky často i remence vpletené vysia po sluchoch a napred k prsom; ostryhané vlasy platia tu za znak potrestu pre krádež; košeľa na prsach leda po opasok dosahuje, jej rukávy sú voľné, široké; na gate oblieka len v zime chološne; v lete visí mu voľne na šiju a plece zavesená kabanica zo súkna brunasto lebo čierno barveného, v dáždi a sňahu prikrýva sa takouže širicou; v zime nosia i kožušky a kamizole poprsné, ktoré u mladých čím krajšie povyšívané sú červeným remeňom; na obuv sú krpce, bačkory, s širokými a dlhými, od priehlavku nohy až hore po kolená pookrúcanými návlakmi čiže nadväzky.

Dievky tu ozdobujú si vrkoč najviac červenými stužkami, na stiahnutie jeho u tyla i na voľné visenie z konca; stužkou prepasujú tiež driek na odeve, ktorá jim potom od pása dolu nazad tela voľne vlaje. Oplecká nosia patelátové t. j. z tenkého kupenského plátna, na plecach i na rukávoch až príliš okrášlené šnôrami a inými ozdobami; k čomu prichodí prusliak (lajblík), leda dosahujúci do pása, ale z látky červenej lebo pestrej alebo i z viac látok barvistých a všelijak vvkrášlený; zásterka čierna a biely kynteš, čižmy kordovánové na sviatok, ač ináč tu i ženské vídať v krpčekách. Sukne jejich bývajú zelené so žltým, najviac ale s červeným krajcom či obrubou. V zime majú na to ešte biele kabáty a kožuchy, so zelenými na rakávoch výložkami. Ženy nosia na hlavách uteráče či radšej dlhočizné obrúsky, do nichž hlavu tak sťahujú, že to až obeh krve zastavuje. Staršie nosia z belasého postavu a kožušinou podšité kynteše či zrrovna kožuchy s priamom a striebornými gombíčkami lebo prackami. I tu len devojná smie objaviť sa v parte po čas nedelný a slávnostný.

Mládenec vyzrie si bystrým okom dievčinu, ktorá pozdáva sa mu a jejže i on páčil by sa; ba pomáhajú mu prezreť príhodnú i rodičia a radia priatelia. Tej on dvorí: v spoločnosti vyznačuje si ju nad druhé, do hry a do tanca pojíma prvú, na večierkach baví a prechodí sa najviac len s ňou, na priadkach dvíha upadlé abo zo žartu i prekrýva vreteno, odprevádza ju z nich domov; jej kupuje na jarmočné perníky či medovníky, prstenky, šatku, stužku a často i cennejšie veci. Ona jemu na vzájem posiela o Vianociach strojené pierko za klobúk, pozdejšie v lete, keď už kvety kvitnú každú nedeľu svieže pierka a voňačky, v nichže nesmie chybieť klinec, odznak mládenstva, ruža čo znak pannenstva, a ruta i materiná dúška čo nezábudka u pospolitosti. V sobotu a v nedelu večer smie si ju navštíviť v jej rodičovskom dome, pri čom má prístup i do komôrky. Ján Kollár, Zpievanky, D. I., str. 443 a 444 bráni tento zvyk navštevovania milej v komôrke, pred neošemetnými pomluvačmi. Strávia oni čas i preš polnoc spolu sediac a spolu besedujúc v komôrke alebo tedy ona zdnu a on stojac zvon u okienka komôrky. Ba snad zasnúbeným dovoľujú rodičia i spolu nocuvať v komore, v ktorej i teraz i vždy matka spáva. Menujú to na noc ísť k milej, nocuvať u milej. Jakokoľvek je s týmto zvykom; ale ja pri našich mladých znamenám to, že ešte aj v prvom a mladom manželstve zachovávajú stud, čistotu a tú svoju, u nich tak vela platnú poctivosť; nie to, žeby vyzliekali sa zo studu a prehrešovali proti poctivosti pred časom.

Však toto asi sú jejich zálety, ktoré padajú u mládenca do 17 do 20, u panny do 14 do 17. roku života. On tu záletník, frajer, milý, môjmilý; ona záletnica, frajerka, milá, mamilá. V Nitre a okolo Bielej Hory znamená to chodiť na galandu; on galán, ona jeho galánka.

Mladé ženštiny, ked vidia šuhaja ísť na zálety, spievajú mu: